Priel-Schutzhaus

Čosi pred obedom som vyrážal z domu. V supermarkete v Bratislave som si kúpil jedlo na najbližšie dni a diaľnicou A1 som uháňal po Rakúsku. Keďže v mestečku Steyr opravovali cestu, trochu som tam zablúdil. Náladu mi nezlepšilo ani mrholenie okolo Mollnu. Našťastie, zvyšok výletu bol bez akýchkoľvek zrážok, teda počasie mi vyšlo.

Vďaka blúdeniu mi cesta trvala dlhšie, ako som plánoval, a na parkovisku v Hinterstoder-i (605 m) som sa ocitol až o 16.45 h. Zaparkoval som tátoša a išiel som si do automatu kúpiť parkovací lístok. Lístok na deň stojí 3,- €, ale týždenný len 5,- €. Drobné mi pomohol rozmeniť rakúsky turista. Prezul som sa, na chrbát som si vyhodil krošňu a vyrazil som do hôr.

Cestičkou som prišiel na lúku Polster a zahol som do doliny. Vedľa cesty rástlo veľa lesných jahôd. Keď sa štrková cesta zmenila na chodník, sem-tam som si nejakú odtrhol. Predsa len, sú to vitamíny. Chodník zdoláva vysokú skalnú stenu. Po nedávnom daždi sa z nej rútil poriadny vodopád. Hučal na celú dolinu. Kde-tu sa otvárali výhľady, a to najmä na impozantný Spitzmauer.

Dorazil som na chatu Priel-Schutzhaus (1420 m). Ubytovanie v „lager“ pre držiteľa karty Aplenverein stojí 9,- €. Na chate som si chcel dať polievku. Jej cena aj opis boli napísané kriedou na tabuli, nerozumel som však, čo píšu o rezancoch. Keď som sa spýtal, kuchár pribehol s akýmisi plackami, ktoré začal trhať na slížiky a hneď ich hádzal do taniera. Párance. Polievka s takouto špecialitou tu stojí 3,50 €.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľký Priel (Großer Priel)

Včera som sa doma veľmi nevyspal, a tak som na chate zaspal. Zobudil som sa až o 6.30. Uff. Bleskovo som sa pobalil a o 6.45 som vyrážal. Smer Veľký Priel (Großer Priel). Nešiel som však priamo. Kúsok nad chatou je totiž nová ferata Südost Sporn Klettersteig obtiažnosti D. Chodník k nej je dobre vyznačený, smerovník je len pár metrov nad Priel-Schutzhausom. Prejdete kosodrevinou zarastený pahorok a už sa pred vami týči skala, v ktorej je vytýčená ferata.

Südost Sporn Klettersteig je zaujímavá tým, že je v plnej dĺžke zaistená iba v lete. Časť istenia je totiž tvorená textilnými lanami, ktoré ľudia z Priel-Schutzhausu inštalujú na jar a na jeseň ich likvidujú. Cesta zdoláva zopár skalných veží, páčila sa mi. Ku koncu je však chodník len slabo rozoznateľný. Ani neviem, či som zbehol zo skaly dole šotolinou na správnom mieste. Zrazu len chodníka nebolo. Ako ďalej? Som v Rakúsku a tu môžete chodiť po horách, kade sa vám zapáči. A tak som si vytýčil trasu a po veľkých balvanoch som sa tlačil na juhozápad. Prešiel som len pár desiatok metrov a ocitol som sa na nádherne vychodenom a dobre vyznačenom chodníku na Veľký Priel (Großer Priel). Ten ma po pár minútach doviedol na Bert Rinesch Steig.

Bert Rinesch Steig je staršia, avšak veľmi dobre udržiavaná ferata. Okrem istiaceho lana ju tvoria kramle a rebríky. Úvodný úsek je trochu náročnejší na silu, najmä keď máte na chrbáte batoh so spacákom a jedlom na najbližšie dni, ale celkovo je trasa nenáročná. Na internete má hodnotenie D, no podľa môjho názoru by jej malo stačiť C/D. Prvý náročnejší úsek je krátky. Vyvedie človeka k „Lokomotíve“. Pri nej sa prehupnete cez bočný hrebeň a nasleduje poriadne dlhý traverz. No najzaujímavejší a najdlhší úsek je za traverzom. Je to pár sto metrov vysoký výstup rebríkmi so sériami kramlí. Niektoré rebríky sú mierne previsnuté, sú však pevné, človek sa na nich cíti veľmi isto. A z celej zvislej steny je nádherný výhľad široko-ďaleko.

Istená cesta končí na hrebeni. Ešte asi 100 metrov do výšky a človek stojí na vrchole Veľkého Prielu (Großer Priel, 2515 m n. m.), čo je najvyšší kopec pohoria Totes Gebirge (Mŕtve hory). Kopec sa týči na samom okraji pohoria a na jeho vrchole je ozrutánsky červený kríž. Pri schádzaní z Veľkého Prielu sa človeku otvorí výhľad na náhornú planinu. Napriek tomu, že je júl, na planine sa váľa veľa snehu. V júni sú tu zrejme potrebné mačky.

Welser Hutte

Zbehol som do Fleischbanksattel a peknou dolinou, kde-tu s rebríkom, som zišiel na Welser Hütte (1726 m). Na chate som sa ocitol o 15.00 h, čiže dosť skoro. Bavil som sa s chatárom a s rakúskymi turistami. Chata má kapacitu okolo 70 ľudí a dnes bola plná. Chatár hovoril, že jedného človeka vie ubytovať vždy, najmä keď príde tak skoro, ako ja, ale pri väčšom počte sa tu treba ohlásiť vopred.

Na Welser Hütte je ubytovanie o čosi lacnejšie ako na Priel-Schutzhause. Za noc v „lager“ som platil 7,- €. Aby som to vyvážil, dal som si drahšiu večeru. Za miestnu špecialitu, hovädzí guláš s robenými „houskovými“ kôpkami (skoro knedlíkmi) som platil čosi vyše 8,- €. Drobné mi však chatár odpustil.

Po večeri som si spomenul, že som čosi čítal o nových Übung (cvičných) feratach v okolí chaty. Chatár mi ochotne ukázal smer a vyrazil som. Feraty sa nachádzajú na stene severne od chaty. Tri nové sú každá asi 15 metrov vysoká a hore sa spájajú. Ich obtiažnosť je C, D/E a A. Tá najťažšia je naozaj náročná. Mať takých nie 5, ale 30 metrov, tak mám dosť. Naopak, najľahšia je najkrajšia, lebo ide popod veľké skalné okno. Kúsok ďalej za touto trojicou je ďalšia cvičná ferata, ktorá je o čosi staršia a o dosť dlhšia. Jej náročnosť môže byť D. Nachádza sa na nej rampa, traverz aj strmý výšvih. Páčila sa mi.

Schermberg

Ďalší deň som vstával skôr a z chaty som vyrážal, tak ako býva mojím zvykom, ako prvý turista. O 5.30 h som kráčal hore dolinou. Nedával som si však pozor, a tak som sa k ferate musel prepracovať cez poriadne naklonenú snehovú platňu. Dnes ma čakala Schermberg Klettersteig. Táto moderná ferata má udávanú náročnosť C, avšak podľa mňa je podobne náročná ako Bert Rinesch Steig. Dal by som jej teda C/D. Keďže je moderná, nie sú na nej rebríky ani kramle, ale skoby. Náročný je najmä jej začiatok, kde sa treba na prvé skoby vytiahnuť silou rúk. Ďalej je to však o pár úrovní ľahšie.

Istená cesta ide hore vežami, zdoláva každý balvan na hrebeni, ale miestami ide trávnatými platňami, kde je istenie potrebné snáď iba za dažďa. Je dosť exponovaná. Extrémne strmé sú najmä západné svahy. Dĺžka trasy je porovnateľná s Bert Rinesch Steig, ale vo všetkých ostatných kritériách je iná. Tieto dve feraty, Bert Rinesch Steig a Schermberg Klettersteig, sa ozaj veľmi dobre dopĺňajú. Jedna je stará, druhá nová; jedna má kramle a rebríky, druhá len skoby; jedna ide stenou, druhá hrebeňom …Ako hovorí jej názov, ferata končí na vrchole kopca Schermberg (2396 m).

Spitzmauer

Zo Schermbergu som zliezol na náhornú planinu. Zrazu som prišiel z leta do zimy. Kráčal som viac po snehu, ako po skalách. Značka bola na mnohých miestach schovaná pod snehom, preto ma potešilo, že včera išiel jeden turista moju trasu. Išiel som po jeho stopách. Až pod výraznou pyramídou Temlbergu som prišiel na chodník, ktorým chodia turisti častejšie. Chodníkom som zišiel do údolia a to ma priviedlo pod ďalšiu zaistenú cestu. Táto sa volá Stodertalersteig a oproti ostatným, ktoré som tu absolvoval, je v najhoršom stave. Feratu tvorí istiace lano a série veľmi tenkých kramlí. Asi dve či tri boli zlomené a viaceré boli uvoľnené. Podľa internetu je jej obtiažnosť B, myslím si však, že série kramlí na takej zvislej skale si zaslúžia hodnotenie C. Je to tam dosť exponované.

Trasa končí v sedle. Ďalej na Spitzmauer sa ide odporným šotolinovým chodníkom. Na záver výletu nič moc. Spitzmauer (2445 m) je impozantný kopec a z diaľky je jeden z najkrajších, ale keď naň stúpate, tak tú krásu neoceníte. Naviac, z jeho vrcholu vidno len ostatné kopce, ktoré také pekné nie sú. Prekvapilo ma, že som na kopci stretol viac Čechov ako Rakúšanov.

Návrat

Zo Spitzmaueru sa treba vrátiť naspäť do sedla, avšak ďalej sa možno ferate vyhnúť. To však znamená ísť viacerými, aj dosť strmými snehovými poliami. Nuž a práve šmýkaním sa po týchto snehových poliach som si nádherne zbrúsil podrážky. Firn mi spodnú vrstvu gumy celkom dobre orezal. Cestou som sa ešte zastavil na horskej chate Priel-Schutzhaus pre vodu. Je tu totiž problém so zverou, ktorá robí "ľapaciny" rovno do pramenísk. A tak tu majú problémy s fekálnymi baktériami. Na chatách majú preto série filtrov a pipasáre, z ktorých tečie pitná, filtrovaná voda, sú označené. Na parkovisko v Hinterstoderi som dorazil o 19-tej a čosi pred polnocou som bol doma.

Záver

Opísaný výlet môžem iba odporúčať. Ak by ste ho však chceli absolvovať v celej dĺžke, tak je asi vhodnejšie odstaviť auto severne od Veľkého Prielu (Großer Priel), na parkovisku pri Almtaler Hütte. Keď sa prvý deň vyjde na Welser Hütte, druhý sa absolvuje Schermberg a Spitzmauer a prenocuje sa na Priel Schutzhaus, aby sa posledný deň cez Veľký Priel (Großer Priel) človek vrátil na parkovisko, tak budú túry rozložené rovnomernejšie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek