Trasa 1. dňa

Obručné – sedlo pod Dlhou – Murianik – Malý Minčol – Uhlisko – Minčol – sedlo pod Minčolom

Po „ementálskych“ cestách s tlakovou nížou v pätách

Šiesteho mája 2013 nadchádza netrpezlivo očakávaný moment, na ktorý som čakal pár mesiacov a nevedel sa ho dočkať. Ale keďže až tak veľmi sa neponáhľam, stačí mi z Popradu vyraziť autobusom o 10.40 h a o 12.25, po 83 kilometroch, vystúpiť v Obručnom. Moderný zahraničný autobus súkromného dopravcu, ktorého postihol krutý a bezcitný osud jazdenia po žalostných slovenských necestách a tankodromoch, teda opúšťam v dedinke Obručné. Cesta ma aj s „fest veľkou batožinou“ stála iba 3,50 našej pseudo meny, čo je naozaj potešujúce. Na zastávke sa ma jeden chlapík pýta, prečo idem na túru tak neskoro, keďže na túry sa chodí ráno. Ja však aj na huby chodievam poobede, prípadne večer a nikdy nie ráno. Rána sú pre mňa až na výnimky väčšinou kruté a večery neskonale milujem, čo sa ranným optimistom môže zdať absolútne divné. Som jednoducho optimista večerný.

Popri zurčiacom potôčiku plnom vody kráčam hore malinkou dedinkou, na poľsko-slovenskom pomedzí. Štátna hranica sa nachádza hneď za hlavnou cestou, ktorá nad Obručným prekonáva sedlo a pokračuje ďalej do Bardejova. V tejto malej rusínskej obci žije už len 39 obyvateľov a veľká časť domov zrejme slúži na rekreačné účely. Nachádzam sa v nadmorskej výške 647 metrov a vrch Minčol, najvyšší vrch Čergova, kde dnes mienim spať, meria 1157 metrov. Prevýšenie však bude oveľa väčšie, ako výškový rozdiel 510 metrov, pretože na hrebeni pôjdem raz hore, raz dolu.

Vôbec nesledujem značku a idem si podľa svojho, svojím vlastným smerom. Za dedinou stúpam vpravo do strmých trávnatých úbočí, kde si dávam obedňajšiu pauzu a dívam sa do dolín pod sebou. Počasie je dosť nepriaznivé, ale toto ma vôbec neprekvapuje. Už od Popradu ma prenasleduje rýchlo od juhozápadu postupujúci široký frontálny systém, z ktorého bude evidentne pršať. Zdá sa však, že sa na chvíľu zarazil o Levočské vrchy a počasie ma po čase prekvapuje príjemným polooblačnom. Len škoda, že je poriadne kalno. V poslednej dobe je to tak, že kam sa vydám, tam je kalné počasie, znemožňujúce tvorbu kvalitnejších fotografií, tak fotím aspoň dokumentačne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čergovská príroda ma začína objímať

Pod lesom na úbočí Ostrého vrchu sa stáčam doľava, kde nachádzam červenú značku, ktorej sa už mienim s väčšími, či menšími odchýlkami držať celé popoludnie. Sú odtiaľto nádherné výhľady na Poľsko, ale hlavne severovýchodným smerom na Lenartov a Malcov. Na rozľahlých lúkach, ako aj na okrajoch lesa kvitne množstvo voňavých čerešní, čo znásobuje krásu tohto odľahlého kraja. Buky, ale aj brezy a lieštiny tu majú len párdňové listy a svieža svetlozelená farba sa nádherne prelína s kvetmi obsypanými čerešňami. Kraje lesnej cesty lemujú koberce veterníc hájnych a záplavy ich bielych kvietkov. Pod lesom kvitnú prvosienky a neviem sa toho všetkého nabažiť. Toto je totižto presne obdobie, ktoré najviac milujem a iba vtedy majú pre mňa túry to najväčšie čaro. Jeseň je síce tiež pekná, ale jar je pre mňa najkrajšie obdobie v roku.

Cesta sa pozvoľna vnára do lesa, ktorý je plný života. Spevavé vtáctvo si ide hrdielka pretrhnúť a ich koncert doplňujú ešte divé holuby, kukajúce kukučky a ďateľ, úspešne demolujúci kmeň starého smreka. Milujem zmiešané lesy, ako je tento. Jedle, buky, smreky, brezy, osiky, liesky, smrekovce a javory sa doslova tešia teplým dňom, po mimoriadne dlhej zime. Les tak na mňa pôsobí veľmi veselým dojmom a čoraz prudkejšie stúpanie ma tým pádom nemôže vôbec rozhádzať. Prebleskujúce slnečné lúče rozžarujú sviežu zeleň bukových listov, ktorých už v tejto výške veľa niet. Onedlho prichádzam na rázcestie, kde sa sprava napája modrá značka, ktorá sem vedie z obce Ruská Voľa nad Popradom. Pôvodne som chcel ísť tadiaľ, ale nakoniec som sa rozhodol vystúpiť v Obručnom a dobre som urobil. Výhľady nad Obručným sa mi videli omnoho krajšie.

Len pár metrov pod 1006 metrov vysokým kopcom Dlhá, prechádzam popod strmú lúku, kompletne porastenú čučoriedkami. Zdvihol som tu čriedu vysokej, ktorá chvíľu stojí na ceste a obzerá si ma. No hneď, ako siaham do brašne po druhý objektív, poberajú sa do lesa pod cestou. Škoda. Chvíľu ešte čakám, nech si v kľude prejdú, kam chcú a pokračujem ďalej. Po pár metroch ma napravo hneď nad cestou víta nádherný prírodný kvetináč. Asi meter vysoký dutý kmeň starého buka, ktorý je obrastený machom a veľkými drevokaznými hubami, je zvnútra vyplnený nádherným trsom kvitnúcich veterníc hájnych. Tu mi prichádza na um komentár jedného čitateľa k tejto fotke v galérii na stránke hikingu – „Toto v Baumaxe nekúpiš!“

O pár minút sa už ocitám na krásnom sedle pod Dlhou. Z jednej strany je lemované bučinou, z druhej zase zmiešaným bukovo–smrekovým lesom. Strmé lúky sú na sedle pokryté hustými porastami čučoriedok a ojedinele tu rastú aj borievky. Zo sedla sa mi naskytajú krásne výhľady doďaleka, do údolia Tople a na hory na poľsko-slovenskom pohraničí. Pohľad na oblohu ma nesmierne teší. Hrozivá čierňava ostáva visieť nad Levočskými vrchmi a tá, ktorá bola nado mnou ešte nad Obručným, sa rozplynula. Polojasné počasie s plávajúcimi bielymi obláčikmi ma sprevádza aj naďalej. Asi mraky rozohnal vše harmonizujúci orgonit, ktorý spolu s kryštálom nosievam všade so sebou.

Začiatok klasickej hrebeňovky

Za sedlom ma už čaká klasická hrebeňovka – raz dolu, raz hore a tak dookola. Ale takéto pochody neskonale zbožňujem, najmä ak ide o lokality, ako je táto, kam nikto nechodieva. Najviac ma však teší predstava, že na hrebeňoch Čergova sa budem motať tri dni. Každá malá čistinka je tu pokrytá porastami čučoriedok a na každej druhej vidím oddychujúcu či pasúcu sa vysokú. V bezprostrednom okolí Murianika ma zaujali buky rastúce priamo na hrebeni. Takéto buky mávajú zväčša veľmi zaujímavé tvary, a tak všetko fotím a dokumentujem. Tunajšie lesy sú ozaj nádherné. Nad rúbaniskami sa mi znova otvára výhľad severovýchodným smerom, na množstvo kopcov a údolí a dedinu Malcov mám odtiaľto ako na dlani. V týchto výškach ešte buky olistené nie sú, no v lesnom podraste to už sviežou jarnou zeleňou doslova prekypuje. Miestami zazriem aj zákonom chránený lykovec jedovatý. Je to nízky ker, ktorý ešte pred olistením zakvitne množstvom ružových kvetov. Každú chvíľu vidím krúžiť nejakého dravca a zakaždým počujem v lese nejaký lomoz. Zdržiava sa tu veľa diviakov, ale aj srnčej zveri a celkovo na mňa lesy pôsobia veľmi bujným životom.

V lokalite Javorová sa dostávam na sympatické lúky, z ktorých sú výhľady aj na východ, aj na západ. No počasie sa začína kaziť. Z modrej oblohy sa stáva povestný jednofarebný a nevábny plech a dohľadnosť je veľmi malá. Táto nevábna oblačnosť mi preto znemožňuje urobiť zamýšľané zábery, a tak po malej prestávke pokračujem ďalej. Po celej ceste ma neustále sprevádza geniálny koncert drozdov, ktorý sa v závislosti od lokality, mieša s kukaním kukučiek a vyspevovaním piniek, ktorých je tu neúrekom. Hrebeň križuje množstvo lesných cestičiek a lúk, ktoré tu sú ešte od čias valašskej kolonizácie. Na ich okrajoch rastú zväčša rakyty a brezy. Na jednej lúke pod Malým Minčolom vidím na pravej strane priestranný posed, ktorý tu pred šiestimi rokmi na túre odfotil Miro Svítek, pedagogický dozor nášho malého turistického „To muši tímu“. Zamračené je už úplne všade, ale tu to zapichnúť rozhodne nemienim, keďže mám jasný cieľ.

Na Malom Minčole, vo výške 1054 metrov si pri rázcestníku dávam občerstvovaciu pauzu. Do malej dedinky Livov odtiaľto vedie po hrebeni modrá značka, čo môže byť tiež zaujímavá trasa. Keďže z Malého Minčola nie sú vďaka „plechu“ ktovieaké výhľady, pokračujem ďalej. Najprv však ešte hodím okom na samotný Minčol, ktorý sa vypína nad dolinou oproti a rozmýšľam, kde by asi tak mohol byť nejaký prameň. Na večer, noc a ráno totižto potrebujem pomerne dosť vody. Niečo ešte mám a tak sa tento problém rozhodujem riešiť až niekde pod Uhliskom, pred samotným záverečným stúpaním na Minčol.
Po krátkom klesaní nasleduje krátke stúpanie, kde ma po ľavej strane zaujal smrek „šľachtic“, celý obtečený modrou miazgou. Modrú miazgu som na smreku videl len párkrát, tak si ho pre zaujímavosť fotím.

Čergovská realita - ešte stále je šanca na zmenu

Medzi Malým Minčolom a Stredným vrchom sa mi naľavo nad jednou rúbaňou otvoril krásny pohľad do hlbokej doliny, v ktorej leží zastrčená minidedinka (v miestnom názvosloví „džura“) Livovská Huta. Okolité svahy skrášľujú čerstvučké svetlozelené bučiny, ktoré sa miesia s tmavými jedlinami, čo vytvára moju obľúbenú jarnú kombináciu farieb, ktorú každú jar obdivujem z vyhliadky nad Hrdzavou dolinou na Muránskej planine. S nadšením sledujem rozľahlé a jedinečné jedľové bučiny, kvôli ktorým som behal s petíciou a ľuďom vysvetľoval, o aké pôvodné lesné bohatstvo v prípade Čergova ide. Jedľové bučiny sú totižto naše prapôvodné lesy. Nie sú to smrečiny, akoby sa mohlo zdať. Práve jedľové bučiny totižto kedysi dávno zaberali najväčšiu plochu našich lesov. Postupnou dlhoročnou ťažbou a zlým hospodárením napokon takmer až na pár malých lokalít úplne vymizli. A pritom sa ide o jedinečný ekosystém, ktorý nám už nič nikdy nenahradí. Pohorie Čergov je preto výnimočné a unikátne hlavne preto, že na takejto veľkej ploche sa už nikde v Európe jedľové bučiny nevyskytujú, s výnimkou lokalít v rumunskom pohorí Fagaraš.

Lenže arogantným, duchovne zaostalým a úbohým zloduchom, ktorí celý život bažia len po zisku a po peniazoch, je to jedno. Takýchto kreténov máme nielen plný parlament. Hromada protekčných blbečkov s vypláchnutými hlavami sedí na dôležitých postoch a krajine len a len škodia. Preto ma vôbec neprekvapuje fakt, že plán ťažby v Čergove sa má počnúc týmto rokom dokonca strojnásobiť (!!!). Tým by sme prišli nielen o jedinečný ekosystém, ale aj o názornú ukážku toho, ako kedysi nielen na Slovensku, ale aj v Európe, vyzerali pôvodné lesy. V neposlednom rade by sa tak odštartovala séria ešte väčších lokálnych katastrof, pretože vodu v lese by už nemalo čo zadržiavať a dediny v okolí Čergova by tak každoročne zaplavovali, či odrezávali od sveta prívaly vody. Ostatne, toho sme svedkami už teraz. A čo nastane potom, keď sa ťažba ešte strojnásobí? Ťažko skúšaný a chudobný región budú likvidovať a devastovať lokálne povodne a nevinní ľudia tak prídu o strechy nad hlavou a svoje majetky (ktoré im už z dôvodu rizika nechcú poisťovať poisťovne) len preto, že malá banda sviniarov si chce namastiť vrecká. A čo na to mlčiaca väčšina? V tejto krajine bude dobre len vtedy, ak tú bandu nekompromisne poženieme kade ľahšie. Po dobrom to už jednoducho nejde. Presviedčame sa o tom už takmer 24 rokov. Toto si už konečne dočerta MUSÍ uvedomiť aj mlčiaca väčšina, ak chce túto krajinu a jej vzácne krásy zachovať aj pre budúce generácie. Každý predsa môže aspoň troškou pomôcť. Stačí sa len zaujímať o to, čo sa deje vo vašom okolí a pomôcť. Pomôcť dobrej veci (a zároveň aj sebe a svojim potomkom) a brániť svoju krajinu pred bezbrehou chamtivosťou a devastáciou. Inej cesty pre nás všetkých jednoducho niet.

O čistej vode a nečistých dušiach

Nad týmto všetkým uvažujem, až sa dostávam na rázcestie Uhlisko, v obklopení smrečín. Z Čirča sem vedie zelená značka, po ktorej sa púšťam dolu strmým svahom hľadať nejaký prameň. Strácam síce cenné výškové metre, ale vôbec mi to neprekáža. Z hĺbky doliny ku mne dolieha hukot potoka, no až tak hlboko klesnúť nechcem. Preto po asi dvesto metroch zabáčam doľava na akúsi nepoužívanú lesnú cestu a po pár metroch nachádzam mokrinu, kde vyviera voda. Trochu síce chutí za barinou, ale naberám si obe fľaše, lebo ako človek so zvýšenou potrebou tekutín, v horách nikdy nemôžem riskovať, že ostanem bez vody. Bezduchá chlórovaná z vodovodu je beztak väčší „bordel“ ako toto. Ďakujem prameňu a štverám sa lesnou strminou popri mokrine nazad. Po pár výškových metroch nachádzam červenú značku, zabáčam doprava a pokračujem v ceste.

Stúpanie je pomerne ostré a nekompromisné (ale krátke), no kto sa mu chce aspoň trošku vyhnúť, môže ísť po lesnej ceste, ktorá sa „motá“ okolo červenej značky, ak po nej práve nevedie. Časom sa stúpanie zmierňuje a po vylezení z hustej smrečiny sa ocitám v akoby inom svete. Celé okolie je tu porastené množstvami zakrpatených a starých nevysokých bukov takých patvarov, že podchvíľou stojím a stále ich obdivujem. Sú to nádherné diela prírody, ktoré lemujú kamenistú, traverzujúcu cestu a svojimi hrubými, machom obrastenými koreňmi spevňujú jej kraje. Nad hlavou mám pre zmenu spleť konárov a cítim sa ako v rozprávke, ktorá sa nachvíľu stala skutočnosťou. Tu sa už rozprestierajú rozľahlé vrcholové lúky a na jednej z nich, pod hlúčikom nízkych rakýt, nachádzam utešený premeň, z ktorého si vodička veselo tečie dolu strmým trávnatým briežkom. Zdravím prameň a okamžite sa celý čistím od nánosov. Neskôr vylievam pochúťku Jožina z bažin „od zelenej značky“ a tankujem výbornú a sviežu vodičku, ktorej sa neviem dopiť, ako mi chutí.

Ale je tu jedna nepríjemná vec, ktorá mi po chuti naopak nie je. Dopočul som sa, že Minčol je rajom zberačov čučoriedok (borofkoch) a brusníc, konajú sa tu masové turistické zrazy a je aj pútnickým miestom. Z uvedeného je teda jasné, že to abnormálne množstvo odpadkov, ktoré sa celý čas nachádzajú na ceste a jej okrajoch, tu musia nechávať najmä členovia týchto troch záujmových skupín. Je to naozaj na zaplakanie. Neviem, či sa aj na tomto kopci niečo zjavilo alebo nie, ale všetkým, ktorí toto dokážu urobiť by som doprial, aby sa im zjavil veľký odpadkový kôš a veľká desaťmetrová lopata, ktorou by dostali okamžite po rukách, ak by niekde niečo odhodili na zem. Je to hrubá urážka krásneho pohoria a neúcta k matke Zemi a svojmu vlastnému okoliu, že nemám slov. Hlavne, že sa z toho vyspovedajú v kostole, ale asi ani to nie. Takýchto ľudí príroda vôbec nezaujíma. Niektorí totižto berú turistiku len ako športový výkon. Nič viac. Týchto ľudí takisto životné prostredie vôbec nezaujíma. Odpoveď však možno nájsť aj v histórii. Katolícka cirkev už odjakživa, po tom, ako svoje náboženstvo rozšírila aj na našom území, zakazovala a kruto potlačovala prírodné duchovno, ktoré bolo našim predkom vlastné. Čo potom môžem očakávať v dnešnej dobe. Tak napríklad na sedle Penhýbel, nad Veľkým Poľom, na rozhraní pohorí Vtáčnik a Tribeč, stojí pri ceste starý buk. Keď som išiel okolo, chcel som si ho odfotiť do svojej zbierky starých stromov, kvôli jeho nádhernej korune a až ukážkovo rozprávkovej dutine v kmeni. Lenže pred bukom stojí krucifix a všetky vyslúžilé religiózne umelohmotné ozdoby sú nahádzané práve v jeho dutine. A je ich tam za tie roky spolu so sviečkami toľko, až som sa nestačil diviť. A neporiadok tam neurobili mimozemšťania, ale niekto, kto sa o krucifix pravidelne stará. A naši predkovia ešte dávno pred príchodom kresťanstva uctievali staré stromy. Poučíme sa už konečne z histórie, alebo nie?
Ale aj tak – vždy je to o jednotlivcoch a preto samozrejme nemožno všetkých hádzať do jedného vreca, čo ani rozhodne nechcem a nemienim. Slušní ľudia našťastie existujú všade a tých si vždy vysoko vážim. Škoda len, že neexistuje žiadna osveta, ktorá by aj ostatných ľudí učila a viedla k harmónii s prírodou, ale hlavne, aby im už konečne bolo jasné, že odpadky do prírody nepatria! Nechápem, ako davy, ktoré sem chodia na čučoriedky z „vďačnosti“ za dary, ktoré si odtiaľto odniesli, zneuctia a pošpinia prostredie, ktoré ich každým rokom tak štedro obdaruje. Ale v našej krajine sa už cítim ako absolútny blbec, pretože denne nedokážem pochopiť také množstvo (pre niekoho jednoduchých) vecí, že inak si už proste pripadať ani nemôžem.

Milé stretnutie na vrchole

Cez hustý porast čučoriedok sa teda šťastlivo a pohodlne (okľukou) dostávam na najvyšší kopec Minčol a ocitám sa vo výške 1157 metrov. Vrchol, ako aj celý priľahlý hrebeň je hôľnatý, a preto umožňuje ďaleké výhľady. Ešte krajšie sú však od kríža, ktorý sa nachádza asi pol kilometra juhovýchodne, na modrej značke. Tadiaľ však pôjdem až zajtra. Aj napriek plechovej oblohe robím vrcholové fotky s tým, že ak bude zajtra lepšie počasie, dnešné zmažem. Zapisujem sa do vrcholovej knihy a vyberám si večeru.

Párkrát, keď som bol v horách sám (čo je dosť často) a spal som v nejakom senníku, mi napadla myšlienka, že by nebolo od veci, ak by sem zavítali dve náhodné turistky. S úsmevom si spomínam na tieto myšlienky, keď tu zrazu začujem dievčenský smiech. Kolmo na vrstevnice sa sem vysokým čučoriedím predierajú dve mladé baby. Sú to Poľky, ktoré prešli peknú štreku na bicykloch, ktoré si ukryli pod Uhliskom, na zelenej značke. Baby sú vyrehotané a prekypujú dobrou náladou. Okamžite ma hostia výborným čučoriedkovým koláčom, ktorý samé napiekli. Je fantastický a k prostrediu už nič na jedenie lepšie pasovať nemôže. Chvíľu debatujeme o možnostiach turistiky v kraji, ako aj o tom, kadiaľ pôjdu naspäť. Za chvíľu sa začne stmievať a domov to majú ešte 35 kilometrov. Preto sa vydávajú na cestu a rozhliadam sa po okolí. Mali by byť odtiaľ vidno Vysoké Tatry, ale v tejto viditeľnosti ich nevidím.

Po chvíli sa poberám kúsok po modrej značke západným smerom, kde hneď za ohybom, kde už cesta prudko klesá, vidím akési sympatické sedlo. Okamžite na mňa zapôsobilo a je mi jasné, že tam budem spať. Na sedle je zvalený rázcestník, ale aj tak sa dozvedám, že žltá, ktorá ide ďalej po hrebeni, pokračuje do Šarišského Jastrabia a modrá, ktorá zabáča doľava, strmo klesá do Kyjova. Kúsok za rázcestím sa rozkladám hneď pri ceste. Je odtiaľ výhľad na večerné kopce a doliny na severovýchode. Tu mienim spať pod širákom, keďže so sebou nemám stan.

Noc v prírodnom apartmáne

Z rozjímania a dívania sa na všetky lesy a kopce ma vytrháva až pozvoľné poprchávanie. Zamračené je úplne všade a tak sa vydávam hľadať nejaký úkryt, kam by som v prípade nočného dažďa zaliezol. Pár sto metrov idem po žltej a objavujem zamknutú poľovnícku chatku a za ňou krmelec so strechou. Takže v najhoršom sa mám kde schovať. Ale miesto ma svojou energiou a povahou veľmi nepriťahuje. Ej, máme to my senzibili ťažké. Po návrate na sedlo mi je jasné, že nesmie pršať, lebo sa mi veľmi nechce sťahovať. Niečo mi ale nedá a vydávam sa po ceste opačným smerom, kde nachádzam husté „súsmrečie“, ktoré má konáre až po zem, ba niektoré sú zaryté až do zeme. Nachádzam aj vchod a tak leziem na inšpekciu a nestačím sa čudovať. Je tu sucho a miesta habadej. Chvíľu ešte dôsledne sliedim, či tu niečo nechodí prespávať, no nenachádzam nič, čo by tomu nasvedčovalo. Tu sa zrejme zdržujú len nehmotné bytosti. Hustá spleť ihličia vytvára vo vnútri dokonalý prírodný apartmán, dokonca aj s malou predsieňou, presne podľa môjho gusta. Nemám nad čím rozmýšľať a sťahujem sa dnu.

Zotmelo sa a okolo môjho apartmánu prelietavajú sluky a svojimi charakteristickými a nezameniteľnými zvukmi dotvárajú nádhernú atmosféru dnešného večera. Len pár metrov podo mnou sa v mokrine neustále ozýva lomoz. Zrejme sa tam špacíruje vysoká, alebo diviaky. Snažím sa zaspať, no po chvíli ma z driemot vytrháva poriadny dupot na ceste, ktorú mám len päť metrov nad sebou. Niečo zrejme vyplašilo diviaky a tie trielia cestou smerom na sedlo. Keď zaspávam na druhý pokus, zobudí ma niečo, čo sa hlasno obšmieta okolo môjho apartmánu a zjavne sa tomu niečomu nepáči moja prítomnosť. Lenže nikomu a ničomu som spálňu neobsadil a tak spokojne zatváram oči a snažím sa zaspať. Po chvíli začína pršať a som rád, že som v suchu. Ale až do chvíle, keď na mňa asi po troch hodinách začína kvapkať voda. Všetky veci prikrývam igelitom, no bubnovanie silnejúceho dažďa na igelit mi zaspať veľmi neumožňuje. Rozmýšľam, či sa mám presťahovať do krmelca. Veľmi sa mi nechce, a tak prosím počasie, aby nepršalo. Nad ránom, keď konečne prestáva, si chlipnem vody z prameňa a v momente zaspávam.

Sumárizmus

Dnešné popoludnie ma obdarovalo toľkými zážitkami, že ich budem ešte dlho spracovávať. Neustále mám totižto pred sebou krásne a tiché zákutia, lesy plné zveri a spevu vtákov a vôňu jari. Nachodil som len 14 kilometrov, no videl som toho toľko, akoby som nachodil 1400...

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek