Trasa

Svarín – Svarínska dolina – Torysa – Nemecká – Veľký bok – sedlo pod Veľkým bokom – dolina Hodruša – Škarkétka – Malužiná

Svarínska dolina

Auto sme nechali u priateľa v Demänovej a naložení batohmi sme sa nechali odviezť na začiatok Svarínskej doliny. Nadýchneme sa a do nosa nám udrie nízkotatranský vzduch, je po daždi, vôňa je neodolateľná, ešte dlho si ju budeme pamätať.

Zo Svarína vedie peknou dolinou asfaltka, popri ktorej postupne vidíme niekoľko chát, senníkov, a keď začína terén stúpať, tak zrazu roztomilo hopsajú cez cestu dve kuny. Moja polovička si vtedy uvedomí, že na batohu jej nevyzváňa rybárska rolnička, museli sme ju niekde vytratiť v kufri auta. Monika je väčšinou medveďmi posadnutá, ak nie je k dispozícii rolnička, poslúži signalizačná píšťalka, ktorá je napevno pripojená k jej batohu. Budem ju počúvať najbližšie dni, až mi bude hučať v hlave.

Asfaltka končí pri veľkej manipulačnej ploche pre ťažbu dreva, vidíme tam odomknutú šopu, kde by sa dalo prípadne ukryť a prespať, ale je v nej neporiadok a smrad, tak to neodporúčam. Pomerne rýchlo stúpame k záveru doliny, na jednej križovatke ciest sa začína perný úsek. Značku vidíme vľavo na strome, no chodníček ani nevidno, tak stúpame vpravo - priamo strmým kamenistým dnom potoka, ktorý si hľadá cestu stopami po lesnom kolesovom traktore. Mocný stroj tu išiel celkom nedávno, takže terén pod nohami je nielen zaplavený vodou, ale aj každý kameň pod nohami sa hýbe. Moniku donútim odopnúť z batoha paličky a pomáhať si nimi udržiavať rovnováhu, ale aj tak nadáva ako pohan. Topánky síce máme naimpregnované, ale aj tak je to nepríjemné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hukot vody potom vyššie končí, potok prichádza na cestu zľava, my ideme koľajami LKT-čka rovno hore, pre zmenu sa “tešíme” z rozbahneného terénu, všetko je neuveriteľne mäkké a prorokujem, že pri väčších dažďoch celá masa hliny skončí v doline. Je to dosť strmé, po pravej ruke nachádzame plošinku, kde si lesáci urobili sedačky a stolík. Keby išiel niekto dolinou až podvečer, mohol by sa tu rozložiť a zabivakovať, je to asi posledné rovné miesto pred samotnou horou. Nie že by som niečo naznačoval, veď prespatie na plošine, ktorú radlicou s obrovským revom motora vyhĺbil LKT, je určite obrovskou ranou prírode. Ale pre istotu dávam súradnice: 48° 56' 54" a 19° 54' 4".

Cesta odtiaľto ide nahor ešte strmšie, neveriacky pozeráme na zarastený žľab s popadanými kmeňmi, čaká nás príkry výšľap pod sedlo pod vrchom Nemecká. Miestami vidíme cieľ nášho putovania ešte stále vysoko nad nami a vo výhľadoch teraz často dominuje Mačacia, čo je rázsocha Veľkého boku so skalnatým vrcholom. Konečne prichádzame na lepšie vychodený chodník v strmom lese. Pomalým krokom sa dostávame do traverzu, ktorý nás vedie na nemilosrdnou ľudskou rukou vytvorenú holinu rúbaniska. Ak si odmyslíme jazvy na tvári lesov, tak vidíme nádherné scenérie, dominuje tu vrch Chmelinec. Pri vrchole Nemeckej vidíme lišajníkmi obrastený polámaný les a tu nás čaká predieranie ledva znateľným chodníkom. Celkový smer po hrebeni je jasný, no trasa je zrejme veľmi málo frekventovaná a miestami by pomohla iba mačeta. Po niekoľkých kilometroch vidím na lýtkach niekoľko krvavých rán, dlhé nohavice sa mi však nechcelo obliekať.

Veľký bok

Jedinečné tvary Veľkého boku sú stále zreteľnejšie a miesto zakrpatených smrekov sa objavuje kosodrevina. Fotím teraz každú chvíľu, to vychádzame na vrcholovú planinu, chodníček je ako obrátená kladina - väčšinou treba chodiť v úzkej stope. V internetových debatách o tom, či sa sem dá ísť na bicykli, nevidím skutočne žiadny zmysel, sem môže ísť touto trasou iba celkom neinformovaný cyklista, prípadne masochista. Chýry o tom, že počas povstania tu pristávali lietadlá, sa mi nevidia, lebo terén pripomína vresovú mačinu a pristáť by sa tu ešte možno dalo, ale štart si potom neviem predstaviť, ibaže by sme hovorili o zime, kedy by sa použili lyže ako podvozok.

Od východu ženie vietor husté mraky a navzdory predpovedi počasia začína pršať. Je to škoda, lebo povestné výhľady z vrchu dnes nemajú očakávanú úroveň. Aj tak však obzeráme dominujúcu Veľkú Vápenicu, lebo tadiaľ by sme tento rok určite chceli prejsť počas hrebeňovky Nízkych Tatier. V diaľke sa objavil Ďumbier. Pri rozhľade si človek musí pripustiť, že je nemožné nemilovať túto krajinu. Pozeráme späť na dolinu, ktorou sme sem vyšli, vrcholy Mačacej, Nemeckej a Chmelinca sú zreteľne pod nami. Vo vetre a drobnom daždi sa nezdržiavame dlho a schádzame k sedlu, ešte raz nás ohromí pláň. Vskutku výnimočný vrch! Ešte pár pohľadov do oblasti Ďumbiera, kam sa chceme niekedy zajtra priblížiť a už sa venujeme zostupu.

Stretávame skupinku turistov, ktorí navzdory zlému počasiu stúpajú oproti nám. Ak si predstavím, že máme prázdninový predĺžený víkend a toto je jeden z najatraktívnejších vrcholov pohoria, tak vidím našu turistiku v čiernych farbách. Ale neprekáža, odľahlú časť Nízkych Tatier som vyberal schválne, nie sme milovníci zaľudnených chodníkov. Len Monika si povzdychne, že na ľudoprázdnych trasách môže byť viac medveďov.

Zisťujeme, že chodník do sedla pod Veľkým bokom je omnoho lepšie prešliapaný, hoci tesne nad sedlom sme sa predierali vysokým rastlinstvom takmer až do výšky pliec. Vidíme poľovnícku chatku, ale kde stála bývalá turistická chata, to netušíme. Máme pred sebou ešte kus cesty, tak sa nezdržujeme a po modrej značke schádzame do doliny Hodruša. Sme zhrození z vyholeného lesa pod sedlom, zostup nie je veľmi príjemný, no dlhá asfaltka v doline je na chodenie možno ešte horšia.

Dolina Hodruša

V doline sa vyčasí, trpíme teplom, pravidelne si dávame prestávky. Prezúvam sa do horských sandálov, ktoré som v roku 1991 kúpil v obchode Bergfuchs vo Viedni a vykračujem si v horúčave naľahko (skúste si dnes kúpiť obuv, ktorá vám poslúži ešte 22 rokov neskôr!). V Malužinskej doline je veľa krás, no postupne nás zmáha únava a opakovane túžobne pozeráme do mapy a dúfame, že Malužiná už nebude ďaleko. Prechádzame okolo niekoľkých chát či horární a špekulujeme nahlas nad tým, kto v nich býva, lebo väčšina je zamknutá.

Ak už lesy dostali na frak, ešte stále možno obdivovať výhľady na tvary vrchov nad nami, kvitnú tu prekrásne kvety a aj v potoku je krásna voda, v ktorej sú pstruhy. Po dlhých kilometroch zisťujem, že moje nové horolezecké tvrdé topánky ma na niekoľkých pochodoch vôbec neodreli, zato prastaré, overené sandále ma teraz krásne odreli a pod pätou mám pľuzgier. Ach jaj, lepšie je nechať si aj v sandáloch kvalitné ponožky.

V obci sa pýtame na ubytovanie, nakoniec sa rozhodujeme pre skromný (ale lacný) penzión Radovica, kde sa dovlečieme večer. Majiteľ si pri pohľade na nás myslel, že sme prišli z nejakého vojnového frontu. Skvele sme sa najedli, napili, potom sprcha a hurá pod duchnu. Treba si oddýchnuť, lebo zajtra nás čaká Krakova hoľa, no to už je iný príbeh.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek