Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krížom-krážom cez Vtáčnik

Pred rokmi som prešiel hrebeň pohoria s malou odbočkou na Makovište, a tým bol Vtáčnik vybavený. Nič ma nelákalo vrátiť sa tam. Lenže potom som kdesi videl špáru, ktorou sa lezie na Buchlov a začal sa rodiť plán na opätovnú návštevu pohoria. A keď som zistil, že sa tu nachádzajú hneď dve zaistené cesty, len som hľadal vhodný termín. Medzitým som ešte zazrel obrázky zrúcaniny Sivý Kameň a šéf oddielu mi spomenul akýsi vodopád, čím bola trasa výletu určená. Idem do Vtáčnika znova, avšak tentokrát si prezriem to najzaujímavejšie, čo sa v ňom nachádza.

Vzdialenosť
60 km
Prevýšenie
+3140 m stúpanie, -3320 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2,5 dni
Obdobie
jar – 03.05.2013
Pohoria
Vtáčnik a Hornonitrianska kotlina (Handlovská kotlina)
Trasa
Voda
Partizánska chata (vodovod), prameň pod Vtáčnikom, prameň Siahy
Nocľah
bivak: sedlo medzi Veľkým Gričom a Bielym kameňom, Zadná lúka pod Buchlovom
Doprava
Prievidza (vlak, bus) - Handlová (vlak, bus)
Osľany (vlak, bus) - Partizánske (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)

Trasa

Handlová – zaistená cesta – Veľký Grič – Biely kameň – Podhradie – ruiny hradu Sivý Kameň – Jarabá skala – Tri chotáre – Pokutský vodopád – Partizánska chata – Vtáčnik – Siahy – Hrádok – zaistená cesta – Hrádok – Bystričianska dolina – Zadná lúka – Buchlov – Žarnov – Osľany

Veľký Grič – zaistená cesta

V piatok na obed som sadol v Bratislave do autobusu a viezol som sa na stredné Slovensko. Po nebi sa preháňali obláčiky, ale avizované dažde sa nekonali. Moju zlepšujúcu sa náladu pokazil až lejak v Novákoch. Pršalo aj v Prievidzi, kde som prestupoval na ďalší autobus, aj v Handlovej, kde som z neho vystupoval. Meteorológom vyšlo aspoň to, že dážď postupne ustával.

Poučený popisom z Hikingu som nešiel po červenej značke, ale po asfaltke, ktorá obchádza kopček nad Handlovou zľava. Po daždi sa všade váľali hmly. Keď sa z času na čas zdvihli, kontroloval som, či idem správne na Veľký Grič, ktorý sa nedá prehliadnuť. Keď som obišiel spomínaný kopček nad Handlovou, z asfaltky sa odčlenila blatistá cesta. Keďže som na jej začiatku zbadal panely, vybral som sa po nej. Cesta sa vetvila a vetvila, pričom zakaždým som si volil tú odbočku, ktorá mierila čo najpresnejšie na kopec. Až som sa ocitol v bukovej mladine. A to práve vtedy, keď opäť začalo mrholiť.

Za mladinou som prekrižoval výraznú zvážnicu a rozhodol som sa pokračovať po červených bodkách na stromoch. Asi to nebol chodník, ale bodky viedli schodným terénom (už žiadna mladina) a priviedli ma k úzkej bielej šípke. Konečne som na chodníku k ferate. Asi na dvoch miestach bola biela šípka doplnená nápisom “reťaze”. Chodník je značený šípkami veľmi pedantne. Postupne sa terén mení a objavujú sa kamene. Pod posledným mohutným smrekom som prečkal ďalšiu prehánku a vyrazil som do skál.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zaistená cesta nezačína hneď na úpätí skaly. Najprv sa stúpa výrazným chodníkom šikmo doprava. Keď na ňom zbadáte šípku nahor, treba odbočiť. Odbočka nie je veľmi výrazná, preto som pokračoval chodníkom ďalej, až som sa ocitol na šmykľavom rebre. “Tudy cesta nevede.” Musel som sa vrátiť až po spomínanú odbočku. Zaistená cesta má tri časti. Prvá časť ide priamo po spádnici a po daždi sa tam dosť šmýkalo. Keďže som mal na chrbáte plnú poľnú, moc som nevymýšľal a pekne som ručkoval po reťazi. Prvá časť končí na križovatke tvaru T. Doprava je krátka odbočka medzi pekné skalné veže (potešilo ma, že som tam nemusel liezť s ťažkou krošňou), avšak cesta pokračuje doľava. Pretraverzuje bralo a za rebrom sa reťaze vyskytujú už len kde-tu.

Podľa môjho názoru by cesta zniesla stupeň obtiažnosti B. Okrem pekných skál na nej treba oceniť výhľad, lenže to sem človek musí ísť za krajšieho počasia. Na druhej strane, po daždi na skale nebolo ani nohy. Ďalej som pokračoval po červenej značke. Značenie je tu oveľa horšie, ako bývalo pred rokmi. Bola hmla, preto nebolo vidno, kadiaľ hrebeň pokračuje. Zo dvakrát som sa musel pár sto metrov vracať, ale nakoniec som putoval najširšou zvážnicou. Kdesi v sedle som núdzovo prenocoval.

Biely kameň

Na druhý deň som vyrážal skoro, okolo 6-tej. Na hrebeni sa začali objavovať fľaky snehu. Po chvíli sa fľaky spojili v súvislú vrstvu, čo značne spomalilo postup. V minulosti viedla červená značka tesne k Bielemu kameňu, teraz je rázcestie pod Bielym kameňom vyznačené o kus ďalej. Na Biely kameň sa však dá trafiť po zamaľovanej značke, ktorá lemuje široký a zjavne používaný chodník. Na Biely kameň som si pamätal ako na skalný amfiteáter, ktorý mohol tvoriť časť obrovského rozpadnutého sopečného kužeľa. V rannej hmle som však videl len najbližšie skalné steny a množstvo čerstvých trhlín na hrane skaly. Treba sa tu pohybovať veľmi opatrne, ku skalnej hrane som radšej ani nešiel. Predsa len, je po daždi.

Sivý Kameň

Za Bielym kameňom som išiel ešte kilometer po červenej značke a potom začalo putovanie podľa buzoly. Nemal som chuť predierať sa mokrým lesom, preto som využíval zvážnice. Problém bol v tom, že žiadna nešla mojím smerom. Najprv som išiel až príliš na juh, neskôr príliš na sever. Nakoniec som však trafil na správny bočný hrebienok a pod Jančekovou skalou som zbehol do doliny Krivého potoka akurát nad opusteným kameňolomom. Vyšiel som na pasienky, na ktorých boli okrem oviec tri kone, a prišiel som do dediny Podhradie. Na jej východnom konci je špicatý kopček s malými pozostatkami stredovekého hradu. Múrov je málo, napočítal som tri žalostné zvyšky, ale napriek tomu ruina pôsobí pekne. Najimpozantnejší je výhľad z hradného kopca. Na vrchole bol vztýčený vysoký máj. Vrátil som sa do dediny a žltou značkou som sa vybral späť na hrebeň. Na lúkach ma obehol asi 70-ročný deduško na štvorkolke. Išiel som svižným tempom a o necelé 2 hodiny som bol na Jarabej skale. Stojí tam akási telekomunikačná veža.

Pokutský vodopád

Hrebeňom som išiel len po Tri chotáre. Tam som zahol na modrú, či skôr belasú značku. Značky sú tam pomerne husto, akurát že chodník pod nimi chýba. Našťastie som značkou nešiel dlho. Na prvej zvážnici som z nej odbočil. Zvážnica ide takmer po vrstevnici. Treba sa jej držať ako kliešť a neodbočiť na krajšiu cestu poniže. Zvážnica bola na jednom mieste zahádzaná narezanými stromčekmi a na mnohých miestach sa menila na barinu, bola však schodná. Priviedla ma presne k Pokutskému vodopádu. Je kaskádový, ale veľmi vysoký. Počuť ho dobre zďaleka. Dá sa obísť, hoci naľavo od vodopádu je svah poriadne strmý. Vodopád je sezónny, v lete vraj vysychá. Práve preto sa k nemu treba vybrať z jari alebo po poriadnom daždi. Pri mojej návšteve v ňom bolo vody dosť. Za vodopádom som pokračoval po zvážnici a prišiel som k Partizánskej chate na zelenej značke. Od chaty je k vodopádu asi najjednoduchší prístup. Treba sa vybrať po zvážnici, prejsť jednu dolinku a v druhej je vodopád.

Vtáčnik

A opäť idem na hrebeň. Teraz zelenou značkou. Ako som stúpal vyššie a vyššie, svah sa pokryl súvislou vrstvou snehu. Veľmi ma to netešilo, lebo už napoly suché nohavice mi opäť navlhli. Keďže na stromoch ešte nebolo lístie, lesom sa veľmi dobre šírili zvuky. Počul som vravu ľudí, idúcich po hrebeni. Vyliezol som na Vtáčnik (1346 m), najvyšší bod pohoria. Okrem tabule naučného chodníka sa tam nachádza, pomaly už obligátny, lotrinský dvojkríž. Na vrchole rastú nízke smriečky a je tam “bučinová kosodrevina”. Počasie tu neumožňuje bukom rásť rovno hore do neba, ako na úbočiach. Krúti ich tu a tlačí k zemi, takže tvoria čosi, čo sa ponáša na kosodrevinu.

Hrádok – zaistená cesta

Z Vtáčnika som schádzal modrou značkou. Na rázcestí Siahy je prameň neskutočne čistej vody. Napriek včerajšiemu dažďu v nej neplávala ani smietka. Nabral som si prázdnu dvojlitrovku. V druhej som mal ešte čosi vyše litra sladkej žbrndy. Zo Siah som pokračoval po bývalej žltej značke. Ponad rúbaň je z nej nádherný výhľad na Ponitrie. Prekrižoval som peknú lúčku a keď sa chodník rozhodol prejsť na pravú stranu potoka, vybral som sa naľavo na hrebienok. Prešiel som ho a v doline pod ním som hľadal zvážnicu. Tá je však iba v mape, v teréne nikdy nebola. Dolina je hotová roklina, bolo dosť náročné predierať sa tadiaľ.

Po chvíli sa na pravej strane objavila skalná stena. Podľa mojich informácií by ju mali využívať lezci, čo znamená, že by pod ňou mohol byť chodník. Vyliapal som sa pod skalu a chodník som tam ozaj našiel. Priviedol ma priamo k železnému rebríku. Zaistená cesta na kopec Hrádok je pomerne krátka. Sú na nej asi štyri rebríky, nejaké kramle a reťaz. Predpokladám, že slúži lezcom ako zostupová cesta zo skaly a hodnotil by som ju A/B. Cesta ide pevnou skalou, je veľmi pekná a z vrchola kopca nad ňou je nádherný výhľad na skalné steny. Obehol som kopec a strminou som zbehol na chodník. Priviedol ma do kameňolomu, v ktorom je stanové lezecké mestečko. Prekrižoval som potok, prešiel som cez hrebeň a peknou zvážnicou som prišiel do Bystričianskej doliny. Tešil som sa, že na zvážnici bude cez potok most, bol tam však iba brod. Uff.

Potok bol rozvodnený, všetky skaly pod vodou, ale na druhú stranu bolo treba prejsť. Zhodil som topánky aj nohavice a držiac gate v jednej ruke, topánky v druhej, na chrbáte veľkú krošňu, som sa vybral cez vodu. Voda bola ľadová, napriek tomu som išiel cez potok veľmi opatrne. Na okrúhliakoch sa mi šmýkalo, sem-tam som ich pod vodou musel nohou odpratať, kým som si trúfol preniesť na nohu celú váhu. Voda mi siahala iba tesne pod kolená, ale jej prúd bol poriadne silný. No, nespadol som a prešiel som na druhý breh. Tam som sa osušil a vyrazil som hore Bystričianskou dolinou.

Buchlov

Kdesi v hornej časti doliny je rázcestie. Smerovník zelenej značky ukazuje kamsi cez potok, ale na ňom ani tu nie je žiaden mostík. Keďže brodenia sa vodou som mal na dnes už akurát dosť, vrátil som sa asi 500 metrov dolu dolinou a prešiel som po riadnom moste. Hore strmou dolinkou som vyšiel do sedla Zadná lúka. Dosť tam fúkalo. Keďže sa však začínalo šeriť, musel som tam núdzovo prenocovať. V nedeľu som sa zobudil a pozerám. Na hodinkách je 9.00. To som spal tak dlho? Moc sa mi to nevidelo, pretože nebolo nejako jasno. Ale v lese býva šero často a mohlo byť pod mrakom. Tak som si zbalil svojich päť sliviek a vyrazil som na Buchlov.

Na kopec sa ide dosť strmo, pričom posledný úsek sa prekonáva nádhernou špárou v skale. Sú tam aj dva rebríky, ale dalo by sa to vyliezť aj bez nich. Z vrcholu je krásny výhľad na Vtáčnik a hoci bolo nado mnou poriadne zatiahnuté, na východe to pôsobilo, akoby práve svitalo. Vtom mi napadlo, že čas mám aj na fotoaparáte. Sláva, konečne budem vedieť, koľko je hodín. Tak som sa pozrel na práve spravený obrázok a tam 5.10 h. To bol zasa extrém opačným smerom. Vtom mi došlo, že na fotoaparáte bude zimný čas, takže by mohlo byť 6.10 h. To by išlo.

Na Buchlove je masívna pevná skala, avšak na Sladnej skale ďalej na západ je skala akási drobivá. Tvorí rozličné skalné veže a hríby, vyzerá to tam celkom zaujímavo. Bočný hrebeň končí Žarnovom. Tento kopec je vystrčený do Hornonitrianskej kotliny a je z neho nádherný výhľad. Zo Žarnova som zbehol dolu do Oslian a vlakom a autobusmi som sa odviezol domov.

Záver

Pri svižnejšom tempe a bez zbytočnej príťaže by sa trasa možno dala absolvovať aj za deň. Bolo by však potrebné vyrážať veľmi skoro ráno a posledné kilometre by sa išli za tmy. Ak sa človek nechce hnať a prechádzku si chce užiť, treba počítať s núdzovým nocovaním v horách.

Fotogaléria k článku

Najnovšie