Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Bleskom trafení v Roháčoch

Do hôr chodím od svojich desiatich rokov. Obzvlášť Roháče považujem za moje „domáce pohorie“, v ktorom mám každý chodník prechodený niekoľkokrát. A práve tu som zažil situáciu, ktorá mala v mojom živote najbližšie k tomu, aby som sa už viac nevrátil domov.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+2070 m stúpanie, -1710 m klesanie
Obdobie
leto – 27.07.2012
Pohoria
Tatry - Západné Tatry - Roháče (Tatranský národný park)
Trasa
Doprava
Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Huty (bus)

Prológ

Je koniec júla. O necelý mesiac čakáme prírastok do rodiny, čo okrem veľkej radosti znamená, že si budem musieť dať pokoj od väčších viacdňových túr. Najbližší víkend je posledná šanca niečo podniknúť. Presvedčím Zuzku a Tomáša, že všetko, čo potrebujeme k šťastiu, je prechod Západných Tatier od Sivého vrchu po Ľaliové sedlo.

Sedíme v autobuse cestou na Oravu. Krátka konverzácia:
„Poistil si sa?“
„Nie, sú to moje hory a som dosť starý na to, aby som sa dostal do situácie, v ktorej budem volať Horskú.“
„Dá sa to aj cez SMS.“
Posielam SMS, nech mi dá Tomáš pokoj.

Slnko

Prespíme u našich doma pod horami a ráno o šiestej vypadávame z autobusu na horárni pod Bielou skalou. Je pred nami dlhý deň. Prespať by sme chceli pri pliesku pod Plačlivým. Naložení na tri dni pomaly stúpame na Sivý vrch. Je slnečno, sem–tam oblaky. A hlavne krásne. Nebol som tu pár rokov. Čistá radosť. Po prestávke na Sivom vrchu pokračujeme ďalej. Brestová, Salatín. Už sa mračí viac. Chmára prebehne cez hrebeň a zas zmizne. Málokedy je to tu inak.

Dážď

Ostrý hrebeň Skriniarok. Začína kvapkať a po chvíli pršať. V hustom daždi lezieme na Pachoľa. Neprekáža, dokonca ma berie zvláštna eufória. Nechodím do hôr za pekným počasím ani kvôli výhľadom. Ale kvôli horám samotným. Schádzame do Baníkovského sedla. Prestáva pršať, stretávame pár ľudí. Všetci sa rozhodujú, či zísť alebo pokračovať. Z Liptova svieti na nás slnko. Osušíme sa, vymeníme mokré za suché a niečo zjeme. Pokračujeme smerom na Baníkov. „Najhoršie“ už máme hádam za sebou. Je asi pol štvrtej. Sme na vrchole Baníkova a nevidíme nič. Len nám zas prší do tváre. Opäť sa rozhodujeme. Nakoniec preváži zdravý ženský rozum nad mužským egom. Predstava ďalších troch hodín v daždi v exponovanom teréne zaváňa dobrodružstvom, ale aj blbosťou. Ideme dolu, cez Príslop na Žiarsku chatu. Prespíme a uvidíme ráno.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Búrka

Práve sme minuli vrchol Príslopu. Prší. Otáčam sa, že niečo poviem kamošom, keď zrazu za mnou počujem poriadnu šupu. Na Tomášovom výraze vidím, že to udrelo kúsok pred nami. Prvý blesk dnešného dňa a hneď pri nás! Žiadne dunenie v diaľke. Rýchle rozhodovanie. Sme na ostrom hrebeni. Na obe strany padajú strmé svahy bez akéhokoľvek porastu. Kdekoľvek sa pohneme, sme „najvyšší strom v okolí“. Kúsok pod nami vystupuje do hrebeňa veľká, mierne previsnutá skala. To je to správne miesto. Schováme sa pod ňu. Sedíme pár metrov pod hrebeňom. Pod zadkom batohy, nad hlavou celta. Okolo nás leje a nad Tatrou sa blýska. Vedieme gastronomické debaty nad zvlhnutými sušienkami.

Zrazu sa stane niekoľko vecí naraz. Obrovská rana sprevádzaná prenikavým pískaním. Neskutočná, paralyzujúca bolesť v každom kúsku tela. Niečo ma drží a trasie, tmí sa mi pred očami. Padám, šmýkam sa do doliny a vidím, ako sa zhora sypú balvany. Všetko akoby sa prepadalo pod zem. Zuzka kričí vedľa mňa o pomoc. Snažím sa ju zachytiť. Zastaneme. Bolesť a pach spáleniny. „Čo sa to, kurva, stalo?“ Blesk. Dostali sme zásah bleskom. Ležíme v ľudskom klbku, prepletení ako polomŕtvy mnohonožec, v strmom trávnatom svahu pár metrov pod našou „skrýšou“. „Ste OK?“ Zuzka kričí a plače. Tomáš je ticho. „Tomáš, si OK????“ kričím. Kurva. Tomáš potichu kývne: „Žijem.“ Zuzka s Tomášom sa nemôžu hýbať. Paralýza v celom tele. Treba niečo robiť. Batohy a ostatné veci sú rozhádzané okolo po svahu ako zápalky. Necítim si nohu, zbytok sa zdá, že funguje. Adrenalín mi tečie ušami. Z batohov spravím provizórnu plošinku, na ktorú vytiahnem kamarátov. Volám Horskú záchrannú službu a opisujem našu polohu a situáciu. Zrazu opäť kŕč do celého tela. Ďalší zásah, tentokrát už o dosť slabší. Zuzka mi neskôr povedala, že videla, ako zo mňa preskočila iskra.

Nasledujúca polhodina patrí k najdesivejším v mojom živote. Dážď sa leje prúdom a búrka pokračuje. Blesky búchajú všade okolo a je jasné, že ktorýkoľvek z nich môže byť pre nás ten posledný. Búrka je preč. Jediná pamiatka po nej je menší kráter na vrchole skaly, pod ktorou sme sedeli. Cez mraky presvitá podvečerné slnko, z mokrých svahov sa parí a všetko vyzerá úplne pokojne a mierumilovne.

Epilóg

Chalani z Horskej záchrannej služby prišli asi 2,5 hodiny po zavolaní. Zabalili kamarátov do nosidiel a zniesli dolu do sedla k vrtuľníku. Konečná bilancia našej trojice: pár popálenín prvého a druhého stupňa, krátkodobá srdcová arytmia (2 dni) a problémy so sluchom (asi pol roka). Spomienky na celý život. Nespočetne veľakrát sme sa s kamarátmi vracali k tejto situácii. Kedy sme čo mali spraviť inak. Diskutéri v článkoch na SME.sk sa pretekali v múdrych radách.

Môj osobný záver je nasledovný: Nerobiť dlhé túry v búrkovom období v horách, kde môže byť ústup problematický. Bodka. Všetko ostatné je v našom prípade skôr teória. Veľká väčšina odporúčaní, ako sa správať v búrke, ktoré sme poznali a aj následne čítali, neboli použiteľné v našej situácii. Ale rád si nechám poradiť. V septembri sa chystáme prejsť tento hrebeň opäť. Hraničné skúsenosti, ako táto, by asi nemali človeka odradiť, aby chodil do hôr. Skôr pripomenúť, aby tam chodil s väčšou pokorou.

Správa zo záchrannej akcie HZS

Autor titulnej fotografie: archív HZS

Fotogaléria k článku

Najnovšie