Vybrať sa na Ukrajinu sme sa odhodlávali dlhšiu dobu. Podnetom nám bol návrh nášho kamaráta Šaňa, ktorý mal v tom čase za sebou všetky najvyššie vrcholy štátov susediacich so Slovenskom a chýbala mu už len najvyššia hora Ukrajiny – Hoverla. Keďže o Ukrajine kolovali všakovaké chýry, neodvážili sme sa vyraziť za hranice sami. Trošku nám v našom váhaní pomohlo stretnutie s partiou ľudí, ktorí Zakarpatskú Ukrajinu už navštívili a odporučili nám rodinnú firmu KAMAN. Padlo rozhodnutie o približnom termíne. Začali sme zháňať informácie o našom turistickom cieli, no tie boli biedne. Verili sme odporúčaniam našich kamarátov, ale určité pochybnosti stále ostávali. Nakoniec sme sa dohodli na termíne 14. júna 2010. V nedeľu sedemčlenná skupina turistov z klubu Slovnaft - Apollo nastupuje do nočného vlaku z Bratislavy a naberajú smer Michalovce. Keďže mám akurát po školení v Slovenskom raji, čakám ich ráno v Michalovciach.

Pondelok 14. 6. 2010

Zoznamujeme sa s našimi sprievodcami, nakladáme batožinu a usádzame sa v mikrobuse, ktorý sa stáva naším spoločníkom na najbližšie dni. Vyrážame k ukrajinsko-slovenskej hranici vo Vyšnom Nemeckom. V rádiu hlásia, že autá sú na prechode vybavované priebežne, tak sme predpokladali hladký priebeh. Trošku sme však pozabudli, že sa nachádzame na našej najstráženejšej hranici a z ciest do iných krajín sme si už odvykli na nejaké čakacie doby. Po približne hodinových "vybavovačkách" konečne odchádzame do Užhorodu. Našťastie sme sa zverili do rúk skúsených sprievodcov, ktorí už majú skúsenosti s touto hranicou, takže sme radi, že čakanie je len hodinové.

V rámci kultúrno–poznávacej činnosti (KPČ) si pozrieme Užhorod, nakúpime za lacný peniaz sladkosti a po krátkej pauze sa vydávame viac do vnútrozemia, do nášho prvého cieľa – mestečka Volovec. Vytrasení z jazdy po ukrajinských cestách vystupujeme pred penziónom a nechceme uveriť vlastným očiam, že v takom niečom prepychovom a gýčovom budeme bývať. Oproti dreveným chatrčiam, ktoré sme mali možnosť vidieť popri ceste, je to hotový zámok. Okresné (rajon) mesto Volovec leží pod poloninou Boržava. Je to jedna z najmalebnejších polonín v ukrajinských Karpatoch. Stredne veľká polonina vypĺňa sever historickej župy, či oblasti Bereh–Berežava. Mesto Volovec na jej severozápadnom úpätí získalo úplne švajčiarsku atmosféru. Volovec leží na hlavnej rýchlikovej trati, spájajúcej Zakarpatsko s Kyjevom. Všetky vlaky idúce cez Volovec tu aj stoja.

A čo sú to poloniny? Poloniny si určili meno samé. Sú výnimkou, pretože ich názov nevznikol z iniciatívy objaviteľov ani z dôvodov geografických či geomorfologických. Tento podcelok Východných Karpát je najnižšou partiou celého horského oblúka. Boli intenzívne hospodársky využívané od čias kolonizácie na Valašskom práve. Karpatskí vrchári, zvlášť Huculi (etnická skupina Rusínov), žili od údolí až po hrebene. Pastiersky spôsob života si žiadal čoraz viac pastvín. Tunajší horali získavali nové plochy neustálym posúvaním hornej aj dolnej hranice lesa. Tak vznikali rozsiahle vysokohorské lúky aj vysoko na hrebeňoch. Osídľovací proces na tomto území realizovali prevažne Rusíni. Rusínske pomenovanie horskej pastviny – poľany, je jednoducho polonina. Poloninské Karpaty sú dodnes domovinou Rusínov a ich teritórium siaha od prameňov Udavy a Solinky na poľsko-slovenskom pomedzí, až po rumunský Maramureš.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ale nechajme fakty faktami a poďme na to, kvôli čomu sme sem prišli, a tým sú kopce. Zložíme si veci, do batohov naložíme vodu, niečo pod zub, tričko na prezlečenie a vyrážame smerom na kopec s krížom, ktorý sa vypína nad Volovcom. Naši sprievodcovia nám tento kopec nazvali Figura. Vraj tento názov majú majú od miestnych. Až neskôr pri písaní tohto článku zisťujem, že ten kopec by sa mal volať Temnatyj alebo tiež Temnatik, Tomňatyk (1347 m n. m.). V pláne je urobiť okruh z Volovca cez Temnatik a okolo meteorologickej stanice na vrchu Plaj (1334 m n. m.) zbehnúť späť do Volovca. Výstup sa začína mierne na lúkach, z ktorých máme neskôr výhľad na celý Volovec. Akonáhle však vojdeme do lesa, začíname prudko stúpať. Turistika nie je na Ukrajine veľmi populárne odvetvie, a tomu aj zodpovedá stav chodníkov a značenia, ktoré v tomto úseku trošku absentuje. Značky sú len pozostatkami značiek z čias prvého Československa. Ale ako sa dozvedáme od našich sprievodcov, českí dobrovoľníci spolu s miestnymi sa veľmi angažujú a značkujú nové a nové trasy. Predierame sa pomedzi stromy, kráčame vysokou žihľavou, žerú nás muchy, je veľmi dusno a potíme sa. K tomu sa začínajú zberať mraky a tušíme, že deň zakončíme búrkou.

Vychádzame z lesa a stojíme na vrchnej časti poloniny – na hôľnatej časti. Z diaľky už vidíme vrcholový kríž. Čím viac sa k nemu blížime, zisťujeme, že to nie je klasický dvojkríž, známy z našich vrcholov, ale pravoslávny s tretím (spodným) šikmým ramenom. Mraky pribúdajú, párkrát zahrmí. Z pôvodného plánu pokračovať hrebeňom nič nie je a dáme sa na prudký zostup krovinami z Temnatiku do Volovca. K hrmeniu sa v diaľke pridávajú aj blesky a sme radi, keď zazrieme prvé domy. Pod prístrešok, resp. veľké dáždniky pred našim penziónom prichádzame už za dažďa. Osviežime sa ukrajinským pivkom a sme radi, že sme nepokračovali hrebeňom.

Utorok 15. 6. 2010

Skoro ráno sa prebúdzame do zamračeného dňa. Poniektorí sme celú noc spali ako na ihlách. Penzión sa nachádza blízko železničnej stanice, na ktorej celú noc posúvali vagóny. Nezaberal ani uspávací prostriedok v podobe lacnej ukrajinskej vodky. V pláne na tento deň je polonina Krásna. Dážď je na spadnutie a po predchádzajúcom dni sa nám nechce moknúť, preto operatívne meníme plány. Po raňajkách nasadáme do mikrobusu a ideme navštíviť Synevyrský národný park s rovnomenným jazerom. Vystupujeme na parkovisku v Synevyrskej Poľane. Na stĺpe nás prekvapí množstvo nových smerovníkov. Informácie sú okrem azbuky aj v latinke. Od miestnych sa dozvedáme, že je to zásluha českých dobrovoľníkov, ktorých môžete v miestnych horách stretnúť naozaj požehnane. Na parkovisku nás naviguje miestny “báťuška”. Parkovisko je veľké ako pred supermarketom, ale musíme zaparkovať na mieste, ktoré nám ukáže. Poriadok musí byť, parkovisko sa vraj o chvíľu zaplní a kde zastavia ďalší? Keď sme sa vrátili k mikrobusu, boli sme tam tak ako aj pri príchode jediní.

Po asi 500 metroch chôdze sa ocitneme pri miestnej “šašlikárni”. S pani domácou sa dohodneme, že na spiatočnej ceste by sme radi ochutnali túto miestnu špecialitu. Žiaden problém. Samozrejme, že bude aj pivo. Čerstvé, včera doviezli. Stúpame peknou lesnou cestou asi 2 km. Slnko sa nakoniec predsa len rozhodlo odohnať oblaky. Na konci nás čaká Synevyrské jazero vo výške 989 m n. m. Jazero je považované za jednu z vizitiek ukrajinských Karpát. Veľkosť vodnej plochy je 4 - 5 hektárov, jeho hĺbka sa pohybuje od 1,5 do 11 metrov. Vzniklo v dôsledku silného zemetrasenia, asi pred 10 tisíc rokmi.

Existuje aj legenda o vzniku Synevyrského jazera: ...za dávnych čias tieto hory patrili bohatému grófovi a horali museli na neho pracovať. Gróf mal prekrásnu dcéru Syň. Dievčina sa tak volala preto, lebo jej do očí akoby prenikla všetka belasosť bezodného karpatského neba. Raz sa boháč rozhodol preveriť, ako jeho poddaní drevorubači pracujú v horách. Syň poprosila otca, aby ju vzal so sebou. Kým gróf preveroval prácu drevorubačov, dcéra na čistinke zbierala kvety. Zrazu začula v diaľke čarovné zvuky píšťalky. Vydala sa za nimi a na poľane, kde sa pásli ovce uvidela mládenca. To on na tej píšťalke hral. Keď ju zbadal, prestal hrať.
“Kto si?”, pýta sa udivene.
“Syň. Tieto lesy a lúky patria môjmu otcovi. A kto si ty?”
“Vyr, grófov pastier.”
Dievčina ho poprosila, aby hral ďalej. Mladí sa zaľúbili a začali sa tajne stretávať. Donieslo sa to však do uší grófovi a ten jej zakázal stretávať sa s jednoduchým pastierom. Ona však neposlúchla, a tak gróf prikázal pastiera zabiť. Keď sa to Syň dozvedela, utekala cez hory na miesto, kde zahynul jej milý. Objala velikánsky kameň – mohylu a začala plakať. Slzy sa liali a liali, až kým nezaplavili celú čistinu i samotnú Syň a vytvorili jazero, ktoré ľudia nazvali Synevyr.

Na polostrove sa týči súsošie Syň a Vyr, ktoré vytvorili zakarpatskí umelci Ivan Brovdy a Michajl Sanyč v rokoch 1983-84. Od jazera je možné vystúpiť na vrchol hory Ozirna/Ozerna. Vzdialenosť je asi 5 km a výška 1496 m n. m. Na orientáciu slúži modrá značka, z ktorej je neskôr potrebné prejsť na zelenú. Z vrcholu Ozirnej vidieť na východe hranicu medzi Zakarpatskou a Ivano-Frankovskou oblasťou s vrcholmi Popaďa/Popadja (1740 m n. m.), Grofa/Hrofa (1748 m n. m.) a Syvuľa/Syvulja (1818 m n. m.), na juhu sú zase vrcholy Kamianka/Kamjanka (1578 m n .m.), Negrovec(Nehrovec (1512 m n. m.) a Strymba (1719 m n. m.).

Z Ozirnej sa dá zbehnúť po kľukatom chodníčku na východnom svahu k západnému brehu jazera. Nás však už čaká o niekoľko kilometrov nižšie šašlík a vychladené pivo z prírodnej chladničky – z potoka. Kto je zvyknutý z čias socializmu na fakt, že všetko ruské bolo veľké, neprekvapí ho, že pivo tu nemá pol litra, ale 0,65 l. Potešili sme telo aj ducha, po obednej pauze nastupujeme do mikrobusu a vydávame sa do dedinky Koločava. Je to veľká podhorská obec medzi hrebeňmi poloniny Piškoňa (Piškonja) a poloniny Krásna v blízkosti mestečka Mižhirja (Mežhorje). U nás, ale hlavne v Čechách je známa predovšetkým vďaka dielu Ivana Olbrachta, ktorý tu v dobe prvej Československej republiky pôsobil ako učiteľ. Napísal tu svoje najznámejšie dielo Nikola Šuhaj loupežník. V tejto dedine je veľmi cítiť český vplyv. Okrem Olbrachtovho múzea v miestnej škole sa tu nachádza aj stará “Státní obecná škola s vyučovacím jazykem československým”, v dedine je skoro na každom plote tabuľka “Levné ubytování”, deti si pýtajú “bonbón” a nesmieme opomenúť “Četnícku stanicu” (dnes krčmu), kde údajne zlapali Nikolu.

Cestou cez dedinu sa vzdávame všetkých sladkostí a cítime sa skoro ako v našich rómskych osadách. Detí ako smetí, všetky majú natrčenú ruku a pýtajú si cukríky (bonbóny). Jediný rozdiel je v tom, že medzi týmito deckami sa cítime bezpečne a vieme, že nám nič nezmizne. Tak, ako v iných dedinkách, aj tu nás prekvapia kravy ako vystrihnuté z katalógov, túlajúce sa po uliciach. Ráno gazda kravku vypustí, potúla sa, napasie a večer sa vráti späť. Hneď si spomeniem na osraté kravy väčšiny našich “farmárov”. Tu také nevidieť. Navštívili sme všetky “atrakcie” Koločavy a po tejto exkurzii sa vraciame späť do Volovca, kde strávime druhú noc. Po ceste sa ešte zastavíme v horskom sedle Perechrest medzi Koločavou a Volovcom a pokocháme sa okolitou krajinou osvetlenou poslednými lúčmi slnka.

Autori fotografií: Zdeno Vasilišin, Andrea Grunská

Pokračovanie uverejníme o týždeň.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek