Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Andalúzia a Sierra Nevada - Mulhacén

Týždeň strávený pracovne v Granade akurát stačil, konferencia bola bezpochyby zaujímavá, o nej však niekedy inokedy a niekde inde. Súčasťou konferencie bola tiež prehliadka Alhambry, čiže najvýznamnejšiu turistickú atrakciu Granady a možno aj celej Andalúzie som úspešne absolvoval. O samotnej Alhambre by sa dal napísať špeciálny článok a napokon aj v Granade je ešte mnoho ďalších zaujímavostí, avšak budem sa venovať hlavne môjmu týždňovému výletu, počas ktorého som vyhľadával najmä prírodné krásy a väčším mestám som sa vyhýbal.

Presun

V sobotu ráno opúšťam príjemný hotel neďaleko kongresového centra a o chvíľu sedím v aute z neďalekej požičovne. Je síce víkend, ale premávka je dosť hustá, napokon sa vcelku hladko dostávam na diaľnicu, smerujúcu pozdĺž západných svahov Sierra Nevady na juh k Stredozemnému moru. Mojou prvou zastávkou bude pohorie Sierra Nevada, na ktorého vrcholy posiate zvyškami snehu som sa z Granady pozeral celý týždeň. Z väčšej diaľky mi silueta masívu trochu pripomína Vtáčnik, ktorý dôverne poznám z domova. Sierra Nevada s nadmorskou výškou takmer 3500 m z Granady (700 m) pôsobí mohutnejšie. Jazda po diaľnici je rýchla a pohodlná, ale netrvá dlho. Už čoskoro odbočujem do oblasti nazývanej La Alpujarra, ktorá sa rozprestiera na južných svahoch Sierra Nevady. Ide o členitý kopcovitý terén, v ktorom sú akoby úplne náhodne rozmiestnené neveľké dediny, pozostávajúce zo snehobielych domov.

Cesty sú samá zákruta, takže predbehnúť pomalšie vozidlo, obzvlášť autobus alebo nákladné auto, je takmer nemožné. Keďže sa však nikam neponáhľam, idem radšej pomalšie a jedným okom sledujem okolitú krajinu. Nakoniec prichádzam do cieľa prvého dňa cesty, do dedinky Trevélez, kde sa ubytujem v miestnom kempe. Trevélez je s nadmorskou výškou okolo 1500 m údajne najvyššie položená španielska obec, to však v týchto končinách nič neznamená a neúprosné slnko ešte aj v neskorom popoludní celkom pripeká. Pri prechádzke po dedine nachádzam v jej hornej časti začiatok trasy, vedúcej na najvyšší vrchol Pyrenejského polostrova zvaný Mulhacén. To ma celkom teší, snáď zajtra nebudem hneď od rána blúdiť. Akonáhle slnko mizne za horami, začína sa citeľne ochladzovať, takže keď sa niekedy po desiatej konečne zotmie a v stane sa ukladám k spánku, musím sa v spacáku poriadne zabaliť.

Výstup na Mulhacén

Ráno sa zobúdzam o šiestej, vonku je stále beznádejná tma, takže to vzdávam a spím až takmer do siedmej. Po malých raňajkách vyrážam na cestu ešte pred pol ôsmou. Prechádzam spiacou dedinou a vydávam sa po chodníku smerom na sever, ktorý ma azda zavedie na samotný Mulhacén. Cesta síce nie je príliš značená, ale spolupráca intuície a štúdia mapy, kúpenej ešte v Granade, mi nedovolí zablúdiť. V zásade sa stačí držať chodníka, ktorý je najlepšie vyšliapaný a koniec-koncov sem-tam sa objavujú aj značky. Prvú hodinu kráčam v tieni, potom slnko svižne vyskakuje spoza hrebeňa na východe a zdá sa mi, že mieri priamo do zenitu. To samozrejme nemôže byť pravda, obratník Raka je ďaleko a navyše je už mesiac po slnovrate, ale aj tak slnko stúpa na oblohe poriadne vysoko.

Krajina je v tomto ročnom období vyprahnutá, les takmer žiadny, tak si aspoň môžem vychutnávať meniace sa výhľady na okolitú scenériu. Z času na čas ma prekvapí zurčiaci potok alebo umelo vytvorený kanál, až sa čudujem, kde sa v suchu berie toľko vody. Takmer neprestajne stúpam, po nejakom čase sa objavujú vrcholy so snehom, ale zatiaľ vyzerajú byť ďaleko a vysoko. Stretávam prvých ľudí, ktorí ma ubezpečujú, že idem správnym smerom, ale zároveň ma ľutujú, lebo ma vraj čaká ešte dlhá cesta. A majú pravdu, nakoniec okolo jedenástej prichádzam po prudkom stúpaní popri vodopáde k nádhernej horskej planine nazvanej Siete Lagunas, čiže sedem jazier. Zatiaľ vidím len jedno jazero obklopené niekoľkými stanmi, zároveň sa však priamo predo mnou týči cieľ cesty, vrchol Mulhacénu. To mi na chvíľu dodáva silu a s chuťou stúpam chodníkom nahor, čoskoro začínam cítiť nadmorskú výšku a každý ďalší krok je ťažší a ťažší.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Napokon asi o jednej prichádzam na vrchol vo výške 3479 m, kde je napriek pražiacemu slnku príjemne chladno. Spoločnosť mi robí niekoľko desiatok ďalších turistov. S jedným z nich sa dávam do reči. Keď spomeniem, že pochádzam zo Slovenska, bez zaváhania odpovie Bratislava. Jeho znalosti ma tešia, nezabudnem mu však zdôrazniť, že ak sa niekedy na Slovensku ocitne, nech návštevu Bratislavy obmedzí na minimum a radšej nech zamieri priamo do Tatier. Výhľady na okolité vrcholy Sierra Nevady sú nádherné, ale napríklad Stredozemné more, ktoré by malo byť južným smerom, je stratené v opare. A keď som na vrchole, začínajú sa tvoriť čoraz väčšie kopovité oblaky, ktoré nás aj na chvíľu zahalia. Nakoniec sa pomaly vydávam na spiatočnú cestu. Pôvodne som rozmýšľal, že by sa dalo ísť inou cestou ako smerom hore, ale momentálne nemám dosť síl a kyslíka na také nápady a idem priamo dole. Okolo piatej som naspäť v kempe, mám toho celkom dosť, dnes asi zaspím veľmi rýchlo.

La Alpujarra

Ďalší deň ráno je jasné, že to nebude na žiadnu veľkú túru, včerajší Mulhacén s prevýšením takmer 2000 m ma solídne unavil. Sadám teda do auta a podľa odporúčania sprievodcu Lonely Planet vyrážam do údajne najkrajšej časti La Alpujarra, ktorá sa nachádza v oblasti hlbokého údolia Poqueira. Na jeho východných svahoch už zdiaľky vidno tri biele dedinky. Postupne ich navštevujem, sú naozaj celkom pekné a dajú sa stretnúť aj ďalší turisti. Keď opustím zastavanú oblasť a prechádzam sa okolitou prírodou (postupne zostupujem až na dno údolia a na protiľahlý svah), žiadnych ľudí nestretávam. Možno to bude tým, že s postupujúcim dňom začína byť až neznesiteľne horúco, vydržať sa dá snáď len v tieni na dne doliny pri búrlivej horskej bystrine. Pokojný deň sa rýchlo končí, dúfam že som načerpal nejaké sily na ďalšiu časť výletu.

Nerja a Ronda

V utorok ráno balím stan a opúšťam Trevélez. Po kľukatých cestách sa dostávam na diaľnicu a tentoraz po nej pokračujem až k pobrežiu. Zastavujem v mestečku Nerja, a idem rovno do jaskyne, ktorá je tunajším najväčším turistickým lákadlom. Smerovala do nej aj časť účastníkov konferencie a ich ohlasy boli veľmi pozitívne. Tiež som z nej nadšený, možno by sa veľkosťou sál a množstvom jaskynných útvarov dala porovnávať s Demänovskou, ale predsa len každá jaskyňa je jedinečná. Pokračujem ďalej pozdĺž pobrežia, na chvíľu zastavujem pri mori. Je vysoká vlhkosť, ale zároveň nižšia teplota ako vo vnútrozemí. Potom more opúšťam a smerujem k mestečku Ronda. Cesta vedie cez krásne hory s množstvom pekných údolí a výhľadov na všetky strany. Keď zastavím a vystúpim z klimatizovaného auta, obarí ma neskutočná horúčava. Nadmorská výška vrcholov hôr nedosahuje ani 2000 m, zdá sa, že podnikať nejaké veľké túry by v tomto počasí bola prechádzka peklom. Prichádzam do kempu južne od Rondy, víta ma príjemná pani a staviam stan v tieni pod olivovník. Je už neskoré popoludnie, ale pri prechádzke do mesta sa aj tak dosť spotím. Vchádzam preto do hlavného kostola, ktorý bol pôvodne mešitou a trávim dosť dlhý čas jeho prehliadkou. Potom stihnem zhliadnuť ohromujúcu 100 m hlbokú roklinu, rozdeľujúcu mesto na dve časti a tým sa dnešný deň končí. V porovnaní s predchádzajúcim kempom je noc dosť teplá, spacák je v podstate zbytočný.

Acinipo

Myšlienky na túru v okolitých rozpálených horách som včera definitívne opustil, ráno teda nasadám do auta a idem sa pozrieť na sever od Rondy, kde sa nachádzajú ruiny mesta Acinipo z čias Rímskej ríše. Ide o rozľahlé územie na kopci s množstvom nesúvisle rozhádzaných kameňov, iba amfiteáter a kúpele sú čiastočne zachované. Miesto má však každopádne podmanivú atmosféru posilnenú krásnymi výhľadmi na okolité polia a hory. Keď prichádzam naspäť do Rondy, je už za mnou skoro polovica dňa. Napriek horúčave pokračujem vo včerajšej prehliadke mesta. Zostupujem až na dno rokliny, kde tečie rieka, kolmé skalné steny sú zjavne využívané horolezcami. Prakticky celý zvyšok dňa objavujem rôzne pohľady na nezvyčajné mesto. Večer v kempe stretávam osamelú cestovateľku, na rozdiel odo mňa nemá auto, o to viac si vychutnáva navštívené miesta. Nikam sa neponáhľa, pracuje ako učiteľka a momentálne má dva mesiace prázdnin, cestovať plánuje ešte najbližších niekoľko týždňov. Trochu jej závidím, mňa v sobotu čaká let do Prahy.

Los Cahorros a návrat

Vo štvrtok ráno opúšťam Rondu a smerujem na východ. Opäť sa zastavujem pri mori, ale už okolo tretej som v mestečku La Zubia neďaleko Granady, kde strávim poslednú noc v kempe. Ešte v ten istý deň stíham krátky výlet v malebnom údolí Los Cahorros neďaleko miesta pobytu. V piatok nemám veľa času, balím veci, vraciam auto a poslednú noc pred odletom trávim v hoteli na letisku.

Celkovo mám z Andalúzie veľmi dobrý dojem. Je mi ľúto, že som tam strávil krátky čas, ale podobné pocity mám azda po každom úspešnom výlete, bez ohľadu na jeho dĺžku. Faktom je, že vrcholiace leto s nepríjemne páliacim slnkom nie je úplne najvhodnejší termín na aktívne skúmanie oblasti, s výnimkou najvyšších častí Sierra Nevady. Tak snáď niekedy nabudúce.

Zatiaľ, Adiós Andalucía

Fotogaléria k článku

Najnovšie