Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Slanské vrchy zo severu na juh I.

Slanské vrchy sa ako horská bariéra tiahnu od Prešova až do Maďarska. Svojou nadmorskou výškou sa síce nemôžu rovnať iným pohoriam, keďže najvyšší vrchol má len 1092 metrov nad morom, ale červená značka tiahnuca sa od severu až na úplný juh Slovenska mi vnukla myšlienku prejsť pohorie a dostať sa k maďarskej hranici. Toto je prvý článok z hrebeňového prechodu.

Vzdialenosť
27 km
Prevýšenie
+1055 m stúpanie, -960 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 20.07.2013
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Voda
Zlatá Baňa, studňa pri chate pod Ordankami, studničky pri stúpaní na Menší vrch
Nocľah
Herlianske sedlo (bivak)
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Zlatá Baňa (bus)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)

Trasa

Zlatá Baňa – sedlo Červená mláka – sedlo pod Šimonkou – Grimov laz – rázc. za Dubníkom – Laš – zrub pod Ordankami (studňa) – Ordanky – Menší vrch – Makovica – Črchlina – Vyžník – Herlianske sedlo

Deň prvý

Nájsť vhodný čas pre viac ľudí je vždy komplikované. Škola, práca, rodina – nakoniec sme si našli tri dni na uskutočnenie plánu. Predpoveď počasia viac ako sľubná, a tak odpadáva potreba ťahať so sebou stany. S prenocovaním pod strechou v Slanských vrchoch to nie je ružové. V okolí Prešova a Vranova nad Topľou je množstvo možností, ale smerom na juh ubúdajú alebo skôr – nevieme o žiadnej možnosti prenocovania. Namiesto stanu beriem so sebou len celtu. Nocovanie pod širákom je najlepším zážitkom a najtesnejším splynutím s prírodou.

Prvé kilometre zo Zlatej Bane pod Šimonku

Ráno sa stretávame v autobuse, ktorý je plný turistov, našťastie, všetci sa nakoniec rozliezajú do hôr v Zlatej Bani a činíme tak tiež. No najprv je potrebné nejako sa nakopnúť, aby sa nám všetko podarilo. Ako ináč – borovička. Ako ináč – nalačno. Ale účel splnila.

Zarezávame popruhy batohov do pliec a pomalým krokom vyrážame. Prvé kilometre bývajú vždy najťažšie, nad horami sa držia ťažké kopovité oblaky, ale veríme, že nespŕchne, jediné kropaje sa lejú z našich čiel a chrbtov. Stúpanie do sedla Červená mláka je najkratšou možnosťou, ako sa dostať na červenú značku zo Zlatej Bane. Rozsiahle bukové lesy sú mi blízke, poznám ich z mnohých návštev pohoria. Bučiny tvoria lesný komplex, ktorý pokrýva takmer celé Slanské vrchy. Až postupne, ako stúpame do sedla pod Šimonku, sa objavujú javory, ale aj smreky a jedle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Okolo Dubníka

Čas na oddych. Hlad a smäd sme sa rozhodli zahnať v Grimovom laze. Spotené chrbty poriadne prefúkol čerstvý vietor. Šumi s Maťom sa skrývajú do prístrešku, ktorý je vytvorený len z konárov. Dalo by sa v ňom výborne prespať, ale nad tým ani len neuvažujeme, veď máme pred sebou ešte desiatky kilometrov a za sebou len niekoľko. Z batohov každý vyťahuje nejaký proviant od vodky, cez whisky až po moju domácu terkelicu alebo, ako sme ju nakoniec pomenovali, frndžalicu.

Aj by sme si posedeli, ale vietor nás núti zdvihnúť kotvy a pokračovať. Červená značka sa pred nami kľukatí pomedzi pekný les, ale výhľadov nemáme veľa. Len holorubné. Prechádzame neďaleko vysielača Dubník, ktorý je so svojimi 318 metrami najvyššou stavbou na Slovensku. Úsek cesty skrášľujú stovky malín a veľa hríbov, inak je cesta troška monotónna. Trasa od Grimovho lazu vedie takmer stále rovinou alebo z kopca a privádza nás k asfaltovej ceste, vedúcej zo Zámutova k Dubníku. Stretávame auto plné Rómov, ktorí chcú radu, či ich cesta dovedie do Červenice. Nevieme, ale všetci svorne tvrdíme, že áno – máme vnútorné presvedčenie.

Každý aspoň trocha presvetlený kút lesa je zakvitnutý pamajoránmi a čerstvý kyslík sladko vonia. Vzduchom poletuje množstvo krásnych perlovcov a babôčiek a všetko je zrazu nádherné a zabudnuté. Akoby som čosi nechal doma, ale pritom mi to vôbec nechýba. Žiadne starosti – čerstvý absolvent a pred sebou úplne neznámo z toho, čo bude. Ale aj tieto starosti ostávajú bokom. Svet je predsa len gombička. Pekný, farebný a bezstarostný svet, aký sa dá zažiť len uprostred lesov a hôr. Preto toľko ľudí uteká do hôr, preto sa tak neradi vraciame z našich potuliek.

Od Dubníka k Ordankam

V mape mám zakreslených niekoľko prameňov a k jednému sa práve blížime. Musíme ho nájsť, pretože zásoby vody nám dochádzajú a pred sebou máme pár hodín šliapania. Prameň by sa mal nachádzať pri chate pod Ordankami, ktorá je neďaleko Lašu. Chata je veľmi spustnutá, strecha na niektorých miestach spadla a na prenocovanie je nevhodná, pretože každú chvíľu sa môže celá zosypať priamo na hlavu odvážlivcovi, čo do nej vlezie. Okolie je vhodné na bivakovanie alebo na prenocovanie. Upravené ohnisko, lavičky a neďaleký prameň sú dostatočným lákadlom na zloženie kostí, ale stále je priskoro, skúsime nájsť ešte niečo iné. Zastavujeme sa teda nabrať aspoň vodu – k studni vedie značka, je potrebné zísť asi 100 metrov od chaty. S naberaním je problém, pretože voda v studni je dosť hlboko a na studni chýba lano. Je potrebné sa pre vodu poriadne hlboko nakloniť, preto treba dávať pozor alebo využiť služby niekoho vysokého. Za námahu ľadovo vychladená vodička však stojí.

Od chaty prichádza úsek s peknými lúkami, ktorých krásu zvýrazňuje modrá obloha s bielymi barančekami. V našej partii je stále o čom debatovať, a tak sa cesta za chrbtom míňa niekedy možno až rýchlejšie, ako by som chcel – uvedomujem si to, až keď prejdeme peknú časť trasy a nestihnem spraviť žiadnu fotografiu. V okolí Ordaniek miestami strácame značku na lúkach, ktoré sú pod elektrickým vedením. Značka na ktoromsi mieste bočí na juh, my odbočku míňame, ale aj bez značky nie je dôvod na paniku, pretože za pomoci kompasu a mapy je zrejmé, že na značku musíme niekde naraziť, keďže máme správny smer.

Stúpanie k Makovici

Od Ordaniek začína tiahle a dlhé stúpanie na Menší vrch, ktorý síce svojou výškou patrí medzi vrcholy, nedosahujúce hranicu tisíc nadmorských metrov, ale k jej dosiahnutiu mu chýba len päťdesiat metrov. Možno sme aj trošku unavení, a tak sa nám stúpanie zdá akési pridlhé a únavné. Musíme viac ráz oddychovať a z nôh po každej trávnatej časti oberať otravné kliešte. Postupne dochádzajú témy na rozhovor a kráčame miestami úplne mĺkvo. Bodaj by stúpanie skončilo. Očakávame vrchol za každou zákrutou a stále len stúpanie.

Opäť dopĺňame zásoby vody – cestou na Menší vrch sú dokonca dve studničky, ktoré sú dobre vyznačené. Pokiaľ naberáme vodu, Šumi sa rozhoduje, že si spraví náskok a odpája sa od nás. Počká na Menšom vrchu. Ten nebol vôbec ďaleko, a tak ho po pár minútach stretávame, ako si spokojne sedí pod starým stromom skrytý vo vysokej tráve a v papradí. Tráva je na vrchole vyššia ako človek, a tak je problém nájsť správny smer. Preto sa rozhodujem pre postup priamo cez ňu a nezdržiavame sa hľadaním cesty. Pred sebou máme náš teoretický dnešný cieľ – Makovicu. Vidíme ju pri jednom z rozhľadov pri Menšom vrchu, ale predtým, ako k nej dorazíme, si dávame prestávku na vytúžený obed. Ideálne miesto predstavuje odbočka z trasy medzi Menším vrchom a Makovicou asi 50 metrov na východ ku zvláštne tvarovanej skale. V mape je z tohto miesta zakreslený kruhový výhľad, ale to je dosť nepresná informácia. Výhľad je veľmi obmedzený. Zato zátišie za hrebeňom ponúkne ochranu pred vetrom a lavičky a stôl príjemné posedenie. Teda každý si radšej sadá na zem a vyzúva topánky z nôh. Máme pred sebou ešte dosť času a slnko je stále vysoko. Do žalúdkov putuje slanina, cibuľa, paštéty, rybacie konzervy a niečo sladké pod zub. A hoci bol pôvodný plán prenocovať v okolí Makovice, tak tajne v hlave kujem plány, ako presvedčiť kamarátov, že by bolo potrebné pokračovať a hľadať nejaké lepšie miesto.

Z Makovice do Herlianskeho sedla

Nemusel som ani nič vymýšľať, pretože na Makovici fučal poriadny vietor a to sa nikomu nepáčilo, takže sme si povedali, že prenocujeme niekde, kde sa nám tom bude páčiť. V duchu som bol presvedčený, že to dnes musíme dotiahnuť až do Herlianskeho sedla, no zatiaľ som sa nikomu nezveril – okolo bolo dosť kameňov a domov som chcel prísť živý a zdravý. Jaro začínal poriadne krívať. Nohu mu otlačila topánka a tušil som, že môže byť problém, ak počas prvého dňa má ťažkosti. Našťastie, keďže nemohol vyzerať ako nejaká baba pred svojou polovičkou Mončou, tak poctivo a bez reptania kráčal ďalej.

Moje plány skoro narušila pekná vyhliadka za Makovicou. Pekná rovná plocha s ohniskom, s výhľadom na Košickú kotlinu a dokonca aj so stoličkou na sedenie. Začali sa ozývať reči, že by sme mohli prespať. Musím súhlasiť, že je to tu krásne a užili by sme si parádny výhľad na západ slnka, ale musel som von s plánom, že dnes by bolo fajn prísť k Herlianskemu sedlu. Nikto síce nebol nadšený, ale zaberá motivácia, že zajtra pôjdeme o hodinu kratšie, ak si dnes trocha nadbehneme. Hovorím, že v Herlianskom sedle je stará búda, kde by sa možno dalo prespať, hoci viem, že je nepoužiteľná, ale zaberá to.

Trasa v okolí Črchliny a Vyžníka nie je vôbec príjemná. Značka je vedená trocha zmätočne, vedie cez malinčie, trávu, žihľavu a často sa nám stráca. Kľukatí sa lesom v zvláštnych smeroch a nám to lezie na nervy. O kliešťoch ani nehovorím. Už sme si na ne tak zvykli, že ešte chvíľu a začal by som im dávať mená a chovať ako domáce zvieratká. Značka konečne prichádza na lesnú cestu a smeruje z kopca, a to môže byť len znakom, že klesáme do Herlianskeho sedla. Jaro krívkajúc má pomalšie tempo, preto ho po pár stovkách metrov stále čakáme. Snažím sa prispieť do éteru motivačnými rečami, že to je len kúsok a konečne si oddýchneme, niečo upečieme a vyspíme sa.

Noc v Herlianskom sedle

V Herlianskom sedle je príjemné bezvetrie a som presvedčený, že sa tu dnes zložíme. Spolu so Šumim hľadám vhodné miesto. Z lúky vchádzame do lesa a hneď nachádzame peknú rovinku s množstvom dreva naokolo, takže je rozhodnuté. Vykúkam z lesa, aby som oneskorencom ukázal, kde nocujeme. Máme hodinku, možno dve, do úplného zotmenia. Je potrebné nachystať drevo, spraviť si večeru a natiahnuť celtu pre prípad dažďa alebo búrky. Pri lámaní dreva mi hrubý konár odskočí priamo do hlavy tak, že sa mi pred očami zatmelo a hneď so mnou padlo na zem. Stačí minúta nadávok a som vyliečený. Ostatní majú z toho viac zábavy ako ja.

Noc je úplne jasná a vďaka mesiacu sa z nepreniknuteľnej lesnej tmy stal len tmavý závoj, cez ktorý presvitajú tmavé obrysy stromov. Ešte pred spaním vybehujeme na lúku v Herlianskom sedle a sledujeme nočné divadlo na oblohe. Nádhera. Do spacákov sa poberáme až okolo polnoci. Každý zaspáva po chvíli, len mne sa akosi spánok vyhýba a tak načúvam lesu a praskaniu ohňa ešte veľmi dlho. Zaspávam a noc zbehne ako voda v dravom potoku. Blíži sa ráno, zem sa prebúdza. A nás čaká ďalší deň v Slanských vrchoch...

Pokračovanie uverejníme o týždeň.

Fotogaléria k článku

Najnovšie