1. deň

Velké Meziříčí – Lhotky – Sviny – Ořechov – Tři Dvory (rybník) – Osová Bítýška – Zlámanec

Asi o 10.30 h vysadáme z autobusu a po dvoch rožkoch, o ktoré nás chcú pripraviť miestne kačice, so šalátom a po jednom štartovacom pivku vyrážame po červenej značke hore mestom, aby sme prekrižovali hučiacu diaľnicu. To si ešte neuvedomujeme, že hluk nás bude odprevádzať takmer celý čas a lesnou cestou nad motorestom McDonald odbáčame cez rozkvitnuté lúky, polia a voňavé smrekové lesy. Krajina je mierna, romantická a rôznorodá. Asi po hodinke schádzame do dediny Lhotky. Nikde nikoho, ani psy nebrešú, len sem-tam nejaký kohút sa naparuje. Vychádzame nad dedinu a po asfaltke capkáme až do ďalšej dediny Sviny. A opäť ten istý obraz. Dedina ako bez duše. Opúšťame asfaltku a cez polia a lúky, okolo krížov a jazierok Křípalík sa dostávame k lesu. Pri jednom kríži obedujeme a noríme sa do voňavého lesa.

Po asi jednom kilometri vychádzame na lúky. V zákrute lesa je stará hájovňa, oproti rybník Velký Chlastov, no úplná romantika. Chvíľu posedíme pred hájovňou, a potom už pokračujeme najprv lesom, potom lúkami až k železničnej trati a štátnej ceste do Ořechova. Po pravej strane máme ďalšie rybníky, ale radšej by sme si dali pivko. Nakoniec dorážame o 13.30 k obchodu, ktorý síce zatvára o pol hodinku, ale to nám stačí, aby sme tam šuchli po dve fľaškové. Je horúco a zmrznutí svätí sa zatiaľ neangažujú. Uvidíme v noci. V Ořechove opúšťame červenú značku a pokračujeme po modrej okolo kameňolomu a riečky Bítýška, lesom a lúkami. Všetko kvitne a krajina úchvatne vonia. Zatiaľ. To ešte nevieme, že bude aj horšie. Okolo Třídvorského rybníka a nejakej plantáže sa dostávame na štátnu cestu a po nej do obce Osová Bítýška. Na hornom konci námestia konečne nachádzame otvorenú krčmu s dobrým pivkom a tiež so správou, že sme sa prebojovali do štvrťfinále MS v hokeji. To nás naozaj inšpiruje k tomu, aby sme si dali ešte jedno na úspech (ale asi to bolo málo). Po hodine oddychu vyrážame ďalej s tým, že si už budeme hľadať miesto pre prvý kemp tohto vandru. Pokračujeme okolo potoka Bítýška a asi 300 m za obcou sa dostávame k čistiarni odpadových vôd, či (ako to nazýva kamarát Jarda) ku "sračkárni". Smrad je to ukrutný, a tak letíme lesným údolím ako rýchle šípy a krajinu takmer nevnímame. Až asi po dvoch kilometroch vidíme šialeného rybára, snažiaceho sa uloviť nejakého pstruha v potoku. Smrad sa už stratil, a tak pri rázcestníku Zlámanec vychádzame hore úbočím cez smrekový les až takmer na hranicu s lúkami a tu rozbíjame náš tábor. Staviame prístrešok, robíme ohnisko a varíme ešusovú gulášovku. S prichádzajúcim večerom sa mení prúdenie vzduchu a smrad zo sračkárne nás asi dva či tri razy pekne ofúkne. No a do toho všetkého nám celú noc nepretržite hučí diaľnica D1. A to aj napriek tomu, že sme za kopcom a asi dva km od nej. Noc je chladná, ako sa na Bonifáca patrí, ale aj môj letný spacák to zvláda.

2. deň

Zlámanec – Strašná skála – Nové Sady – Velká Bíteš – Prostřední Mlýn – brod pod (Bítešskou) Horkou – Křovský Mlýn – Křoví – Rýglovský Mlýn – Panovský Mlýn – Spálený Mlýn – Pavlovcův Mlýn, Mlýn ve Žlebě – Javůrecký Mlýn – Maršovský Mlýn – Šmelcovna – Javůrek

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po raňajkách vyrážame už o 8-mej hodine na trasu. Čaká nás najzaujímavejšia časť nášho vandrovania. Stále okolo riečky Bítýšky sa cez hrádzu rybníka dostávame do dediny Nové Sady. Obchod pri ceste nás volá na jedno ranné pivko a neodolávame. Ale dlho sa nezdržiavame a pálime ďalej. Je teplo, slniečko nám svieti na cestu a krajina je príjemná. Asi za hodinku stojíme vo Velkej Bíteši na námesti a rozhodujeme sa, do ktorej reštauračky si pôjdeme niečo dobré zajesť. Nakoniec víťazí reštauračka „U Raušů“, čo je naozaj veľká chyba. Dali sme si českú klasiku, ktorú tvorí držková polievka a moravský vrabec. Ale musím konštatovať, že tak mizernú držkovú som v živote nejedol. Aj staničné reštauračky ju majú lepšiu. A vrabec je len taký podpriemerný, pivo bez iskry, no bieda. Bruchá síce napchaté, ale spokojnosť nikde.

O 11-tej opúšťame Velkú Bíteš a stále po modrej okolo potoka Bítýška, ktorý po čase zmení meno na Bílý potok sa dostávame do Prírodného parku Biely potok. A začína prvý brod pod Horkou. Značka nás navádza na druhú stranu, ale prechod je nemožný. A tak pokračujeme ešte asi 200 m a tu je celkom fajná lávka, kde je už prechod bez problémov. Dostávame sa ku kameňolomu a po moste prekračujeme potok. Od lomu vedie asfaltka až do obce Křoví. Pred dedinou odbočujeme vpravo a širokou lúčnou nivou pokračujeme po značke. Keď sa konečne dostaneme do lesa, začína to pravé, čo sme od tejto trasy čakali. Zárez potoka je pekne zalesnený, so skalnými bralami, údolnými lúkami, sem-tam trampská chata a stále a stále hate s náhonmi na mlyny. Všetky už sú reštaurované, niektoré krajšie, iné slabšie, ale atmosféra minulosti zostala. Niekde sa zárez terénu poriadne zúži a šplháme sa po stráni a skalách ako kamzíky. Či skôr horské kozy. Cesta pekne odsýpa, a tak sa dostávame k rázcestníku Pavlovcův mlyn, ktorý nás informuje, že nás odteraz až po Šmalcovnu nás čaká „väčšie množstvo brodov“, čo v nás vzbudzuje rozporuplné pocity.

Tešíme sa, lebo to znamená väčšiu divočinu a zároveň sa obávame problematického brodenia, pretože voda v potoku je dosť bystrá a hladina je pomerne vysoká. Ale čo, nejako bolo, nejako bude, hovoríme si a vyrážame. A tajne dúfame, že sa nebudeme musieť často vyzúvať. A tak aj je. Už prvý brod je prekonaný spadnutým smrekom. S problémami sa ale cez neho dostávame na druhú stranu, a potom to už ide "ráz na ráz". Skromné lávky z dvoch kmeňov, inde len veľké kamene naskladané v riečke, potom jedna klada s tenučkým roztraseným zábradlím, ktorú je problém prekonať. A to hlavne pre mňa. Môj kamarát Jarda prechádza na druhú stranu (suchár jeden vychudnutý) a smeje sa mi: "Tak som zvedavý, ako prejdeš s tým tvojim pupínom."

Zábradlie je totiž takmer priamo nad kladou a treba ísť bokom tvárou ku zábradliu. Batoh ma ťahá do riečky a brušisko drhne o zábradlie. Vťahujem ho ako na kúpalisku pred babami, krútim sa a nakoniec úspešne prechádzam cez lávku. Potok sme prekonali asi 9 až 10-krát a len raz sme sa museli vyzuť a prebrodiť. Po ceste narážame na ruiny bývalej úpravne rúd, ktoré sa ťažili v oblasti. Riečku opúšťame asi tri kilometre pred Šmalcovnou. Cesta nás vytiahne nad dolinu a až asi o hodinku schádzame do osady Šmelcovna, kde na nás čaká lesná krčma (hostinec u Čadíků). Hurá. Už toho naozaj bolo dosť a náš smäd je nekonečný. Osada Šmelcovna (z nemčiny „tavírna“) je obľúbeným cieľom turistov a cyklistov na horákoch, lebo uprostred lesov poskytuje dobré občerstvenie. Pivo, kofola, klobásy, tlačenka, škvarky a pod. Okamžite začíname konzumovať. Sme už unavení. Ale potom sa na nás a našich batohoch zastaví pohľadom pán hostinský a hovorí: "Tak vy kluci jedni, tak vy už jste vyrazili na vandr?" A my, dvakrát 66-roční „kluci“ nafúkneme hruď, a silno sa tvárime, že „šak normálka“ a sme hrdí ako šľak.

Za sebou máme cca 26 km v horúcom počasí a rozmýšľame, kde sa zložíme. Ale hostinského obdiv, pivko (3) a klobása (1) nás stavajú na nohy a rozhodujeme, že ešte vybehneme k dedinke Javůrek a tam sa niekde uložíme. Širokou lesnou cestou, teraz už po červenej značke stúpame nad dolinu a o pol hodinky sme hore. Ihneď rozhadzujeme batohy pod velikánskou čerešňou na lúkach pri obci a zaslúžene oddychujeme. Je úplne jasno, len vetrisko ako čert a hučiaca diaľnica sú jediným mínusom. Vietor k nám ženie správy z miestneho rozhlasu, v ktorých sa dozvedáme o zajtrajšom asfaltovaní „hlavnej“ ulice obce. A potom už zaspávame, a len keď sa občas v noci prebudím, pozorujem hviezdy a načúvam neustálemu hučaniu diaľnice.

3. deň

Javůrek – Veverské Knínice – Javorové stromořadí – pod Komorou – pamätník Pohádky Máje – Podkomorská myslivna – Stinská – Žebětín u Brna

Ráno je ako z partesu pre leto. Modrá obloha, vietor a hukot diaľnice. Tak si hovoríme, že obyvatelia tohto kraja ani nemajú šancu zistiť, keby im hučalo v ušiach. Ale vstávame veľmi skoro a už o 7.30 h sme na trase. Prechádzame obcou, kde už je nasťahovaná celá asfaltérska kavaléria a opúšťame červenú značku, točíme to vľavo po žltej značke a cez les sa dostávame do obce Veverské Knínice. V obchode dáme jedno raňajkové pivko a asfaltkou cupkáme a cupkáme, až sme z toho celkom vycupkaní. Pomaly sa blížime k horám, a na začiatku je pár chát a hneď pri ceste je sústredenie prístreškov a lavičiek. No a zlatým klincom je nádherná socha Helenky z hry Viléma Mrštíka – Pohádka Máje. Už trošku zájdená tabuľa informuje, že sochu z kararského mramoru zaplatil spolok sponzorov a každoročne sa tu koná stretnutie obdivovateľov tejto hry. Pekný akt. Pre nás však začína nekonečné stúpanie rozmočenou cestou priamo na hrebeň, a potom ešte pár kilometrov pekným lesom a už aj schádzame okolo luxusných domov do obce Žebětín, do ktorej premáva MHD Brno.

Záver

A tu už končí náš vander, prvý tohto roku. Ešte chvíľu maturujeme pri automate na lístky MHD, a ako správni sedliaci v meste zmätkujeme až po železničnú stanicu. Ale nakoniec nás pravidelný vlak odváža do Hodonína, kde už na nás čaká Jardova partnerka a odváža nás domov. Všetko sme vydržali, pľuzgiere na fajnových nôžkach prežili a tvarohové svaly posilnili. Čo sme mohli, to sme zjedli a vypili a hanbu sme si neurobili.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek