Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Výstup na Hoverlu zo Zarosľaku

Dva dni na Zakarpatskej Ukrajine máme za sebou. Dnes balíme kufre a presúvame sa ďalej na východ. Skončí sa konečne oblačné a upršané počasie? Podarí sa nám splniť náš cieľ a dosiahnuť vrchol najvyššej hory Ukrajiny? Čítajte ďalej, dozviete sa.

Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 16.06.2010
Pohoria
Ukrajina - Zakarpatská oblasť/Ivano-Frankivska oblasť: Východné Karpaty - Poloniny - Čornohora (Čierna hora)
Trasa
  • Najvyšší bod: 2061 m n. m.
  • Najnižší bod: 1250 m n. m.
Nocľah
Športbaza Zarosľak pod Hoverlou
Doprava
Mukačevo (vlak, bus) - Rachov (vlak, bus) - Vorochta (vlak, bus) - Zarosľak (mikrobus)

Trasa presunu

Volovec – Mižhirja – Chust - Solotvino - Bila Cerkva - Dilove, geografický stred Európy – Rachiv (Rachov) - Kvasy – Jasiňa – Lazeščina – Jablunickyj pereval - Vorochta - Zarosľak, športbaza

Streda 16. 6. 2010

Zo severu Karpát z Volovca smerujeme na juh k rumunskej hranici. Dostávame sa do pohraničnej oblasti medzi Ukrajinou a Rumunskom, vezieme sa popri rieke Tise a nestačíme sa čudovať tomu, čo vidíme. Domy pripomínajú paláce. Väčšina z nich je rozostavaná a máme pochybnosti o tom, či budú vôbec niekedy dokončené. Pre našinca je to poriadny gýč, aj keď niečo podobné je možné vidieť už aj na Slovensku. Niektorí naši podnikatelia sa asi boli inšpirovať. Domy patria rumunským obyvateľom, ktorí chodia za prácou na západ a do Talianska, a potom svoje zarobené peniaze pretavia do takýchto stavieb, aby ukázali pred svetom, že na to majú. Pri Rachive (po slovensky Rachove) v dedinke Dilove sa nachádza vraj zaručený geografický stred Európy (koľkože ich tá Európa má?). Tento pochádza ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Zastavujeme, fotíme, navštívime múzeum, na malom trhu na parkovisku opáčime bryndzu z veľkých lavórov, a potom sa modlíme, aby to s nami nič neurobilo. Keby to videla naša hygiena, tak predajcovi zhabe aj rodný list. Bol som už aj pri slovenskom strede Európy pri Kremnici, ale zase sa mi raz potvrdilo, že Slováci sa nevedia predať. Pri ukrajinskom strede Európy nájdete informačné tabule v azbuke aj v angličtine, základné informácie o každej európskej krajine, veľké parkovisko, stánky so suvenírmi...

Pokračujeme cez Jablonické sedlo (Jablunickyj pereval). Je tu veľa stánkov so suvenírmi, oblečením, kožušinami. Veci od výmyslu sveta. Ochladilo sa, začína popŕchať. Posledná zastávka je v dedinke Vorochta, kde dopĺňame zásoby, a potom nás už čaká len posledná etapa – stúpanie do výšky asi 1250 m n. m. k športbáze Zarosľak (Zarosljak). Po strašnej ceste, ktorá pripomína zvážnicu dreva, zastavujeme pred ubytovňou, voda z chladiča mikrobusu je vyvarená a spod kapoty sa parí. V daždi vykladáme batožinu a ideme sa ubytovať. Dnešný deň sme sa len vozili, ale aj tak sme dostatočne unavení.

Štvrtok 17. 6. 2010

Od večera prší. Hovorí sa, že desiata ukáže. Sme pod najvyššou horou Ukrajiny – Hoverlou, kvôli nej sme sem prišli a nakoniec ju neuvidíme? Dážď – nedážď, ideme hore. Priamo na streche Ukrajiny sa stretajú štyri výstupové trasy, ktoré sú zároveň turistickými značenými trasami (TZT). Vrchol leží na hranici dvoch administratívnych oblastí: Zakarpatská oblasť a Ivano-Frankivska oblasť. Hora sa taktiež nachádza na historickej poľsko-československej štátnej hranici, čoho svedkami sú zachovalé kamenné hraničné pätníky s vytesaným „P“ a „ČS“. Uvedenú hranicu sledujú dve turistické trasy po hlavnom hrebeni Čornohory, Východných Karpát a tiež samotného oblúka Karpát.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V mrholení a hmle sa vydávame po zelenej značke, podľa ktorej je to na vrchol 2,2 h a 3,6 km. Teplomer na ubytovni hlási 10 °C. Kráčame rozprávkovým lesom, ktorý prechádza do pásma kosodreviny, tú musíme prebrodiť. Po daždi je mokrá a po chvíli sme mokrí tiež. Keď vyjdeme z pásma kosodreviny, začína pofukovať. Mierny vetrík s pribúdajúcou výškou neustále silnie. Obliekame asi všetko, čo v batohoch máme. Rukavice, čiapky a vetrovky sa zídu. Od výšky asi 1800 m začína poriadne stúpanie, ktoré nemá konca. Každú chvíľu už vidíme v hmle horizont a myslíme si, že sme na vrchole. A konečne je tu vytúžená Hoverla (2061 m n. m.). Vrchol, kvôli ktorému sme na Ukrajine. Gratulujeme si, výhľadmi sa žiaľ nekocháme, pofotíme sa a rýchlo zavelíme na ústup, lebo hore veľmi fúka. Predtým si ešte stihneme obzrieť miestnych turistov, ktorí dobehli v tenkých teniskách a pláštenkách a možno si aj ťukajú na čelo, že čo to máme na sebe poobliekané. Už chápeme, prečo Rusi vyhrali vojnu.

Okolo 15-tej stretáme neďaleko od začiatku výstupovej trasy zájazd ukrajinských detí. Je ich ako maku. Idú na Hoverlu. Oblečenie a obutie ako ich predchádzajúci spolubojovníci, ktorých sme stretli na vrchole. Ešte za zmienku stojí skutočnosť, že na vrchole je veľmi veľa skla. Hoverla je pre Ukrajincov niečo ako pre Slováka Kriváň. Kto hore vyjde, mal by vypiť fľašu vodky a rozbiť ju o skaly. Dole na parkovisku si potom môže kúpiť certifikát. Nuž, iný kraj – iný mrav. Ako som spomínal, za miesto ubytovania sme si zvolili turistickú ubytovňu (športbaza = športová základňa) Zarosľak (Zarosljak), ktorá od roku 2008 prechádza rekonštrukciou. Zatiaľ je to štýlom potemkinovej dediny – spredu krásna nová fasáda, ale na balkón sme sa postaviť neodvážili. Fasáda zo strany od lesa v pôvodnom – neopravenom stave. Ale izby, v ktorých sme spali, boli ukážkové. Stačilo povedať a v celej budove zavládla trenírková teplota a tety kuchárky sa o nás starali ukážkovo. Okrem našej skupiny tam nebol nikto. Na Slovensku by sme sa málokde dočkali takého servisu.

Piatok 18. 6. 2010

Neprší, ale za oknom je hmla. Už neveríme, že tu zažijeme iné počasie. Po raňajkách sa nám na chvíľu hmla roztrhá a ukážu sa nám kopce pohoria Čornohora. Čornohora je pohorie s prevládajúcimi trávnatými holinami. Pripomína Malú Fatru alebo Nízke Tatry. Pohorie je medzi turistami obľúbené pre svoj jednoznačne vedený hrebeň s niekoľkými vrcholmi, ktoré sú od seba oddelené sedlami. Aby sme mohli rezko kráčať po hrebeni, najskôr musíme vystúpať na krátkej vzdialenosti cca 600 výškových metrov. Od Zarosľaku stúpame po žltej značke k meteorologickej stanici a "Terénnej stanici biologického inštitútu v Ľvove." Tu je vstup zakázaný, ale napriek tomu sa nedáme odradiť a rýchlo prefrčíme okolo budov. Naši sprievodcovia nás upozornia, aby sme nič nezbierali a nejedli jahody, ktoré slúžia na výskum. Skupina, ktorú sem raz viedli, tak totižto urobila a bol z toho prúser. Odtiaľ odbočíme na neznačkovaný chodník prudko hore cez kosodrevinu na poloninu Požiževsku. Výstup je vďaka kosodrevine s výškou povyše hlavy pomerne zložitý a predierame sa ňou ako pralesom. Hmla sa prevaľuje po kopcoch a dolinách, odhaľuje okolie a kopce v diaľke. Po úmornom stúpaní prichádzame na vrchol Požiževskej (1822 m n. m.). Tu konečne vidíme prvý hraničný kameň, ktorý rozdeľoval Poľsko a Československo na území, ktoré dnes patrí Ukrajine. Tieto kamene nás budú sprevádzať celým hrebeňom. Pokračujeme po hrebeni na Danciš. Kopce sú plné kvitnúcich rododendronov (možno sa tie fialové, či ružové kvety volajú inak, ale pre nás to bol rododendron).

Časť skupiny sa oddeľuje a pokračuje traverzom popod Danciš na Turkul, časť ide na Danciš (1848 m n. m.). Odtiaľ pokračujeme na Turkul (1933 m n. m.). Je to posledné stúpanie dnešného dňa. Chvíľu si vychutnávame výhľady a dáme sa na zostup k jazeru Nesamovite (1750 m n. m.), kde nás už čaká prvá skupinka. Pri jazere sa trošku posilníme. Vyšlo aj slnko, tak chytáme bronz. Prichádza mladý párik, chalan sa vyzlečie, hodí sa do jazera, vylezie von a vracajú sa, odkiaľ prišli. Nechápeme, ale každý má inú úchylku.

Po krátkej pauze nás čaká asi 7 kilometrov späť k Zarosľaku. Chodník najskôr vedie bažinami, neskôr prechádza do prudkého klesania po skalnatom teréne. Ešte zopár krásnych pohľadov na okolité kopce a vchádzame do lesa. Začína pršať. Celkom príjemné osvieženie, vzduch už bol pomerne dusný. Premočení sa vraciame na ubytovňu. Večer nás čaká rozlúčkové posedenie pri poháriku vodky a krátky kultúrny program, ktorý nám predviedli naši sprievodcovia. A boli by sme ešte dlho rozprávali, ale asi 16 km túra dnešného dňa s prevýšením okolo 1150 m nás poriadne unavili. Tak sme sa rozlúčili a rozišli na izby.

Sobota 19. 6. 2010

Lúčime sa so Zarosľakom, s okolitými kopcami. Po otrasnej ceste smerujeme do Vorochty. Vybehneme do obchodíku minúť posledné hrivny a po návrate do mikrobusu nás čaká nemilé prekvapenie. Po nerovnej ceste sa nám vytriasla batéria a odišla nejaká poistka. Náhradnej niet. Skúšame ju nahradiť drôtom, ale ten dlho nevydrží. Ochotní Ukrajinci ale donesú kus hrubšieho medeného drôtu, vyrobíme náhradnú poistku a po 2 hodinách môžeme pokračovať v ceste. Už sme mali obavy, že si pobyt predĺžime. Nebol by som proti. Oprava sa podarí a vydávame sa smerom na uponáhľaný západ. Prevezieme sa stredom Mukačeva a už cítime, že hranica je na dosah. No návrat nemôžeme mať úplne jednoduchý. Šofér pri preraďovaní sa z pruhu do pruhu prejde jedným kolesom plnú čiaru a odstavujú ho ukrajinskí policajti. Prúser. Nakoniec sa to obíde s pokutou v prepočte asi 10,- €, ktorá sa však dá na Ukrajine zaplatiť len na pošte alebo nejakom úrade, ktoré sú však cez víkend zatvorené. Neostáva mu nič iné, len dať to policajtovi do vrecka. Ešte nám potom opisoval, čo sa dialo pri policajnom aute. Dali mu fúkať. Ale nie do trubičky, ako u nás, ale mal si dýchnuť do policajnej čiapky, ktorú policajt ovoňal. Našťastie bol čistý!

Užhorod/Vyšné Nemecké – štátna hranica. Tu nás čaká podobná procedúra ako na vstupe. Na naše nemilé prekvapenie, kontrola aj na slovenskej strane je tentokrát dôkladná. Vystupujeme, vybaľujeme batohy a colníci sa nám v nich prehrabujú. Našťastie nikto nič nepašuje, alkohol a cigarety si každý kúpil podľa predpisov, takže sme si vydýchli a sme na Slovensku.

Záver

Zakarpatská Ukrajina je krásny kraj s jednoduchými a príjemnými ľuďmi. Žijú skromne. Obrábajú si svoje políčka, chovajú dobytok, živia sa tým, čo vypestujú. Väčšina ľudí nemá možnosť cestovať. Je to pre nich drahé. Tí, ktorým sa podarilo dostať na západ, posielajú peniaze svojim rodinám na prilepšenie. Nežijú v luxuse. Luxus je u nás. Len my si to neuvedomujeme. Hory nás očarili svojou krásou a majestátnosťou. Stálo za to ísť diaľku a spoznať ich. Spomienky lákajú na návrat. Čo sa týka turistiky, tento kraj má veľký potenciál. A videli sme, že sa na nával turistov naozaj poctivo pripravujú. Hoci sme už na “západe”, máme sa od nich čo učiť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie