Rýchlik zo Žiliny do Štrby vyrážal o 4.39 h, samozrejme, že meškal, ale len 25 minút, čo mi neprekážalo, nakoľko aj s týmto oneskorením som mal na ozubnicovú železnicu na Štrbské Pleso čas ešte dobrú polhodinku. Napadlo mi ísť aj 5 km na Štrbské Pleso po vlastných, ale po pozretí si profilu plánovanej trate na Hikingu aj časovom intervale cez 14 hodín na moju túru som zhodnotil, že budem dnes potrebovať všetky dostupné sily. Ale predsa len som si pozrel, že chodník ide po modrej značke popri ozubnici a vzdialenosť je 5 km.

Trasa

Štrbské Pleso – Trigan – Popradské pleso – rázcestie nad Žabím potom – Žabie plesá – Chata pod Rysmi – sedlo Váha – Rysy – Czarny Staw pod Rysami (Čierne pleso) – Szeroki Piarg – Morskie Oko (Morské oko/Rybie pleso) a späť cez Štrbské Pleso do Tatranskej Štrby

Na zubačku som sa nalodil aj s ostatnými pasažiermi asi o 6.50 h, vyrazila podľa plánu o 7.05 h a 7.20 h sme boli na Štrbskom Plese. Chcem len podotknúť, že aj hore kopcom si to fičala skutočne rýchlo, rád by som vedel, čo za Vettela ju riadilo. Na Štrbskom Plese bolo krásne počasie, celkovo malo byť počasie celý deň pekné, trochu mrakov, teplúčko, slniečko, skoro až na tangáče. Smer Rysy. Nakoľko som tam už bol, už som sa nemotal po areáli, ale bez zdržania som si to šupol správnym smerom hneď na prvýkrát. Rysy sú vcelku náročná túra, ale myslím, že naposledy som ju dal o 2 hodiny skôr, ako uvádzal Plánovač túr (Hikeplanner), nemal som na nej problémy, reťaze sú aj v Malej Fatre na Rozsutcoch, takže žiaden problém. Zastavil som sa aj na Chate pod Rysmi kúpiť našim magnetku na chladničku (nejako sa nám z toho stáva tradícia, len dúfam, že nám to niekedy neohne pánty na novej chladničke).

Z Rysov bol nádherný výhľad či už na slovenskú, alebo poľskú stranu, bolo to opäť raz dychberúce. Z poľskej strany už na mňa kývalo pleso Czarny Staw pod Rysami (Čierne pleso pod Rysmi), najväčšie pleso vo Vysokých Tatrách - Morskie Oko (Morské oko/Rybie pleso) a chata pri ňom. Tak hor sa vdol. Mimochodom, ľudí bolo v ten deň na horách ajajaj, sem-tam som musel chvíľu počkať, ale to neprekážalo, človek musí byť tolerantný. Po asi polhodinke schádzania sa ma prví Poliaci pýtajú, či je vrchol ešte ďaleko - samozrejme dole to ide lepšie ako hore, hovorím tak do hodinky. Ďakujú a trápia sa ďalej. Ja si to s úsmevom a s nadšením z novej trasy svištím dolu, ale opatrne, lebo je tu veľa voľných kameňov a strmák je oveľa, oveľa väčší ako zo slovenskej strany. Tomu zodpovedá aj počet reťazí. V hlave si ukladám trasu a nejaké záchytné body, aby som vedel, ako ďaleko bude na vrchol, keď sa budem vracať naspäť. Taká tá mentálna fixácia a podpora, lebo ako vidím, až také jednoduché to nebude. A tak v dobrej nálade zliezam dole, úslužne odpovedám (a to v rôznych jazykoch), koľko to je ešte približne na vrchol a v duchu sa smejem, že sa na to nebudem pýtať nikoho, to by bolo predsa pod úroveň. Ale zdá sa, že aj cesta dole sa nejak naťahuje, plesá sa síce približujú, ale stále je k nim ešte kus. Tak si vychutnávam prírodu, robím zábery, na oblohe ani mráčka, takže ma nič netlačí, keď prídem aj v neskoro v noci domov, neprekáža.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

A konečne, pleso Czarny Staw pod Rysami, urobím pár fotiek a fičím aj cez schádzajúce snehové polia smerom k Morskému oku. Ľudí začína pribúdať a na niektorých miestach to vyzerá ako v nejakom španielskom alebo talianskom letovisku. Nakoľko Rybie pleso je položené nižšie ako Čierne pleso, schádzam k nemu a na križovatke sa dám vľavo a pleso obchádzam po jeho ľavej strane. Na chate je neskutočné množstvo ľudí, objednávať si niečo na jedenie je len pre široké lakte a tuhé povahy.

Opäť len kúpim magnetky a valím po pravej strane plesa naspäť. Zdolať spomínaný výškový rozdiel v tejto fáze a teple začína byť celkom zaujímavé, ale v hlave sa mi už premieta oveľa strmší a omnoho dlhší výstup na Rysy. Ale neprekáža, na oblohe pár bielych mráčikov a času dosť. A tak stále v dobrej vôli prechádzam pozdĺž celého plesa a zahryzávam sa do výstupu. Ide to vcelku dobre, ale v nohách už cítim, že som veru dnes celý deň len nevyvaľoval šunky. Asi v 1/3 výstupu začínam trochu spomaľovať, aj pľúca dostávajú zabrať. Preto som sem išiel, otestovať sa. Asi v polovici výstupu pozorujem, že bielych obláčkov nejako pribudlo. Prípadný tienik je len vyhovujúci. V 2/3 výstupu sa k pľúcam pridáva aj srdce, už to nie je také jednoduché, uvažujem, či to nie je ešte dôsledok minulotýždňového darovania krvi. A navyše sa biele obláčky zmaľovali fajnovo na sivo a dokonca zahrmelo. Síce v diaľke, ale predsa. Po ďalších 10 minútach oblakov pribúda a pribúda, Poliaci schádzajúci z vrcholu hovoria, že "ide buře". Zvažujem. Nie som samovrah a v búrke ísť na vrchol takto vysokej hory je čistá samovražda. Ale vracať sa taký kus... zvažujem. Pýtam sa okoloidúch (a je to tu, úroveň je v ťahu), koľko je to ešte na vrchol, hovoria 30 - 40 minút. Opäť úvaha - chodím rýchlejšie, aj keď aktuálne siaham skutočne na dno svojich síl a nado mnou sa už naozaj poriadne zaťahuje. Keby sa mi podarilo aspoň prísť na Chatu pod Rysmi. Upieram oči k nebu a prosím Pánbožka, nech mi vydrží počasie aspoň na chatu.

Bol som vyslyšaný. Za občasného hrmotu a na pokraji svojich síl som sa dostal až na vrchol, rýchlo zbieham do sedla Váha. Začína popŕchať. Vyťahujem pršiplášť a fičím k Žabím plesám. Reťaze. Nad ich dĺžkou oproti tým na poľskej strane sa pousmievam. Zliezam a fičím ďalej. Nohy už toho majú dosť, spotené ponožky mi začínajú na nohách robiť otlaky, ale nechcem zastavovať, už chcem byť len dole. Už dávno ani nefotím. Predbieham kopec ľudí. Snažím sa ísť čo najrýchlejšie, ale nohy, pľúca a srdce už odmietajú poslušnosť. Je to kalvária.

Vcelku suchý dochádzam na Štrbské Pleso. Zmordovaný si sadám, vymieňam mokré tričko za suché, spotené ponožky za suché. Idem pozrieť, kedy čo ide. O 18.52 h do Štrby - pozriem na hodiny 18.52, zároveň sa z ampliónu ozve, že vlak je pripravený na odchod. Rútim sa k okienku pre lístok. Nikde nikoho. Zabúcham. Nič. Ešte raz. Nič. "Haló!" Nič. Zrazu vychádza z náprotivného bufetu či krčmy pani, ktorá by sa v kľude mohla prihlásiť na farmu ku Bučkovcom a hovorí mi, že veď tu je automat, ale nevie, že asi vlak už nestihnem. Skúsim, rýchlo kupujem lístok, ale vlak je už v ťahu. Vrie to vo mne. Idem k okienku, že keď sa jej už uráčilo sa vrátiť, že nech mi aspoň pozrie spoje na Žilinu zo Štrby. Zas tam nie je. Kašlem na to a volám polovičke, nech mi pozrie na nete nejaký vlak, najlepšie rýchlik zo Štrby do Žiliny. "Ide o 19.47 h rýchlik priamo do Žiliny a potom o 20.20 h osobný, ale prestupuje sa v Ružomberku na autobus."

Už vtedy som si uvedomil, že svoju dennú dávku šťastia som minul pri vyššie spomínanej prosbe a že keby som išiel autobusom popod Strečno, tak tam bude určite nejaká havária na 2 hodiny. Hlavou mi preblesklo, skúsim stihnúť vlak o 19.47 h, tých 5 km nejak zabehnem. Pozriem na hodinky a je 19.13 h. Hm, to je 34 minút, 4 minúty na kúpu listka, t. j. 6 minút na kilometer. Teraz! Bežím. Cestou najmenšieho odporu. Neviem, kade presne je chodník, ale bežím. Dostávam sa medzi nejaké hotely. Zbadám dvoch chalanov naťahujúcich malú trampolínu. Tí mi povedia, kade presne. "Díky!" Fičím ďalej. Je neskutočné, koľko telo vydrží. Ženiem sa ako blázon, podchvíľou nemôžem chytiť dych, ale túžba stihnúť rýchlik je veľká. Chodník je trošku prešľapaná cestička v metrovej tráve aktuálne parádne pokropenej dažďom. S ruksakom na chrbte a "vibramkách" sa mi po dnešnej štreke beží úplne luxusne. Bežím popri trati a na stĺpoch vidím označenie, koľko mi ešte ostáva do Štrby. Viem, že to bude o chlp. Spomaľujem, telo má toho dosť, v topánkach mám hádam po pollitri vody a miestami to pripomína skôr beh riekou. Nohavice po Štrbské Pleso boli úplne suché, teraz mokré ako pľúca. Deriem sa metrovou trávou... 800 metrov... ostáva mi asi minútka dve... zatínam zuby a hovorím si, že ak dobehnem, kúpim si lístok aj vo vlaku, že to bude drahšie, to mi je jedno.

Počujem hlásiť vlak. Smer hlasu registrujem, ale neviem sa nejako zorientovať v priestore. Prichádzam k strmému zrázu, pod nohami, možno 100 metrov podo mnou stojí vlak. Výpravca sa baví s dvomi turistami. Nastupujú. Kričím. Výpravca zareaguje na môj hlas, vidí ma. Kričím mu, nech minútku počká, idem dole. Tresol dverami. Vlak sa hýbe. Vo mne to vrie. Porazený ľuďmi idem na stanicu. Kupujem lístok na osobák o 20.20 h. Volám s polovičkou. Hovorí, že pre mňa príde do Ružomberka. Od nej to je vyše hodiny cesty. Ľúbim ju. Vymieňam si do nitky premoknuté ponožky, vylievam vodu z topánok, dávam si posledné suché ponožky, aj keď viem, že mi to prd pomôže, ale lepšie ako nič. Vyzliekam prepotené tričko a nechávam si len vlhkú mikinu, pod mokré nohavice si dávam termo spodky a nastupujem. A aby sa mi potvrdilo, že som to so šťastím v tento deň ozaj prepískol, vo vlaku som mal na pravom stehne pocit, ako keď vás niekto ťahá za chlp. Zo 2-3 krát som nohavicu aj so spodkami ponaťahoval, ale stále to isté. Rozopnem gate, vsuniem ruku na stehno a vytiahnem krásne nabudeného červeného mravca. Polovička sa smiala a povedala, že som ho nemal zabíjať, ale som mu mal dať ešte kilečko cukru pre rodinku. Unavený, s parádne nabublanými krvavými otlakmi na palcoch nôh, uhryznutý červeným mravcom si dám na dlhšiu dobu s takýmito "šalenými" túrami pokoj.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek