Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Minčol – Čergov – Lysá – Sabinov

V druhej časti putovania za krásami Čergova mi jedinečné pohorie naplno odhalí to, čo mi v prvej časti len naznačilo. Čakajú ma dva nádherné slnečné dni na odľahlom hrebeni, ktorý dokáže človeka nadchnúť a milo a nečakane prekvapiť na každom kroku. Vydajme sa teda ďalej za nádhernými zákutiami v neustálom objatí krásy výnimočného pohoria.

Vzdialenosť
42 km
Prevýšenie
+957 m stúpanie, -448 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 07.05.2013
Pohoria
Šariš: Čergov a Spišsko-šarišské medzihorie
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1157 m n. m.
  • Najnižší bod: 333 m n. m.
Voda
nad sedlom Priehyby
Nocľah
smreky pod Veľkou Javorinou (bivak)
Doprava
Sabinov (vlak, bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.234 Pieniny, Severný Spiš,… (1:100.000)

Trasa

Minčol – Lazy – sedlo Ždiare – sedlo Priehyby – Hrašovík (Horošovík) – Solisko – sedlo Lysina – Veľká Javorina – Chochuľka – Čergov – sedlo Čergov (chata) – Ostrý kameň – Lysá – sedlo Besná – Červená Voda – Sabinov

Druhý deň

Znova na Minčole

Vzhľadom na prebdenú noc sa zobúdzam dosť neskoro, ale mne to vôbec neprekáža. Nemám sa kam ponáhľať a času mám dosť. Vyliezam zo smrekového apartmánu a v momente ma oslepujú ostré slnečné lúče. Všade je modrá obloha s bielymi mrakmi, no opäť je pomerne kalné počasie, neumožňujúce ostré a ďaleké výhľady. A je aj poriadne teplo. Dobre naladený sa poberám k asi sedemsto metrov vzdialenému prameňu, kde som si včera naberal vodu, aby som sa prebral, keďže je ráno (no, vlastne už pokročilé dopoludnie). Po návrate raňajkujem a vzápätí sa poberám strmým stúpaním na vrchol Minčola. Celé vrcholové partie kopca sú chráneným územím a predmetom ochrany je tu pôvodná karpatská kvetena a rastlinstvo všeobecne. Rastie tu až pätnásť druhov rastlín, ktoré sú zaradené do Červeného zoznamu ohrozených rastlín SR. Keby to ešte tak pochopili tí, ktorí tu odhadzujú veľké množstvá odpadkov, ktoré tu stretávam na každom kroku.

Z vrcholu sa vysmiaty dookola rozhliadam po krajine a dívam sa na blízke, aj ďaleké kopce na horizonte, strácajúce sa v silnom bielosivom opare. Z južnej strany lemuje hrebeň les, tvorený zakrpatenými bukmi, krajom ktorého vedie modrá značka po lúčnej ceste na juhovýchod. Dlho jej už nedokážem odolávať a tak vyrážam po hrebeni ďalej, spoznávať nepoznané. Celý hlavný hrebeň má dĺžku zhruba 30 kilometrov, čo ma samozrejme veľmi teší. Po asi šesťsto metroch sa ocitám pri veľkom kríži. Odtiaľto je výhľad doďaleka na okolitú krajinu omnoho lepší, ako zo samotného Minčola. Preto sa zdržiavam dosť dlho, aby som si všetko dosýta vychutnal. Veľmi sa mi páči hôľnatý charakter tohto hrebeňa, ktorý je aj tu kompletne obrastený čučoriedkami.
Keď nie je kalné počasie, je odtiaľto vidieť aj Vysoké Tatry, Kráľovu hoľu, Branisko, či Volovské vrchy. Lenže kal je dnes taký, že ledva rozoznať siluety Levočských vrchov na západe. Aj pohľad na neďaleké pohorie Bachureň je dosť nezreteľný. Matná je aj Krynická Javorina na severnej strane, ležiaca v Poľsku. V smere na Prešov neskôr v opare rozoznávam siluetu Šarišského hradu. Pohľady na opačnú, bardejovskú stranu, ponad najširšie miesto pohoria Čergov, sú však o niečo lepšie. Hrebene, kopce a doliny, kam len oko dovidí. A do toho nádherné jarné kontrasty. Na hrebeňoch sú ešte bučky hrdzavé, no ako svah klesá, pozvoľna sa zelenajú, aby na dne doliny prešli v sýtu svetlú zeleň. V takejto krásnej doline leží aj malá zabudnutá dedinka Livovská Huta, kadiaľ preteká rieka Topľa, ktorá pramení hneď pod hrebeňom, asi osemsto metrov od miesta, kde stojím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Opäť odpadky a jar v rozpuku

Krátko popoludní pokračujem ďalej, na rázcestie Lazy, odkiaľ vedie zelená značka na juhozápad do Kamenice a žltá na východ do Livovskej Huty. Napravo, pod týmto sedlom, bola kedysi turistická útulňa, ktorá sa po rekonštrukcii premenila na zamknutú chatu s pomerne honosným vybavením. Stalo sa tak po opakovanej devastácii jej interiéru niektorými duševne zaostalými návštevníkmi. Na Slovensku je to proste už raz tak.

Pokračujem ďalej po modrej a prameň Tople mám len dvesto metrov naľavo pod sebou. Ako tak idem po nádhernom hrebeni, zamýšľam sa, že mi miestami silno pripomína škandinávsku tundru, ktorou som sa zvykol v čase voľna motávať. Len množstvá plastových fliaš v okolí chodníka..., slovenská realita. Anciáša jeho! Natlačil by som ich bez predohry rovno do riti takýmto neandertálcom! Na malej lúčke v smrečine sa mi opäť otvárajú výhľady na bardejovskú stranu a tak stojím a vychutnávam. Pomalým krokom klesajúc, prichádzam na útulné sedlo Ždiare, ktoré je opäť križovatkou turistických trás. Sedlo už na mňa pôsobí značným južanským dojmom, kvôli okolitým listnatým lesom a množstvu zelene. Zaujali ma tu dômyselné nízke oplôtky z konárov, ktoré slúžia na zadržiavanie vody v teréne počas prívalových dažďov.

Okolie turistického chodníka (pre mňa, ako lesomila) neustále naberá na zaujímavosti. Úzke pásiky lesíkov od seba oddeľujú početné, väčšie, či menšie lúky, nad ktorými neustále krúžia rôzne druhy dravcov. Z jednej lúky sa mi otvára krásny pohľad juhovýchodným smerom, na kopec Lysá, kadiaľ budem zajtra prechádzať a do doliny Ľutinky, v závere ktorej leží malebná horská osada Majdan. Všadeprítomné jarné prebúdzanie vegetácie, ktorá je v rozpuku svojej krásy, ma núti neustále postávať a rozjímať, čo činím veľmi rád. Po príchode do lokality Uhlisko (aj včera som cez jedno išiel) sa pod krásnym smrekom rozkladám pri stole a laviciach a posilňujem sa bryndzou, ktorá mi v tomto prostredí chutí znamenite. Okolo mňa sa rozprestierajú rozľahlé lúky, ktoré boli kedysi oveľa rozľahlejšie. Je to zrejmé najmä podľa porastu mladých briezok, ktoré tu vytvorili nádherné háje. Na všetkých hrebeňových lúkach sa kedysi páslo a lúky sa kosili. V dnešnej dobe, žiaľ, nie je technicky možné (problém je hlavne vo finančnej stránke veci a množstvu náletových drevín), lúky udržiavať v pôvodnom stave. Preto pozvoľna zarastajú, čo je škoda, pretože ako som si všimol, rastie na nich vzácne rastlinstvo.

V celkom slušnej páľave pokračujem ďalej a zakaždým obdivujem najmä staré buky zaujímavých tvarov, o ktoré nie je núdza. Kvitnúce divé čerešne sa miešajú s veľkým množstvom rôznorodých drevín, ktoré dotvárajú pestrú mozaiku tunajšieho rastlinstva. Pri stúpaní na 1057 metrov vysoké Dvoriská sa celkom potím, keďže na mňa poriadne pečie. Za pomerne strmým klesaním sa dostávam na lúku zvažujúcu sa na severovýchodnú stranu, na ktorej kvitnú prvosienky a vstavačovce bazové. Tieto nádherné kvietky sú naše orchidey a ich zaujímavosťou je, že majú mohutné červené, ale aj žlté kvety, ktoré sa medzi sebou navzájom krížia a výsledkom tohto skríženia sú sýtoružové kvety. Cítim sa tu ako v raji. Na okrajoch udržiavanej lúky so sviežou čerstvou trávičkou rastú dva krásne postaršie javory a zo stredu lúky sa mi znova otvára pohľad do ďalšej doliny. V tejto tečie smerom na Livov Vlčí potok a mne sa opäť, ako už po niekoľký raz, nechce ani pohnúť.

Krížom cez ročné obdobia

Po dôkladnom vstrebaní okolitých krás sa po neustále klesajúcom chodníku poberám ďalej. Pred sedlom Priehyby s radosťou bežím ku prameňu hneď pod cestou, povedľa krásnej jedle. Všade okolo veselej vodičky kvitne záružlie močiarne, ktorého kvety rozžarujú slnečné lúče. Kompletne celý sa maximálne natešený a spotený umývam a plním si chutnučkou vodou všetky fľaše. Natrafiť na prameň počas hrebeňovky – to je situácia na nezaplatenie. Neskôr príjemne mokrý schádzam popri krásnych lúkach dolu na sedlo. Po ceste ma zaujalo, koľko je tu mladých jedlí. To je dobre, lebo mladá jedlička sa oveľa ťažšie ujme, ako smrek, či iná drevina. Preto sa u nás jedle veľmi nevysádzajú a na celom Slovensku sme tak svedkami toho, ako staré jedľové lesy ubúdajú a ubúdajú.

Na sedle Priehyby, ktoré leží vo výške 815 metrov, je sklad dreva a mňa zaujal starý javor pri ceste, pri ktorom stojí kaplnka. V snahe dosiahnuť čo najlepšiu kompozíciu balansujem na guľatine a takmer „som še tu zdzigal“ kvôli jednej fotke. Sedlo bolo kedysi veľmi dôležitou spojnicou medzi sabinovským a bardejovským chotárom. Teraz sa tadiaľ vozí už len drevo z tunajších lesov, ktoré ubúdajú. Akosi som v teple zlenivel a veľmi sa mi nechce vystúpať dvesto výškových metrov po strmom chodníku na kopec Hrašovík (Horošovík). Ale ako cyklista viem, že ak sa mi do nejakého kopca nechce, treba ho jednoducho rýchlo vybehnúť a je pokoj. Preto ani neviem ako, za malú chvíľu sa ocitám na vrcholových lúkach, kde ma vítajú krásne solitérne javory a brezy, pri ktorých sa pasie jeleň s jelenicou. Absolútna idylka. Vo výške 1009 metrov sú stromy ešte bez listov. Veľmi sa mi páči hrebeňovka. Počas pár metrov akoby som tu striedal ročné obdobia a najlepšie na tom je, že sa to opakuje veľmi často. Ani neviem, čo by som dal za to, ak by aspoň jeden rok trvala jar celý rok. Malebný hrebeň už dávno objímajú mäkké večerné farby a takmer na každej lúke sa pasie vysoká, či srnčia. Večerné koncerty drozdov sú teraz v plnom prúde a úsek medzi Hrašovíkom a Pastierčákmi si ma úplne podmaňuje svojou krásou. Výhľady, lesy, svieža zeleň, záplavy kvietkov a výhľady na obe strany. Vysmiaty olovrantujem horalku s jablkom a sledujem pohyb v húštine pod lúkou. Sú tam diviaky. To je úžasné, ako prekypuje životom!

Fantastické vyvrcholenie fantastického dňa

Na 1057 metrov vysokom vrchu Solisko som slaný ako soľnička a tak tu dokonale zapadám do prostredia. Nie je odtiaľto výhľad a tak pokračujem ďalej. No hrebeň ma bez výhľadu už tradične dlho nenechal. Naľavo vidím lúky, z ktorých sa opäť kochám krásnym výhľadom na večerným svetlom zaliate okolité kopce. Nad dolinou, v ktorej sa nachádza učupená dedinka Kríže, sa tiahne jeden z mnohých bočných hrebeňov pohoria, ktorý zakončuje vrch Žobrák, sfarbený hebkými tónmi krásneho večera. Onedlho sa ocitám v sedle Lysina, kde som chcel pôvodne prenocovať. Pozerám sa na západný obzor, kde sa tiahne súvislý pás nevýraznej oblačnosti. Rozmýšľam, že by bolo dobré nájsť si nejaký posed a prespať tam. Na lúkach v okolí sedla však žiaden nenachádzam a tak nechávam ťažký ruksak a poberám sa na sever po klesajúcej zelenej značke, vedúcej do spomínanej dedinky Kríže. Po necelých tristo metroch chôdze lesom prichádzam na lúky, kde nájdem len torzo z posedu a tak pokračujem ďalej. Zaujatý hľadaním posedu v poslednej chvíli registrujem, ako mi sprava takmer do cesty vbehne stádo vysokej, na čele so statným jeleňom. Keď ani po kilometri chôdze dolu kopcom ani na ďalších lúkach (mimochodom s úchvatným výhľadom) nenachádzam žiaden posed, vraciam sa naspäť. Dívam sa nad seba a keď vidím, kam musím vystúpať, veľmi sa mi nechce. Som už poriadne hladný, no večerať mienim až potom, ako si nájdem vhodné miesto na nocľah.

Rozhodujem sa ísť ďalej po hrebeni a tak pozvoľna stúpam na 1098 metrový kopec Veľká Javorina. Ide o druhý najvyšší kopec horstva. Nezastavujem sa a pokračujem ešte asi tristo metrov, čím som sa dostal na lúky plné roztratených borievok. Severnú stranu chodníka lemuje úzky pás smrečín, za ktorými je rúbanisko a poniže v strmine mokriny. Asi len tri metre od chodníka som si vyhliadol štyri smreky, ktorých spodné konáre siahajú až na zem. Nádherné miestečko. Od chodníka ma nebude vidno, zato uvidím každého a všetko, čo pôjde okolo. Na príjemne mäkkej pôde si rozkladám pelech a vzápätí vychádzam na lúku navečerať sa. Borievková lúka nádherne vonia jarným večerom, ktorému dotvára hudobnú kulisu neutíchajúci drozdí koncert. Fantastický večer!

Pás mrakov na západe sa nerozširuje a dúfam, že v noci nezmoknem. Keď už sa mi kvôli značnému šeru ťažko kochá výhľadmi, poberám sa spať. Na jednom zo smrekov nado mnou mi nádherne spieva drozd a len ležím a vychutnávam si nádherný okamih. A keďže okolitá fauna asi vidí, ako si všetko s pôžitkom vysmiaty vychutnávam, ako úplnú bodku mi pripravila ešte jedno krásne prekvapenie. Hneď, ako po zotmení utíchol drozdí spev, na jednom zo štyroch smrekov, pod ktorými ležím, sa uvelebila sova a húka mi na dobrú noc. Toto je luxus. S úsmevom si spomínam na podobný moment spred roka pod vrchom Čierťaž pri Lome nad Rimavicou vo Veporských vrchoch. Nekonečnú slasť, ktorú mi pred zaspaním navodilo pohorie, po hodnej chvíli prerušuje veľký lomoz na rúbanisku, len pätnásť metrov odo mňa. Beží tadiaľ stádo vysokej, ktorú niečo vyplašilo. Dúfam, že nie medveď. Ale keď o pár sekúnd počujem hneď za hlavou náhlivé kroky, je mi všetko jasné. Niekto sa ponáhľa po hrebeni smerom, ktorým budem zajtra pokračovať a už teraz sa neviem dočkať, aké zážitky mi podmanivé pohorie pripraví. Pár sekúnd sa ešte pozerám na hviezdy, prebleskujúce nad korunami smrekov. Ale únava, horúce počasie a dvadsať nachodených popoludňajších kilometrov majú za následok to, že ani nevedno ako, okamžite (a veľmi príjemne) zaspávam.

Tretí deň

Kukučkový budíček a prastarý strom

Spánok pod „širákom“ niekoľkokrát prerušujem. Akosi sa oteplieva a neustále rozopínam spacák a neskôr si ho už nechávam len tak ledabolo na sebe. Noc bola pokojná a ráno mi nádherne a dosýta vyspatému tunajšia príroda pripravila nádherný budíček. Večer ma najprv uspával drozd a neskôr sova a teraz priamo na smreku nado mnou kuká kukučka. Krajší prírodný budíček proste neexistuje. Prekvapivo rýchlo sa preto balím a pred šiestou už sedím zbalený na „Borievkovej lúke“, ktorá sa kúpe v rannej rose a pozerám sa na vrch Lysá, ako ho pozvoľna hladkajú ranné lúče. Niečo ma však ťahá nazad, za kopec Veľká Javorina. A keďže sa riadim inštinktom, vydávam sa, odkiaľ som večer prišiel. Veď mám čas. Asi tristo metrov za samotným vrcholom odbáčam na lúku po pravej strane. Nachádzam tu starý snehový závej, okolo ktorého rastú snežienky. Jednoducho nádhera. No mňa ťahá neustále ďalej. Veľká Javorina je dvojvrchol a hneď za druhým vrcholom, ktorý je od hlavného vzdialený asi päťsto metrov, zabáčam na lúku, tiahnucu sa naľavo pod bočným hrebeňom. A na konci lúky konečne vidím, čo ma ťahalo. Starý strom. A nie hocaký! Je to buk, ktorý má v sebe niečo zvláštne. Sčasti je veľmi jemne povedané atypický, oku lahodiaci tvar kmeňa a koruny, ale je tu ešte niečo, čo toto miesto a tým pádom aj buk ozvláštňuje. Staré stromy ma fascinujú už odmalička. A vedia ma aj pritiahnuť. Tak, ako ma pritiahol unikátny prastarý dubový háj Gavurky za Dobrou Nivou, alebo starý dub v lesoch Štiavnických vrchov a mnoho iných. Ale nie sú to len samotné stromy, čo ma ťahajú na takéto miesta, no to je už mimo tematický záber tohto článku. Obdivujem, ako niekoľko konárov rastie cez seba a ako sa trbliece ranná rosa v svite ranných lúčov na machu v rázsoche kmeňa tohto výnimočného stromu. Je aj označený. Lesoochranárske zoskupenie Vlk tu pripevnilo tabuľu s nápisom „Vzácny strom“. A tento je veru viac než vzácny.

Keď sa v lese zjaví pípa

Po naozaj hodnej chvíli sa poberám naspäť. Preto sa logicky ocitám na vrchole Veľkej Javoriny. V živote som tu nebol, tak teraz preto musím byť v priebehu dvanástich hodín už tretí raz. A tak, aby sa nepovedalo, zapisujem sa na pamiatku do vrcholovej knihy, okolo ktorej som dvakrát prešiel, akoby nič. Potom už pokračujem ležérnym tempom ďalej a pozdraviac moje spacie miesto sa vydávam v ústrety ďalším krásam Čergova. Priamo podo mnou sa po pravej strane nachádza prvá súkromná prírodná rezervácia na Slovensku - Vlčia, ktorá je vo vlastníctve „Vlka“. Je to zóna bez zásahu, v ktorej sa ani nepoľuje a všetko je v nej ponechané na samovývoj. Za 50 peňazí našej nepôvodnej pseudomeny si tu môžete kúpiť svoj vlastný strom a prispieť tak k záchrane lesa. Viac informácií získate na webovej stránke Lesoochranárskeho zoskupenia Vlk.

Momentálne sa nachádzam v akomsi „účku“ v rámci moje trasy, pretože čochvíľa sa budem stáčať doprava, až sa za sedlom Čergov dostanem na hrebeň zakončený kopcom Lysá, ktorý mám cez dolinu po pravej strane. Na rázcestí Chochuľka mením modrú značku za červenú a o chvíľu stojím na vrchu Čergov, vo výške 1049 metrov. Kedysi rozsiahle lúky aj tu pozvoľna zarastajú najmä borievkami a borovicami. Vrcholové lúky umožňujú výhľady na Lysú oproti, ako aj na Prešov a jeho okolie. Neďaleko odtiaľto sa nachádza malá útulňa Drina, ktorá v nečase určite poteší.

Pár sto metrov od vrcholu už ku mne doliehajú nekoordinované pripité hlasy, ktoré mi dávajú zreteľne najavo, že som na „vyhodze“ a že je štátny sviatok. Vzápätí už prechádzam okolo chaty, kde varia guláš. Blížim sa do civilizácie a nič s tým nenarobím. O malú chvíľu stojím v sedle Čergov, ktoré je dôležitou križovatkou turistických trás. Nachádza sa tu turistická chata s celoročnou prevádzkou. Chata je zamknutá a keďže mi došla voda, neskáčem práve od radosti. Je totižto strašné teplo. Chvíľu sliedim okolo chaty, až napokon niekoho vidím za oknom. Mávam tým smerom s prázdnymi fľašami, až mi dotyčný odpovedá, že hneď ide dolu. Paráda, problém s vodou bude teda vyriešený. Z chlapíka za oknom sa napokon vykľul pohodový chatár, ktorý mi odomkol a vchádzam dnu. Čaká ma naozaj príjemné prekvapenie. Priamo oproti mne sa zjavuje pivná pípa a som smädný, ako blázon.

S neskrývaným nadšením z objavu si objednávam hneď tri pivá. Prvé do seba hádžem na ex a až druhým ako-tak zaháňam smäd. Popri tom debatujem s chatárom, ktorý si ťažká, akí vypatlaní dokážu byť poniektorí jedinci a ako hrubo sa správajú k chate a jej okoliu. Každú chvíľu niekto pre nič za nič niečo zničí. Arogantní návštevníci, neraz aj z okolitých chatiek, mu sypú hromady odpadkov, ktoré už nevedno prečo nedokážu zniesť dolu a ktoré potom musí zakaždým prácne triediť. Zhodujeme sa v tom, že náš národ je chronicky chorý a liečba je už v tomto stave asi nemožná. Tretie pivo si idem pomaly vychutnať do tieňa pred chatu, kde chvíľu ležím pod stromami v tráve a užívam si pohodu plnými dúškami.

Posledné výhľady a posledný kúpeľ v čergovských krásach

Zo sedla pokračujem po zelenej značke, ktorá ma dovedie až do Sabinova, čo je pekná štreka. Kráčam krásnou starou bučinou a na chodníku stretávam čoraz viac ľudí. Niekde tu vraj rastie medvedí cesnak. Pýtal sa ma na to aj jeden turista, ale potom, čo mi povedal chatár, ako ho tu ľudia vo veľkom drancujú a vytrhávajú aj s cibuľkami, ho hľadať rozhodne nemienim. Nech si rastie tam, kde je. Tých svojich pár kúskov na jedlo som si už odtrhol v mojej obľúbenej zastrčenej lokalite, na okraji Popradskej kotliny, kde ho na jednom mieste rastú kvantá a kde nechodí takmer nikto. Okolo chodníka sa časom opäť zjavujú odpadky a tak sa pozerám radšej do korún stromov. Po ľavej strane sa podo mnou nachádza NPR Čergovská javorina. Okrem zachovalých spoločenstiev javora a buka v podraste rastie okrem iných zaujímavých rastlín, ako je napr. áron alpský, aj pre mňa zaujímavá a vzácna skopólia kranská. Na rastlinke sú zaujímavé predovšetkým jej kvety.

V stúpaní na Lysú sa dostávam na lúky, na ktorých ma opäť víta vegetácia, typická skôr pre okolie Liptovskej Tepličky. Naľavo nad lúkou kraľujú bučiny a odtiaľ sa kochám krásnym výhľadom smerom na Veľkú Javorinu a prakticky celý hrebeň, po ktorom som dnes išiel. V úmornom teple prichádzam na vrch Lysá, kde na výraznom vrchole vo výške 1068 metrov končí niekoľko vlekov. Sú odtiaľto nádherné výhľady doširoka–ďaleka. Je odtiaľto vidieť podstatnú časť Čergova. V diaľke vidím aj samotný Minčol a pohorie Bachureň vľavo. Keby nebolo kalno, tak by som odtiaľ videl aj Vysoké Tatry a Levočské vrchy. Ale neprekáža. Je tu nádherne a neviem sa vynadívať. Vyťahujem si jedlo a dlho sa pozerám na všetky krásne „májovo“ zelené kopce a do hlbokých dolín. Červený som tak, že v Sabinove sa veľmi nebudem môcť zdržiavať na križovatkách, aby si ma neplietli so semaforom. Poberám sa radšej dolu strmou zjazdovkou, kde sa pred hotelom Šport chladím rýchlym pivom. Spoločnosť mi robí miestny krásny, veľký a usmievavý hafan. Musím sa priznať, že veľkých psov mám veľmi rád a to bez výnimky.

Teraz mám pomerne naponáhlo a ako som zistil, na časy uvedené na rázcestníkoch ani na mape sa spoliehať nemôžem. Ak nechcem ísť po modrej cez Drienicu, ale dlhšou trasou po zelenej, musím sa ponáhľať, aby som stihol autobus a musím počítať aj s nejakou rezervou. Na sedle Besná sa ešte naposledy kochám výhľadom na veľkú časť čergovského hrebeňa, ktorý už neuvidím a je mi za ním ľúto už teraz. Množstvá výletníkov po okolí, krik a brechot sídliskových čoklov od výmyslu sveta spôsobujú môj zrýchlený presun do útrob lesa, kde je opäť kľud. Značka vedúca najprv lesnou cestou a neskôr rozblatenou zvážnicou strmo klesá pekným zmiešaným lesom, ktorý je plný fialových kvietkov zubačky žliazkatej. Značka neskôr strieda rôzne lesné cesty, až sa napokon prudko stáčam doprava a v hlbokých koľajach od „Vétriesky“ strmo klesám až k potoku Čierna voda. Z útrob lesa vychádzam v chatovej oblasti v úzkej dolinke, ktorá vo sviatočný deň kypí životom. Miestni chalupári si spokojne užívajú popoludňajšiu pohodu v nádhernom prostredí.

Zatvorená krčma, „zdzigany čľovek“ a otvorená krčma

Pred dedinou Červená Voda definitívne opúšťam pásmo lesa, čím sa otvárajú nádherné výhľady do okolitej krajiny. Moju pozornosť po ľavej strane púta najmä neprehliadnuteľný Šarišský hrad a nemenej impozantný kopec Lysá stráž. Z horúčavy už dostávam mrákoty a tak sa poberám do dediny, kde na moje veľké sklamanie nachádzam zatvorenú krčmu. Sympatickou dedinkou v kopci, kde obdivujem záhrady a v ktorej je všetko nádherne zakvitnuté, preto pokračujem ďalej. Za dedinou schádzam k potoku, kde sa celý umývam a kompletne mokrý pokračujem po nekonečnej rozpálenej asfaltke do Sabinova. Cestu mi znepríjemňuje neustála a prekvapivo veľká premávka, až mám pocit, že Červená Voda je snáď Moskva.

Po úmornom pochode vidím pred Sabinovom za priekopou ležiaceho človeka. Topánky má vyzuté a uložené vedľa seba. Idem k nemu a zisťujem, čo je vo veci. Chlapík je v pohode, len je „zdzigany jak dziva šviňa“... Šak som na vyhodze... Vyprahnutý až hrôza prichádzam do Sabinova, kde v pivnom revitalizačnom zariadení pri stanici s radosťou zisťujem, že krčmára tu robí starý parťák z vojny, ktorého som odvtedy nevidel. Zlý koniec túry som ešte v živote nezažil, tak by som sa čudoval, ak by to bolo tentoraz iné. Po necelej hodine nasadám v ľudoprázdnom meste do autobusu a moje krásne čergovské dobrodružstvo sa žiaľ, definitívne končí.

Sumárizmus

Za dnešok som prešiel 22 kilometrov a počas uplynulých troch dní dokopy 55 km. Nebol som na pretekoch, ale na pomalej a dôkladnej relaxačnej prechádzke, len to, že trojdňovej. V pohorí Čergov sa nachádza aj niekoľko náučných chodníkov, ale viac sa už možno dozvedieť z prvého odkazu uvedeného nižšie. Druhý web poskytuje informácie o Lesoochranárskom zoskupení Vlk a jeho aktivitách a posledný, tretí odkaz je na Chatu Čergov, kde si možno rezervovať ubytovanie, prípadne sa občerstviť.

Celé tri dni ma absolútne nadchli a nádherné pohorie mi ukázalo a zároveň aj potvrdilo, ako je potrebné aktívne sa zaujímať o to, čo sa v našom okolí deje. Lebo ak chceme mať v tejto krajine lesy aj pre budúce generácie, je len na nás, ako sa k ich bezbrehému výrubu postavíme. A či sa na to budeme len nečinne prizerať, ako nám štátna moc, spolu s lobistickými skupinami a nenásytnými zloduchmi, likviduje krásy našej drahej vlasti rovno pred nosom.

Súvisiace odkazy

Čergov - o pohorí
Lesochranárske zoskupenie Vlk
Chata Čergov

Fotogaléria k článku

Najnovšie