Trasa

Babiná – Pod Stromišom – Vlachovo – sedlo Hora – Vdovčíkovo kreslo (Veľký Radzim) – sedlo Hora – Brdárka – sedlo Široké pole – Vyšná Slaná – Rejdová – Pod Trsteníkom – Pred Čuntavou – Čuntava – Nižná záhrada – Stratená, časť Dobšinská Ľadová Jaskyňa

Tretí deň: Večerná naháňačka v čerešňových sadoch

A zo stanu veruže vychádzam skoro. No ako naschvál to dnes s ranným svetlom nevyjde. Akurát východný horizont je prekrytý akýmisi rozmazanými mrakmi, ktoré slnko značne filtrujú a nepôsobí to pekne. Po chvíľke čakania však predsa vykukne a môj typický fotografický ošiaľ začína. Napriek mizernému svetlu je ranná atmosféra strhujúca. V tichu a samote na tomto vysokom mieste sa cítim absolútne slobodný. Keď som už dostatočne pohľadmi nasýtený, robím raňajky a neskôr balím stan. Z batohu vyberám ďalekohľad a začínam večer avizované podrobné štúdium krajiny. Sústreďujem sa hlavne na západný a severozápadný horizont a zvyšku sa venujem len okrajovo.

Ústredným motívom pozorovania sú Vysoké a Západné Tatry, ktoré nápadne čnejú na horizonte. Sú ešte poriadne zasnežené a ranné svetlo tak dostatočne zvýrazňuje ich krivky. V jednej línií pod nimi je členitá krajina Slovenského raja, kde rozoznávam napr. belejúcu sa Havraniu skalu. Raj prechádza na juh pozvoľna do oblejších kopčekov Revúckej vrchoviny s tvarovo nezameniteľným masívom Radzimu, kam by ma dnešné putovanie malo priviesť. Za ním západný horizont uzatvárajú tajomné zalesnené Stolické vrchy. A nakoniec je tu dokonale tvarovaná Kráľova hoľa taktiež ešte s fľakmi snehu. Týči sa ako sopka a namojveru pôsobí z tohto pohľadu ako skutočná a nespochybniteľná kráľovná všetkých našich hôr. Výhľad týmto smerom nie je rušený takmer žiadnymi rúbaniskami, okrem toho, v ktorom sa nachádzam a pôsobí tak dokonale. Pocit totálnej civilizačnej odľahlosti narúšajú len tri sídla, ktoré odtiaľto vidím: Dobšiná, Vyšná Slaná a Rejdová. Aby som nezabudol, krajinu Volovských vrchov ďalekohľadom len preletím, lebo nie je taká zaujímavá. Po komplexnom fotografickom zdokumentovaní ešte dlho sedím na pni a nechce sa mi ani pohnúť. Bez okolkov musím priznať, že pre mňa sa stal výhľad zo zabudnutého vrchu Babiná jedným z najvýnimočnejších nielen v Slovenskom rudohorí, ale v celých slovenských horách. Chladný ranný vzduch tieto pocity len umocňuje. No po troch hodinách opojenia predsa vstávam a neisto vykročím.

Zvážnicou, vedúcou holým hrebeňom krátko klesám do sedielka medzi Babinou a Smrečinkou. Výhľady sú stále prítomné. V sedle pri polorozpadnutej maringotke sa cesta mení na traverzovú a obchádza zalesnenú Smrečinku severozápadným svahom. Pár sto metrov pod sebou vidím nastupovať do práce niekoľko lesných robotníkov. No môj zrak stále priťahujú hlavne Tatry a kráľovohoľský svet. Po dlhšej dobe sa konečne opäť ocitám v chládku pekného smrekového lesa. Ranné ticho ruší len veverička. Les však netrvá dlho a zvážnica ma zasa vypľúva v rúbanisku s nemilosrdne páliacim slnkom. Moja už teraz spálená koža na odkrytých častiach tela dostáva zabrať. Hlboko pod sebou vidím údolie Slanej, kam mierim. Značka však odrazu nepochopiteľne uhýba vľavo z cesty do voľného terénu, čo som takmer prehliadol. Pomedzi pne sa preplietam k rázcestiu Pod Stromišom II. Kúsok vedľa stojí lesácka chatka, od ktorej odchádza auto s ďalšími lesníkmi. Sadám pod prístrešok a vyberám čosi na pitie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tešil som sa aj na osvieženie, lenže tabuľkou avizovaný prameň akosi neviem nájsť. Odchádzam s dlhým nosom a zastavujem sa až pri ďalšom rázcestníku Pod Stromišom I., ktorý je od predchádzajúceho vzdialený možno len 80 netrov. Zvláštne, lebo by sa to tu dalo vyriešiť len jediným. Žltá značka ma vedie cestou so stálym klesaním do údolia. Napriek tomu, že rúbaniská sú vystriedané lesmi, tie sú listnaté a tieň ešte neposkytujú. Cesta sa neustále kľukatí a klesanie je nekonečne nudné. Chvíľu na to čo serpentínou obchádzam akýsi vykrývač, ocitám sa konečne na lúkach. Potvrdzuje sa, že čím som nižšie, jarný aspekt je výraznejší. Sviežo zelená trávička s množstvom žltých púpav a s bielymi stromami pôsobí malebne. Pred sebou mám dolinu Slanej s dominantným komínom v Nižnoslanskej Bani a na severe vykúka Kráľova hoľa. Klesanie lúkami ma privádza do obce Vlachovo.

Pomedzi domy sa prepletiem na akési námestíčko s turistickými tabuľkami. Na nich je odbočka k nejakej ľadovni. Keďže je odporne teplo, operatívne sa ukrývam v krčme naproti. Je tu len pár miestnych štamgastov, z ktorých niektorí vyzerajú, že už sú tu pridlho. Príjemný chládok si užívam pri veľkej kofole, ktorá len tak zasyčí. Po chvíli som opäť vonku a rozhodujem sa, že to s ľadovňou predsa skúsim, hoc tu nie je udaný čas. Za poslednými domami a mostom cez riečku Slaná prichádzam ku koľajniciam. „Ktovie či ešte používaným,“ hovorím si. Za nimi uhýbam vľavo, kam ma vedie miestne značenie. Úzky chodníček okrajom svahu ma drží v napätí zhruba 5 minút. Keď to už chcem zabaliť, na mieste, kde železnica prechádza na druhý breh toku sa zjavuje zvláštna stavba. Akurát odtiaľto odchádza akýsi čudný chlap, no vydávam sa na prieskum. Na prvý pohľad ide o zrekonštruovanú kamennú stavbu v tvare pyramídy. Vstup do dolnej miestnosti je zamrežovaný a preto vystúpim po bočnom schodisku a dnu vojdem horným vchodom. Vnútro tvorí vydlabaný priestor v skale, v ktorom je chladnejšie. Viac informácií sa dozvedám z tabuliek v altánku, stojacom opodiaľ. Z nich je zreteľné, že na slovenské pomery ide o naozaj obdivuhodnú stavbu, nazvanú Grófska ľadovňa vo Vlachove. Mystiku miesta si užívam i pri obedovom menu, ktoré vyberám z batoha.

Po obede sa osviežim vodou zo "slanej" rieky a vraciam sa späť na rázcestie pri koľajach. Žltá značka ma vedie stúpajúcou lesnou cestou. Postup mi znepríjemňuje horúčava a množstvo suchého lístia, v ktorom mi nohy vykrúca kade-tade. Na stromoch sú krikľavozelené čerstvo vyrašené malé lístky. Značenie je však chudobnejšie a preto som v neustálom strehu. Pochod avšak začína byť opäť otravne nudný a preto vítam okamih, kedy sa ocitám na pekných lúkach. Otvára sa mi výhľad na krajinu s Babinou či južnými svahmi Slovenského raja. Nad nimi vykúkajú Vysoké Tatry i Kráľova hoľa. No a najbližšie sa dvíha mohutný Radzim (991 m). Blatistou cestou, vedúcou v tieni lesa sa popri slabučkom prameni vyšvihnem až do sedla Hora. Tu prichádza okamih pravdy. Budú alebo nebudú sady rozkvitnuté?

Pohľad hneď upieram do amfiteátra podo mnou a vzápätí víťazne zakričím: „Vyšlo to.“ Stromy v údolí sa nádherne belejú. Keďže mám málo vody, rozhodnem sa pred výstupom na skalnú vyhliadku pod Radzimom zájsť k prameňu do dediny. Lesnou cestou okrajom lúk vcelku dosť strmo klesám. Značiek síce akosi niet, no cesta je jasná a po chvíli vychádzam na okraji čerešňových sadov. Prekrásne bielučké stromy sú pastvou pre oči a mojím splneným snom. Už som si aj vyhliadol miesto pre stan. Natešene fotografujem a znenazdajky sa ocitám na zelenej značke. Takže žltú som musel niekde stratiť. To neprekáža, hlavne, že popri hospodárstve konečne vchádzam do dedinky s poetickým názvom Brdárka. Skladám sa vo zvláštnom, indonézsky pôsobiacom prístrešku. Povedľa neho tryskajú dva výdatné pramene a v jednom z nich perú veci miestni spoluobčania. Naberám teda vodu z druhého a chvíľu ešte oddychujem. Potom už nemilosrdne stúpam opäť žltou. Na lúke predbieham jednu turistickú rodinku a napájam sa na cestu, ktorou som pred chvíľou schádzal. Odbočka nie je nijako značená a tak nečudo, že som ju prehliadol. Po strmom výstupe som späť v sedle Hora.

Odtiaľto smerujem výraznou cestou na vyhliadku so zaujímavým názvom - Vdovčíkovo kreslo. Lenže po vstupe do lesa značky nikde. Chvíľu ešte idem cestou, no tá masív Veľkého Radzimu akoby obchádzala a to sa mi už nezdá. „Do šľaka, opäť som zakufroval, to snáď nie je možné,“ hovorím si. Odbočím a štvornožky stúpam v horúčave na hrebeň. Ide to veľmi pomaly, lebo terén je extrémne strmý. Rozhodol som sa ísť po hrebeni a v pravú chvíľu to švihnúť dole, lebo vyhliadka má byť pod vrcholom. Ibaže tu je doslova prales. Voľné vápencové kamene, padnuté stromy, konáre, lístie a strmý svah sú takmer nepriechodné a nadávky lietajú na všetky strany. Keď konečne zastavím na okraji útesu, cítim sa ako najšťastnejší človek na svete. Skala má na jednom mieste naozaj tvar akéhosi kresla. Sadám a začínam vychutnávať skutočne prekrásny rozhľad. Spomeniem napr. údolie Slanej, nad ktorým sa dvíha vrch Turecká či údolie Hankovského potoka. V diaľke sa črtá i kaňon Štítnika medzi Plešivskou a Koniarskou planinou. No osobitou kapitolou je letecký pohľad na Brdárku pod nohami. Pár domčekov, ukrývajúcich sa medzi bielymi stromami pôsobí veľmi čarovne. Až teraz je vidieť malosť a zároveň nesmiernu malebnosť tejto dedinky, podčiarknutú jarným aspektom.

Čas beží a keďže si ešte chcem prezrieť kostol a poprechádzať sa v sadoch musím sa hoci s nevôľou postaviť. Vábeniu vrcholu Veľkého Radzimu, ktorý je najvyšším v Revúckej vrchovine (991 m), odolávam a už pohodlným chodníčkom schádzam do sedla. Opäť stretám i turistickú rodinku idúcu opačným smerom než ja. Pred sedlom zisťujem, že nenápadná odbočka nebola značená, a tak i v tých problémoch som nevinne. V dedine klesám ku kostolíku a sledujem tunajší život. Babky klebetiace na priedomí, voľne sa potulujúce psy, ktoré mi našťastie venujú len pohľad a idú si po svojom. Jedna pani zas pasie pár kôz pri potoku a následne ich aj naháňa. Keď obchádzam chátrajúci, no i tak krásny kostolík, všímam si pekné mladé dievča v kvietkovaných šatách, držiace v ruke prútik a ženúce pred sebou po ulici stádo asi 20 kôz. Neskutočné. Cítim sa ako v nejakom Jakubiskovom filme. Malebná atmosféra, pripomínajúca staré časy slovenského vidieka.

Po dostatočnom vychutnaní zážitkov mierim popri hospodárstve do čerešňových sadov nad dedinou, ktoré chcem fotografovať vo večernom svetle. Lenže tu zažijem mimoriadne krušné a nepríjemné chvíle. Od spomínaného hospodárstva sa na mňa totiž rúti pätica obrovských pastierskych psov. Štekajú ako o život, a tak odrátavam posledné sekundy svojho života. Rýchlo ma dobehli a začínajú ma obkľučovať zo všetkých strán. Nepríjemne do mňa dorážajú a od strachu takmer ani nedýcham. Traja po asi 10 minútach odchádzajú, no zvyšným sa akosi nechce. Opatrne sa prechádzam pomedzi čerešne a skúšam čo-to nafotiť, ale nemôžem sa sústrediť. I keď ma stále nenapadli, nie som presvedčený, že sa tak nestane. Skúšam všetko možné, kričím, zaháňam sa no nič nepomáha. Práveže ich to vždy ešte viac rozdráždi a zakaždým sú mi bližšie. Na fotenie som sa už vykašlal, lebo začínam byť zúfalý. Nepomáha mi, ani keď 5 minút stojím na mieste bez pohnutia. Zvažujem už dokonca aj telefonát rodine s prosbou o pomoc. Po trištvrte hodine (áno čítate dobre) sa stane zázrak a konečne odbiehajú naspäť k hospodárstvu. Keď sa po dlhšej dobe nevracajú, rýchlo staviam stan na okraji sadov a varím večeru. Po nej ešte dlho sledujem hviezdnatú oblohu. Ako sa chystám zaľahnúť do spacáku, vonku zrazu začujem šuchot. Po ňom zaznie štekot a to už viem, koľká bije. Keďže som sa ich nevedel zbaviť ani za svetla, tak ako sa ich zbavím teraz v tme. „Toto je najhorší zo zlých snov,“ hovorím si. Po pár minútach to našťastie znova vzdávajú a mne sa predsa len darí zaspať.

Štvrtý deň: Z čerešňových sadov do krasovej krajiny

Ránko trochu vylihujem, lebo nie som na mieste, odkiaľ by bolo možné pozorovať východ slnka. No zo stanu aj tak vyliezam skoro, pretože dnes ma ešte čaká cesta ďaleká. Musím však uznať, že rozhliadať sa takto zrána po kvitnúcich čerešniach je dokonalá romantika. Sady sú síce ešte v tieni, ale príjemne to vyvažujú osvetlené masívy Radzimu či Stolice vzadu. Rýchle raňajky atď. a čoskoro som pripravený. Chcem sa totiž ešte poprechádzať pomedzi stromy a vynahradiť si tak včerajšok. Príjemný chládok, štebot vtákov a svieža zeleň i beloba sú priam pohladením duše a vôbec všetkých zmyslov. Prechádzam sa, fotografujem a jednoducho sa teším zo života. No hodinky hovoria jasnou rečou, a tak pozvoľna naberám smer dedina.

Aj keď idem takmer po špičkách, psy oproti mne šprintujú znova. Aby to však bolo zaujímavejšie, tak k piatim dospelým sa pridávajú aj 3 mladé. Mráz mi behá po chrbte. Snažím sa ich trošku obísť, no je to zbytočné. Toto štekajúce komando ma opäť obkľúčilo. Jedno šťastie, že tentokrát je majiteľka nablízku, a tak opäť k ničomu fyzickému nedochádza. V miernom pokluse vbieham do dediny, kde sa ich definitívne zbavujem. Teraz sa tu už nezastavujem a len plynulo pokračujem zelenou značkou. Po tom ako sa dostávam do protisvahu sa ešte naposledy pomedzi kríky rozhliadam po malebnej dedinke. Skutočne čarovné miesto v slovenských horách, ktoré som určite nenavštívil naposledy. Značenie opäť pokrivkáva, a preto idem viac podľa svojho odhadu. Trochu stúpam výraznejšou cestou a následne klesám do trávnatého sedla Široké pole. Odtiaľto chcem ísť neznačene cez Vyšnú Slanú do Rejdovej.

Zo sedla sú pekné výhľady, no veľmi sa nezdržiavam a klesám prašnou cestou do údolia. Lúkami sa blížim k dedine, kde sa prekľučkujem pomedzi domy až k autobusovej zastávke. V jej tieni sa len občerstvím a po chvíli už šliapem ďalej. Hore dedinou sa uberám smerom k Rejdovej. Kráčam popri poľnohospodárskom družstve, oproti ktorému sa na druhej strane potoka pasie na lúke veľké stádo oviec. Stále deriem asfalt hlavnej cesty a vychutnávam dokonalú jarnú náladu. Údoliu Slanej, lemovanému lúkami zo sviežimi zelenými, žltými či bielymi farbami stromov dominuje masív Radzimu za mojím chrbtom. Nemilosrdne páliace slnko aspoň trochu zmierňuje pofukujúci vetrík. Prechádzam popri rómskej osade s deťmi, hrajúcimi futbal a krátko na to si na moste do Rejdovej všímam slabú žltú značku. Nejdem však do dediny, ale pokračujem nespevnenou cestou paralelne s tokom Slanej. Zastavujem sa až na mieste, kde značka začína stúpať do svahu. Tu sadám do trávy a relaxujem.

Zdvíham sa až po dlhej chvíli, veď komu by sa aj chcelo do toho kopca? Ako som už naznačil stúpam strmým svahom, ktorým sa cesta vinie početnými serpentínami. V tejto lúčnato–kríkovej krajine sa do mňa opiera páliace slnko a odkryté časti tela mám doslova v jednom ohni. Zrazu ma predbiehajú dvaja motorkári. Jazyk už pomaly ťahám za sebou, no stúpanie stále nepoľavuje. Aspoň, že s pribúdajúcimi výškovými metrami sa vylepšuje i výhľad na údolie s okolitými horami. Cesta sa predsa len narovnáva a značka ma vedie do traverzu, no hlavne do tieňa lesa. Z neho sa vykotúľam na malej lúčke s pekným výhľadom na zalesnený hrebeň Stolických vrchov s nezameniteľnou Stolicou. Značky ma ďalej vedú takmer nepriechodnou mladinou bez chodníka a následne starou smrekovo-bukovou horou pod vrchom Skálie. Miestami až trochu strašidelné prostredie, z ktorého mám pocit, že ním už dávno nik nekráčal. Keď je už atmosféra dostatočne vybičovaná, ocitám sa v rozľahlom trávnatom priestore sedla Nemýtnik.

Napodiv tu hučí traktor, sťahujúci drevo a ešte sa aj míňam s trojicou turistov. Som dosť prekvapený, lebo v tomto odľahlom kúte som čakal pokoj a ticho. Bokom od cesty stojí i akýsi salaš (terénna stanica ochrancov prírody z Dobšinej; pozn. redakcie), je však ďaleko, a tak ho neskúmam. Výhľad na Stolické vrchy či Slovenský raj nemusím už podrobne opisovať. Sadám si pod strom a vyberám posledné zásoby jedla, pri ktorých si začínam uvedomovať, že sa blíži koniec prechodu. Po čase sa opäť dvíham a tento ruch po prepletení sa pomedzi kríčky zakrátko mením za ticho tmavého smrekového lesa pod Buchvaldom. Keď temný les začnú pretínať rúbaniská, je to neklamný znak, že sa blížim k rázcestiu pod Trsteníkom. Odtiaľ po mne známej ceste s občasnými výhľadmi prichádzam až k prístrešku pred Čuntavou. Tu zažívam menší spoločenský šok, nakoľko sa naraz zjavuje až 8 turistov. Všetci však odbočujú na ďalšom rázcestí k Chate Rita, a tak zostávam opäť sám.

Červenou značkou vykračujem k salašu pod Ondrejiskom. Odtiaľ striedavo stúpam a klesám lúkami i lesom až po skalnú vyhliadku pred Nižnou záhradou. Tento úsek som išiel už viackrát a preto sa v ňom nijako nezdržiavam. Odkladám batoh a sadám na lavičku. Kochám sa výhľadom, ktorému dominuje masív Radzimu. Pôsobí tak vzdialene až sa mi nechce veriť, že odtiaľ som dnes vyrážal. S blížiacim sa cieľom sa začínajú vynárať spomienky na zážitky predchádzajúcich dní. Dominujú jednoznačne večery a rána na Pálenici a Babinej či naháňačka v čerešňových sadoch. Čas však plynie, a tak batôžtek znova nahadzujem na plecia a už som na Nižnej záhrade. Žltou značkou s niekoľkými serpentínami schádzam Samelovou dolinou. Z jej ústia okrajom lesa popri chátrajúcom penzióne Ruffini sa doťapkám na štátnu cestu, odkiaľ to je na železničnú stanicu v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni na skok. Ešte záverečná fotka a už len vyčkám na legendárny rýchlik Horehronec domov.

Záver

Skončilo sa ďalšie parádne putovanie Slovenským rudohorím. Počas štyroch dní som navštívil 4 rôzne pohoria a každé sa vyznačovalo svojským charakterom prostredia. Kráčal som horskými hrebeňmi, údoliami i krasovými planinami, lesmi, lúkami i rúbaniskami. Spoznal som veľký kus mnou doteraz nepoznanej krajiny a zažil mnoho zaujímavých zážitkov, z ktorých samozrejme najviac vyniká naháňačka v čerešňových sadoch Brdárky. Atmosférovo silné boli aj všetky večery a rána a nadšený som bol aj z výhľadových vrcholov ako Pálenica, Veľká Knola, Babiná či Vdovčíkovo kreslo. A v neposlednom rade je dôležité, že som si po rokoch plánov splnil ďalší malý sen o rozkvitnutých čerešňových sadoch Brdárky, ktorá je pre mňa jednou z najmalebnejších dediniek Slovenska. Všetko to podčiarklo výborné teplé a slnečné počasie. Jednoducho bolo to ďalšie nezabudnuteľné dobrodružstvo v nádhernej horskej krajine Slovenska.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek