Trasa

Párnica – Kečka – Noviny – Magura – sedlo Strungový príslop – Osnica – sedlo Osnice – sedlo Medziholie – Stoh – Žobrák – Kraľovany

Párnica - Medziholie

O tom, že jar vítam na správnom mieste, som sa presvedčil už po vystúpení z oravskej lokálky v Párnici. Pri pohľade späť, odkiaľ sme prišli, som zbadal zelenkasté kopčisko pyramídového tvaru, ktoré na týchto miestach ukončuje masív Šípu. Modrá značka chvíľu viedla dedinou, prešiel som i križovatku s odbočkou na Zázrivú a Terchovú, až som sa dostal na chodník stúpajúci na Kečku, neveľký vŕšok nad Párnicou. Tu som sa symbolicky rozlúčil so zimou - dlhý rukáv z rúk i nôh som zamenil za krátky. Cesta pokračovala dohora rozsiahlou lúkou a tu ma prichádzajúca jar dostala načisto. Zhodil som batoh, ľahol na trávu a kochal sa. Podo mnou Párnica, nad ňou kdesi vľavo vrch Lysica, napravo odo mňa súvŕšie Šípu, naľavo Magura, ktorou som mal prechádzať. Lúku okolo mňa zdobili zmiešané skupinky listnatých a ihličnatých stromov s typicky jarnou kombináciou svetlo a tmavo zelenej farby. Názvu lokality Noviny som neostal veľa dlžný, aj keď som sa začítal len do mapy.

Cesta pokračovala smerom na Magurku a Maguru, no pohľad si neustále pýtal Šíp, vzďaľujúci sa za mojim chrbtom. Ak by sa nevolal Šíp, rozhodne ho navrhnem pomenovať Stankoviansky či Kraľoviansky Vepor, pretože z tejto strany sa dosť výrazne podobá na svoj klenovský či ľubietovský vzor. V oblasti Magury som prechádzal lesíkom, ktorého tieň som vďačne vymenil za stále viac páliace slnko. Pri jednom z vlekov, ktoré sú, zdá sa, už dlhšie mimo prevádzku, som si spravil desiatové posedenie, sledujúc skupinku štyroch ľudí a jedného psa, ako sa driapu do strmého svahu v smere mojej cesty. Po chvíľke oddychu som vyrazil za nimi. Lesný traverz okolo vrcholu Magury ukončovalo lúčne sedlo, z ktorého bolo krásne vidieť Veľký Rozsutec, Stoh i pred nimi stojacu a nemenej zaujímavú Osnicu. V sedle som sa stretol a porozprával so zmienenou skupinou Čechov, ktorí už piaty deň brázdili Chočské vrchy a Malú Fatru. Za jedným z menších kopcov ma privítalo sedlo Strungový príslop a po ďalšej polhodinke a cca 200 výškových metroch som zastal na Osnici (1363 m). Ruksak opäť raz padol do trávy a chvíľu za ním aj ja. Z Medziholia i zo stúpania na Stoh sa Osnica javí ako nevýrazný vrchol s pozvoľným stúpaním až k tabuli. V smere od Magury však pôsobí ináč, nedostupnejšie, s príkrejším výstupom hore. Preto je únava a túžba posedieť či poležať na kopci úplne namieste.

Už dlhší čas som pri pohľade dozadu vľavo registroval z hmly vynárajúci sa Veľký Choč, v smere cesty sa ako na podnose ponúkali Veľký Rozsutec a Stoh. Z ľudských výtvorov som identifikoval vzdialenú Zázrivú, osadu Biela a salaš učupený v doline pod mojimi nohami. Kráčajúc z Osnice ma prekvapilo blato, ktoré tu zostalo po snehu, dvakrát v priebehu minúty som bol usadený na zem. Nie úplne, pri páde dávam ruky inštinktívne pod seba, takže väčšinou si to odnesú len ony. (Kamoška psychologička mi raz na tento môj reflex povedala, že podľa Freuda sa na tie ruky z nejakého dôvodu hnevám, a preto ich neváham obetovať ako prvé. Nuž neviem.) Medzi Osnicou a sedlom Medziholie som natrafil na prameň. Vzhľadom na nie príliš lichotivý pomer tepla a hydrorezervy som neváhal doplniť zásoby. V sedle Medziholie práve opúšťal prístrešok akýsi pán, neomylne smerujúci na sezónne uzavretý Veľký Rozsutec, po pár metroch stretávajúci dvojicu idúcu z neho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Medziholie - Kraľovany

V priebehu troch rokov som sa chystal vystúpiť na Stoh už štvrtýkrát. Vždy to bolo od Medziholia, a preto som veľmi dobre vedel, čo ma čaká. Prvú polovicu pomerne prudké stúpanie lesom bez výhľadov, druhú polovicu miernejšie stúpanie lúkami s veľmi dobrými výhľadmi. V lese som ocenil občasné snehové polia. Napredovanie po stopách mojich predchodcov v snehu bolo plynulejšie a rýchlejšie ako roztancovaný pochod blatom, ktoré ma dnes už celkom slušne vycvičilo. Nad pásmom lesa som si oddýchol a opäť čosi pofotil. Okrem Rozsutca aj dnes spoznaný úsek medzi Osnicou a Magurou. Na Stohu (1607 m) toho bolo na pozeranie viac, na východe Veľký Choč a Šíp, na západe pokračovanie malofatranského hrebeňa od Poludňového grúňa po malofatranské Kriváne. Uvedomil som si, aký smutný neveselý je pohľad na zvyšky snehu topiace sa na vrcholkoch kopcov. Akoby tu niečo zomieralo. A to nie je po plnohodnotnej zimnej sezóne práve príjemný pocit. Ale dosť bolo sentimentu, veď čoskoro je tu zima zas.

Zo Stohu som sa strmo spúšťal po zelenej v smere do Kraľovian. V ceste mi stál už len jeden výraznejší vrch s názvom Žobrák. Akoby verný svojmu menu zhromažďoval vo svojom revíri veľké množstvo suchých a polámaných stromov, ktoré občas sťažovali pohyb po chodníku. V sedle za Žobrákom sa otvorila malá lúčka s niekoľkými ohniskami, ku ktorej vedie od Kraľovian široká lesná cesta. Zelená značka sa jej neustále drží. Dlhý zostup dolu do dediny mi spríjemnil ďalší z prameňov vyvierajúci v tesnej blízkosti zvážnice, malé potôčiky križujúce cestu sprava doľava, ako aj dve-tri odlesnené miesta, odkrývajúce výhľad na Šíp, neustále rastúci po ľavej strane. Moje prvomájové putovanie prírodou sa zavŕšilo na veľkej lúke nad dedinou, v tesnej blízkosti železničnej stanice. V staničnej reštaurácii som si doprial čapované pivo, zaslúženú odmenu po kilometroch strávených na slnku. Ďalšie dve plechovky, kúpené do vlaku, pomohli navodiť stav hibernácie, potrebný pre dlhú cestu domov.

Záver

Moje symbolické zvítanie sa s jarou, situované do prostredia Malej Fatry a realizované za priaznivých klimatických podmienok, považujem za úspešné a obohacujúce podujatie. Nadchol ma najmä debutový prechod úsekom z Párnice na Osnicu. Od začiatku do konca sa ide krásnymi miestami, ktoré ponúkajú jedinečné výhľady do šíreho okolia.