1. deň

Svätý Jur – Šúrsky kanál – Šúrsky rybník – sútok Šúrskeho a Račianskeho kanála – Bratislava, Vajnory – Vajnorské jazero – Zlaté piesky – letisko gen. M. R. Štefánika – NC Avion – Ostredky – Nová Vrakuňa – Vrakuňský lesopark – Ústredná nákladná stanica – Prístavný most – Bratislava, Ekonomická univerzita

Aj územím Bratislavy sa dá robiť zaujímavá turistika

Možno si niekto povie, čo je to za nezmysel, vymyslieť si túru krížom Bratislavou. Ale aj v zdanlivo neturistickom prostredí sa dá absolvovať pekná a poučná túra. Som rodený Bratislavčan, no mnohé miesta boli pre mňa objavom a až na pár kilometrov som išiel prírodou, ba začiatok a koniec boli v chránenej prírodnej oblasti. Vystúpil som pred pol ôsmou z autobusu vo Svätom Jure, vybral mapu, kompas a vykročil doprava. Časť okolo Šúrskeho kanála mám prejdenú od Viničného po Malinovo. Končia v ňom púť všetky potôčiky od Krasňan po Skalnatú.

Od rybníka k jazerám

Prešiel som popod železničnú trať a našiel sa na smetisku. Tak si vážime prírodu, hoci Šúr je od 1990 zapísaný do Zoznamu mokradí medzinárodného významu. Vyliezol som na breh Šúrskeho kanála a vykročil smerom na Bratislavu. Po pravej strane som minul rybníček, ktorý vždy obdivujeme z vlaku a po 15 minútach som po moste prešiel na ľavú stranu kanála. Betónkou som popod topole došiel k Šúrskemu rybníku. Sú tu dve jazerá. Jedno zarastá ako pravá divočina, druhé slúži na rybolov. Kanál sa skrútil doľava a tiekol medzi mestskými časťami Vajnory a Čierna Voda. Po moste som prešiel na pravú stranu a zarasteným brehom som došiel k jeho sútoku s Račianskym kanálom. Keďže tu nie je most, musel som popri Račianskom kanáli ísť doprava až k starej ceste na Vajnory. Dnes slúži psíčkarom, kolieskovým korčuliarom a iným na športové vyžitie. Po nej som došiel ku kostolu, za ním na hlavnú cestu a pri soche sv. Floriána z roku 1831 som zahol doprava. S mapou v ruke som vzbudil záujem a starší pán mi chcel ochotne poradiť, že koho hľadám. Keď som mu povedal, že idem k Dunaju, nechápavo krútiac hlavou odišiel. Došiel som k reštaurácii pri kaplnke, krásne vyzdobenej vajnorskými ornamentami a zahol doľava. Cestou som si odtrhol svoje prvé tohtoročné čerešne. Došiel som k ošarpanej železničnej stanici Vajnory, prešiel po veľmi hrdzavom nadchode na druhú stranu a ocitol som sa pri Vajnorskom jazere. Vždy som ho videl len úchytkom z autostrády D1. Ide akoby o dve jazerá a polostrovy deliace ich na dvojo spája malý železný most. Všade boli usadení rybári. Poniektorí len na stoličkách, no našli sa aj so stanom, či nafukovacím člnom. Ich psy sa ku mne rozbehli, no našťastie mi len očuchávali vibramky. Pod kotlíkom horel ohník a haláslé už rozvoniavalo doďaleka. Mamka kačka hrdo vodila po hladine mladé. Bol som v prírode a na obzore švihali autá po diaľnici.

Betónom a asfaltom veľkomesta

Blížil sa horší úsek dnešnej trasy. Došiel som k drevenici - krčme Vajnorák a popri autostráde som kráčal k nadjazdu. Násypom som vyliezol naň a prešiel ponad rušnú cestu. Nad hlavou mi prehučalo štartujúce lietadlo, neklamný znak, že sa blížim k bratislavskému letisku. Avšak zatiaľ som len došiel zo zadnej strany k známemu bratislavskému jazeru – Zlaté piesky. Nikdy som tu nebol, lebo keď sme sem ešte chodili, vždy sme išli vzorne cez pokladňu. Po hladine sa preháňali vodní lyžiari ťahaní vlečným lanom. Chvíľu som ich pozoroval, no čas ma tlačil, a tak som po poľnej ceste išiel popri brehu. Aj tu bolo kopu rybárov. Z cesty som zišiel do trávy a popri protihlukovej stene autostrády som išiel vpred.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Videl som staré skleníky, čo tu asi ostali po bulharských záhradníkoch a zrazu som sa ocitol na úrovni nocľahárne Depall pre bezdomovcov. Prekvapení sme boli všetci. Asi vďaka nim tu bol strhnutý plot, a tak som cezeň prešiel na násyp a vyšiel na nadjazd. Novostavanou cestou popri Sporthouse a hoteli Aircraft som sa dostal k letisku gen. M. R. Štefánika. Tu som sa musel od plánovaného smeru odkloniť. Ťažko by mi tolerovali prechod cez pristávacie dráhy. Takže som sa po ceste dostal k nákupnému centru Avion. Tu som bol snáď trikrát v živote a žijem. Keďže svokra býva na Pošni, vedel som, že miestni chodia cez železničnú trať pri Hornbachu. Tak som to spravil tiež a vyšiel som pri cvičišti, kde mali práve malé deti preteky v ovládaní svojich štvornohých miláčikov. Potom som musel riešil dilemu, ako ďalej. Miesto kráčania popod estakádu autostrády som sa vybral doľava a ploty mi nedovolili odbočiť vpravo skôr, než v Novej Vrakuni. Tu som vošiel do lesoparku a v Malom Dunaji som okrem rýb uvidel aj korytnačku písmenkovú, ako sa vyhrieva na slniečku. Vyšiel som opäť pri železničnej trati a začal kľučkovať medzi rodinnými domami so slepými uličkami. Uvedomil som si, že cez Slovnaft tiež nemôžem ísť priamo a v obídení po modrej TZT do Kalinkova som zrazu nevidel zmysel. Zastať na brehu Dunaja a vracať sa späť do Bratislavy, veď to by som to neprešiel celé. Malo to vyriešiť preplávanie Dunaja na člne, ale keď čln nie je? Tak som si to namieril k Prístavnému mostu.

Prešiel som cez hlavný ťah na Dolné Hony, ulicou popri Národnej diaľničnej spoločnosti a Ústrednej nákladnej stanici sa dostal do džungle medzi železnicou a autostrádou. Vyšiel som pri hoteli Yurki, prešiel cestu na Slovnaft a ocitol som sa na cyklochodníku na Prístavný most. Ten ma doviedol nad Zimný prístav a Dunaj. Mal som pred sebou panorámu Bratislavy od Dunajskej brány po Biely kríž, ostatne pohľad na Malé Karpaty ma sprevádzal po celý deň. O mesiac bude v Bratislave celoslovenský letný zraz KST a som zvedavý, čo usporiadatelia ukážu účastníkom. Tento pohľad by tam nemal chýbať.
Zistil som, že ma nejako bolia nohy, či len blízkosť ženinej kuchyne? Zašiel som popri obrích slnečných hodinách a bunkri z II. svetovej vojny k Ekonomickej univerzite a odviezol sa autobusom domov. Zvyšok k Trojbodu v Čunove absolvujem niekedy cez týždeň po práci.

2. deň

Čunovské jazerá, MHD – Dlhé polia – Trojmedzie – Zičiho tably – Čunovské jazerá – CHKO Dunajské luhy – Rusovce – Rusovské jazero – Jarovské rameno – Petržalka, ČOV – Hrabiny – Bratislava, Ekonomická univerzita

Povodeň s historickou výškou Dunaja, ktorému do vyliatia sa do Starého mesta chýbalo len snáď 10 cm, mi skoro na dva týždne zabránila v dokončení plánovanej trasy. Nechodil som sa fotiť, či dokonca rozoberať protipovodňové steny, ako tisíce zvedavcov. Stačil mi pohľad na výšku hladiny Dunaja pri rannej ceste do práce či pri návrate z nej. O sile médií, ktoré mnohých dokážu úplne obalamutiť, ma presvedčili dva telefonáty švagrinej zo záplavami rovnako sužovanej Prahy, či sa vôbec ešte môžeme dostať cez most z Petržalky do Bratislavy. Bratislava na oboch brehoch žila normálnym životom a aspoň toto zvládlo vedenie mesta a štátu v prospech jeho obyvateľov. Hladina Dunaja klesla na normál, bahno zaschlo a mne sa blížil odchod na rodinnú dovolenku. Nuž som sa vo štvrtok po práci nechal odviezť autobusom MHD č. 91 na odbočku do Čunova a po starej výpadovke na hranicu s Maďarskom som sa vybral na Trojmedzie Rakúska, Maďarska a Slovenska.

Syslie polia – posledné útočisko Dropa fúzatého

Po asi dvoch kilometroch som odbočil doprava, prešiel železničnú trať a nadjazdom ponad autostrádu som sa dostal do Chráneného vtáčieho územia. Uprostred polí je malé jazierko s dvomi karavanmi, asi rybárov a v diaľke sa tiahnú na obzore Malé Karpaty. S úsmevom na tvári som si pripomenul, ako nás tu pred rokmi dofičala kontrolovať Pohraničná polícia a ako nás rakúski vojaci so samopalmi doprevádzali zo svojej strany hranice až po Berg. Časy sa zmenili a Shengen nám turistom otvoril hranice úplne. Poľnou cestou som sa dostal ku kamenným artefaktom, ktoré obklopujú Trojmedzie Rakúska, Maďarska a Slovenska. Okrem toho sa tu na červenej TZT nachádzajú tabule, oboznamujúce verejnosť so životom a ochranou snáď posledných 250 kusov dropa fúzatého na Slovensku. Budem sa sem musieť vrátiť v zime a pokúsiť sa ich nafotiť.

Poprechádzal som sa po Galérii v prírode a po červenej som sa vybral späť. Prešiel som ponad autostrádu za novou a teraz už zbytočnou colnicou a ocitol som sa pri starej. Denne popri tejto hanbe Slovenska jazdia stovky áut do a z okolitých maďarských dedín, kde sa ubytovali stovky Bratislavčanov. Colnica má rozbité všetko, čo šlo rozbiť a nedalo sa odniesť. Červená sa tu snáď od hanby prepadla pod zem a tak som sa po ceste vrátil k zastávke MHD Čunovské jazerá a odbočil úzkou asfaltkou doprava naozaj k jazerám. Tabuľka pri kríži, s nadpisom – 7. prikázanie: Nepokradneš! Toto svetlo patrí sv. Panne Márii, hovorí veľa o dnešných časoch a ľuďoch.

CHKO Dunajské luhy

Ocitol som sa konečne v lužnom lese. Popod cestu pretekal kanál a pohľad naň pomedzi stromy vôbec nepripomínal, že človek je v hlavnom meste SR. Došiel som k žltej TZT z Rusoviec do Rajky a na veľkej tabuli, upozorňujúcej na PR Ostrovné lúčky v IV. stupni ochrany prírody, som si prečítal hriechy, ktorými si ničíme prírodu okolo nás. Keby som si ich len prečítal, všade okolo seba som ich aj videl. Autá chodili, kade nemali, psy a ľudia sa kúpali a chodili, kade nemali, PR sem, PR tam. Nik to tu nekontroluje, nepostihuje porušovanie a ako som počul, skôr zlegalizujú jazerá ako kúpaliská. Zvrtol som sa doľava a po žltej TZT som sa vybral lužným lesom k Rusovciam. Komáre napodiv neútočili a okolo mňa občas prebehli behuchtiví spoluobčania. Keďže sem nechodím často, rozhodol som sa na prvej odbočke doľava opustiť TZT a vybral som sa po asfaltke pozrieť si satelit rodinných domov. Hja, kde sú časy, keď sme ako malí chalani chodili hrávať futbal, na ďaleký vidiek. Rusovce a Jarovce zástavbou pomaly splývajú s Petržalkou.

Rusovský kaštieľ – hanba tohto štátu

Po chodníku som sa satelitom presunul na hlavnú cestu a popri nej ku kaštieľu. Nedávno som bol v Ledniciach na Morave a tak mi len smútkom stislo srdce, keď som videl „náš“ kaštieľ rozpadajúci sa za hrdzavým plotom. Naozaj si tento štát, či jeho občania, nedokážu vážiť a zveľaďovať dedičstvo predkov? Nikde v okolitom svete som sa s niečím obdobným nestretol! A ešte sem umiestnime Divadeľnú scénu SĽUKu! Popri kostole som sa presunul ku Gerulate. Vykopávky rímskeho opevnenia vraj chceme zapísať do svetového dedičstva UNESCO! No neviem, mám o niečom takom inú predstavu, ale možno sa mýlim. Múzeum už bolo zatvorené, a tak som pokračoval k medzinárodnej Dunajskej cyklistickej trati Bezenye – Rusovce. Po nej som sa dostal k Rusovskému jazeru. Roky vychýrené nudistické kúpalisko. Aj dnes tu spolu s rybármi v symbióze existujú. Chcel som ho obísť po brehu, no vysoká hladina mi v tom zabránila, a tak som po cykloceste došiel k hrádzi, raja to cyklistov a inline korčuliarov. Denne sa ich tu premelú doslova tisíce. Na trase majú krčmičky a kto si chce vybrať bicykel, odporúčam mu pred nákupom zájsť k niektorej z nich. Je to tu módna prehliadka oblečenia a všetkých cenových a používaných druhov tohto dvojkolového približovadla. Ak nerátam bežcov, bol som tu široko ďaleko jediný pešiak.

Hausbóty

Pri bufete Vyza som odbočil z hrádze a vybral som sa k Jarovskému ramenu. Tu je ďalšia kuriozita. V naozaj tesnom susedstve veľkomesta sa nachádza hausbótové mestečko. Roky majú trampi a starousadlíci v ramenách Dunaja vodné domčeky. Dnes je to módna záležitosť VIP spoločnosti, kde dokonca vraj zákonodarci porušujú zákony, ktoré sami uzákonili. Ale však nielen tu. Blato po povodni na ceste ešte celkom nevyschlo, no aj tak sa už prášilo spod kolies áut, ktoré okolo mňa smerovali k nim. Nechcelo sa mi hltať prach, a tak som sa vrátil späť na hrádzu. Práve tam prišla dvojica na koňoch. Na oboch stranách odvodňovacieho kanála sa pohybovali desiatky ľudí. Možno je to len módna záležitosť, ale aj tak je fajn, že tak veľa Bratislavčanov športuje a má možnosť športovať v zeleni, ktorá obklopuje veľkomesto. Dobré miesto vybrali naši predkovia!

Bolo už po 20-tej hodine a mal som pred sebou ešte kus cesty. Pridal som do kroku a míňajúc ďalšie bufety, dostal som sa k ČOV pre Petržalku. Na druhej strane Dunaja sa rozkladá Slovnaft. Odvodňovací kanál skončil a za stromami sa na ľavej strane už týčili paneláky. Prišiel som k miestu, kde sa už roky ťaží z Dunaja štrk a pásovými prepravníkmi sype na veľkú kopu. Okolo korčekového bagru boli desiatky kmeňov, donesených povodňou. Bufet pod višňou zíval prázdnotou a hluk z výpadovky ma upozorňoval na to, že sa blížim k cieľu. Čakalo ma ešte jedno prekvapenie. Vedľa chodníka som zbadal tabuľu oznamujúcu, že za ňou sa nachádza PR Starý háj, dokonca v V. stupni ochrany prírody a to vlastne uprostred Bratislavy!

Popri jazdeckom a tenisovom areáli s krytými halami som dorazil pod navádzače na Prístavný most a zahol som doľava k Ekonomickej univerzite. Končiaci vysokoškoláci tu práve na chodník sprejovali svoje mená. Posprejovaným podchodom som prešiel na autobusovú zastávku a krátko po 21. hodine sa skončilo moje putovanie z najsevernejšieho bodu BSK na jeho najjužnejší bod.

Záver

Dokopy 133 kilometrov sa mi nepodarilo prejsť ideálne priamkou zo severu na juh, ale pohyboval som sa vojenskou strelnicou, pieskovými dunami, bažinami, lesmi Malých Karpát, lužnými lesmi, ponad autostrády, popri jazerách i prírodnými rezerváciami a zistil som, že je ešte mnoho pre mňa neobjavených miest v mojom najbližšom okolí, hoci tu žijem už vyše 50 rokov. A to je dobre! Mám stále čo objavovať a netreba za tým chodiť ani do ďalekej cudziny.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek