Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Slanské vrchy zo severu na juh II.

Pokračovanie prechodu hlavným hrebeňom Slanských vrchov zo severu na juh. V predchádzajucej časti sme zvládli prejsť trasu od Zlatej Bane k Herlianskemu sedlu, kde sme prenocovali. Od nášho cieľa – Maďarska sme však stále veľmi ďaleko, preto pokračujeme v ceste.

Vzdialenosť
52 km
Prevýšenie
+1745 m stúpanie, -1935 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 20.07.2013
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Voda
Dargovský priesmyk (bufet), prameň nad Regetou, prameň pri Slanci, jazero Izra (bufet), prameň Bodnár pri Čatorni
Nocľah
búda pri výhybni Slančík
Doprava
Slanská Huta (bus) - Slanec (vlak, bus) - Košice (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1111 Košice sever (1:50.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke

Deň druhý

Herlianske sedlo – Mošník – sedlo Mošníka – Spálená stráň – Lazy – rázc. pod Pecami – Dargovský priesmyk – Poľana – Maliniak – Okrúhly vrch – Regeta, horáreň – Slančík, výhybňa

Z Herlianského sedla na Mošník

Ráno veští ďalší pekný, slnečný deň. Vstávam, ako vždy, prvý. Varím si raňajky a postupne prebúdzam spachtošov. Čaká nás ďalší deň plný hôr a prírody. Dnešný cieľ je opäť neznámy, a teda skončíme tam, kde sa nám to bude páčiť.

Hneď zrána sme stratili značku, ktorá vedie z Herlianskeho sedla na Mošník. V sedle je množstvo odpadu a krabica plná banánov. Čo tu robí, netušíme. Nechávame sa zviesť na spevnenú cestu, vedúcu zo sedla smerom na juh, pričom na značku nikto nehľadí. To, že kráčame mimo trasy, nám je jasné od začiatku, ale nikomu sa nechce vracať, sledujeme len kompas a mapu, tak, aby sme mali správny smer. Cesta sa postupne kľukatí, až prichádza takmer k vrcholu Mošníka, kde končí. Na niekoľkých výsekoch sa otvorí výhľad na východ do nížin v okolí Michaloviec a krásne vidno nádrž Zemplínska Šírava, Vihorlatské vrchy a dokonca aj ukrajinské pohoria. Na konci cesty stačí prejsť cez hradbu žihľavy a malinčia a hneď nachádzame červenú značku. O kliešťoch už písať nebudem, jednoducho si nás obľúbili.

Od Mošníka k Dargovskému priesmyku

Odtiaľ až po Dragovský priesmyk je značkovanie slabé. Buď je päť párov očí málo, alebo je chyba naozaj v značkách. Miestami úplne chýbajú, miestami ich len tušíme. Jarova noha štrajkuje a aj Šumi začína zvažovať, že to na Dargove zbalí. Plány sa začínajú rúcať, ale ešte nie je nič stratené.
Na eláne pridáva množstvo krásnych fúzačov alpských, pekných výhľadov a hlavne malín, ktorým nikto nevie odolať. Hltáme ich vždy, keď na ne narazíme. Najväčšie hody sú pri smerovníku Lazy, kde značku opäť strácame. Ale vďaka omylu nachádzame množstvo červeného a sladkého bohatstva. Až keď máme jazyky a pery krvavo červené, premýšľame, kam ísť ďalej. Opäť prichádza na pomoc mapa, kompas a dohady. Blúdime pomedzi riedky bukový porast dosť dlho, pokiaľ nájdeme správnu cestu. Úsek po Dargov je opäť monotónne šliapanie lesom bez krajších výhľadov. Párkrát opäť blúdime a dúfame, že konečne dorazíme do priesmyku, aby sme si oddýchli. Hukot áut počuť z diaľky a to je neklamné znamenie, že priesmyk je blízko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Priamo pod legendárnym tankom T-34 zhadzujeme batohy a konečne oddychujeme. Neďaleký bufet padol vhod – dopĺňame zásoby vody a horaliek. S pálenkou je horšie, tú nie je kde doplniť, kúpiť sa dajú len takzvané „hoňoše“, nazývané rozbušky. Po kvalitnom jedle a dlhom oddychu prichádzajú prvé reči o tom, že by sme mohli skončiť. Jaro reptá na bolesť nohy, s ním by automaticky odišla aj Monča, Šumi je skalopevne rozodnutý, že on dnes končí a vracia sa a Maťo má stovky plánov, čo robiť ďalej, len nie pokračovať červenou podľa pôvodného plánu. Chce to chvíľu presviedčania a zmien, aby sa malá „vzbura“ zmenila na produktívne šliapanie do kopcov. Presvedčivo pôsobí plán, že naším cieľom bude jazero Izra, kde si dáme chladené pivko a kde sa budeme môcť vykúpať. Jara zase presviedčam, že pôjdeme veľmi pomaly, tak aby stíhal aj s boľavou nohou.

Asfaltkami z Dargova k Regete

Lúčime sa so Šumim, ktorý nabral smer do Košického Klečenova na autobus. Hoci v mape je naznačená studnička pri Dragovskom priesmyku, v mieste, kde je zakreslená, nachádzam len desiatky výlučkov ľudských čriev, čo mi odoberá chuť hľadať prameň ďalej. Asi by som nemal odvahu napiť sa z neho. Od Dargova začína dlhý úsek po asfaltkách. Opäť stúpanie pod Bogotu k Maliniaku. Padá rozhodnutie, že v okolí Maliniaku prenocujeme, pretože sme unavení z rannej pátracej akcie po červených značkách a miestami z príliš stereotypnej chôdze. Pri Maliniaku opäť fučí a cesta sa začína meniť na klesanie, čo nás presviedča, že pár kilometrov ešte prejdeme a pokúsime sa nájsť vhodnejšie miesto na spanie. Červená značka vedie miestami asfaltkou, miestami lesom, ale po skúsenostiach s jej strácaním na ňu kašleme a držíme sa len spevnenej cesty, ktorá by mala viesť k horárni Regeta. Je to nekonečné klesanie. Aspoň unaveným nohám sa to zdá. A opäť nemáme vodu. Na Dargove sme si kúpili len jednu vodu v rámci úsporných opatrení s nádejou, že studničku iste nejakú nájdeme. No zatiaľ bezúspešne. Bez vody sa nemôžeme ani nikde zložiť, potrebujeme najprv naplniť fľaše, a potom môžeme hľadať miesto na spanie.

Veľmi slabo výdatnú studničku, trocha zakalenú, nachádzame niekoľko kilometrov nad Regetou, ale veľa odvahy piť z nej sme nemali, tak si z nej naberáme len tak – pre istotu. V diaľke vidíme Slanský hrad, tajne opäť premýšľam, že by bol dobrým cieľom dnešnej túry, ale viem, že nikoho nepresvedčím a nie je ani čas. Slnko olizuje vrcholky hôr a tiene sú čoraz dlhšie. Prvé miesto na spanie zavrhujeme z dôvodu, že okolie je rozryté od diviakov tak, akoby sa tade prehnal opitý traktorista. Chtiac-nechtiac teda pokračujeme k horárni Regeta, kde obdivujeme krásne staré duby. Za plotom sa pohybuje nejaký človek, a tak prosíme o naplnenie fliaš vodou. Cieľ č. 1 je splnený a teraz zrealizovať cieľ č. 2, a to – nájsť miesto na spanie.

Noc pri výhybni Slančík

Prechádzame kratší úsek cesty, spájajúcej Slanec a Ruskov, a po chvíli bočíme k výhybni Slančík. Tu značka prechádza cez železničnú trať a mizne na druhej strane kdesi v lese. Netušíme, kde, a tak sa trocha motáme po trati, na čo vylieza z budovy celkom milý železničiar, ktorý nám radí, ako ďalej. V lese sa začína stmievať, čas je pokročilý, a tak sa rozhodujeme, že nebudeme ďalej pokračovať. Nájsť miesto na spanie, ktoré by vyhovovalo každému z nás, je problém. Niekoľko miest zavrhujeme najmä kvôli zjavnej obľúbenosti lokalít pre diviaky, iné z dôvodu blízkosti trate, po ktorej veľmi často prefrčí nákladný vlak. Ako na želanie nachádzame starú spustnutú búdu neďaleko výhybne Slančík. Nie je to žiadny luxus, ale strecha nad hlavou, lavičky a ohnisko nás presviedčajú. Tu ostávame!

Narýchlo znášame drevo, kým je v lese ešte trocha svetla, rozkladáme lavičky okolo ohniska a pripravujeme si ležovisko. Do malej búdy nie je problém pre štyroch ľudí vopchať sa, len nikto nechce miesto priamo na koreni, ktorý nepríjemne trčí zo zeme. Nakoniec padol čierny Peter na mňa a Maťa. Neprávosť prehĺtame spolu s poslednými dúškami vodky a domácej frndžalice, ktorú nemám odvahu piť, tak ju odovzdávam do rúk kamarátom. V hustom lesíku je tma taká čierna, že aj oheň má problém ju aspoň trocha presvetliť. V lýtku mám nepríjemné kŕče, chôdza po asfaltkách mi nikdy nerobila dobre, nohu aspoň poriadne rozmasírujem a natieram masťou. Jaro tiež venuje pozornosť svojej nohe. Veríme, že keď sme dorazili sem, nebude problém zajtra zvládnuť zvyšok.

Išli sme spať dosť skoro. Jedine Maťo v tesnej búde nevydržal a rozhodol sa presťahovať k ohňu, kde mal mäkkučké lístie a teplo. Padlo to vhod aj nám, lebo sme sa nemuseli tlačiť. Ráno vstávam ako vždy, pár minút predtým, ako mi zazvoní budík.

Deň tretí

Slančík, výhybňa – Slanský hrad, ruiny – Slanský priesmyk – traverzová asfaltová cesta – pod Malým Miličom – Malá Izra – jazero Izra – Bodnár – Čatorňa, štátna hranica – Bodnár – jazero Izra – Irmasek – Slanská Huta

Od výhybky Slančík ku Slanskému hradu

Budíme sa v dobrej nálade a po rannej hygiene, raňajkách a pobalení ukrajujeme prvé metre z trasy, smerujúcej ku Slanskému hradu. Značka sa opäť miestami stráca v poraste mladiny a žihľavy, snažíme sa tieto úseky obchádzať, ale dostávame sa len na podmáčanú pôdu s mazľavým blatom. Síce neblúdime, lebo smer vieme, vieme aj to, že sa nie je kam stratiť alebo zatúlať, ale predieranie cez popadané stromy a žihľavu nedodáva na pohode. Zlepšuje sa to až na spevnenej ceste neďaleko Slanca. Nachádzame poriadne výdatný prameň, kde si môžeme opäť doplniť zásoby vody. K hradu to je len na skok, stačí vyšliapať pár desiatok výškových metrov. Na vrchole je čulý stavebný ruch. Takže veľký zážitok z krátkej zachádzky nebol. Estetický zážitok však nahrádza krátky výklad o hrade a nálezoch od mladého archeológa, ktorý tu pracoval.

Asfaltkami až k Izre

Pod hradom sa nachádza malé jazierko, zarastené pálkou a leknami, ktoré priam nabáda k tomu, aby si ho človek odfotografoval. Červená značka prechádza cez cestu, spájajúcu Slanec a Rákoš, kde prichádza dilema. Pokračovať značkou alebo si to skrátime asfaltkou? Popri jedení černíc prerátavam časy a zhodujeme sa na tom, že ak chceme stihnúť kúpanie sa a večerný spoj do Košíc, musíme sa poponáhľať, a preto volíme kratšiu možnosť. To sme možno neskôr aj oľutovali. Teda naše nohy. K ceste asfaltkou veľmi nie je čo napísať, čas sme si krátili hraním slovných hier, ktoré nám aj tak vôbec nešli, pretože sme mali trochu pripečené hlavy od slnečnej páľavy. Jediný pohon bola predstava kúpania sa v Izre. Cesta je veľmi pekná najmä na cyklistiku, bolo by fajn vrátiť sa sem na bicykli, na pešo je to úmorné dranie podrážok na rozhorúčenom asfalte.

Z asfaltky sa odpájame až na žltej značke pri Malom Miliči a k Izre máme len niekoľko kilometrov. Značku opäť strácame v spleti mladiny a vysokej trávy za Malou Izrou. No nikto nemá chuť a ani sily na hľadanie, a tak ideme, ako sa nám to zdá byť vhodné. Akonáhle prichádzame k Izre, usadáme pod slnečník pri bufete a objednávame si pivo a párky.

Posledné kilometre k hranici Maďarska

Stále však nie sme v cieli. Cieľom bolo prísť k maďarskej štátnej hranici, avšak moje nadšenie pre cieľ nezdieľa nikto. Jaro je rád, že vôbec prišiel krívkajúc sem za pomoci dvoch palíc a našiel si jeho pomyselný cieľ – pivko. Monča má na nohách taktiež niekoľko otlakov. Našťastie, presviedčam Maťa, aby sme posledných 20 minút k hranici došli, hoci aj mne sa viac páči predstava sedenia pri orosenom pivku. Nebol by som spokojný, keby som nedosiahol vytýčený cieľ. Ťažké batohy nechávame pri bufete a naľahko teda odchádzame veľmi rýchlym tempom modrou značkou k Čatorni, ktorá leží priamo na hranici. Značkovanú dvadsaťminútovku prebehneme takmer za polovičný čas a dosahujeme cieľ. Z piatich ľudí sme dorazili len dvaja, hoci Jaro s Mončou sú len za rohom.

Pripíjame si na úspešné ukončenie trojdňovky poslednými zvyškami pálenky a rýchlo sa opäť vraciame k Izre. Jaro s Maťom ešte v rýchlosti skáču do vody aspoň na pár minút. Ako na nečakaný prísun potu zareagovala miestna ichtyofauna, si netrúfam hádať. Posledné kilometre nás čakajú len pri návrate do Slanskej Huty. Pri pohľade na palicami sa podpierajúceho Jara a Monču vyzeráme ako pacienti ortopedického oddelenia, teraz ale bude dosť času na liečenie otlakov, ktoré sa časom rýchlo zahoja. Je to len malá cena a daň za krásne zážitky, ktoré sme počas trojdňového prechodu zažili. Batohy síce máme o niekoľko kíl ľahšie, ale nesieme so sebou veľký náklad spomienok.

Záver

Stále mi hlavou vŕtajú otázky, prečo zanedbávam turisticky atraktívne oblasti, ako sú naše malebné Tatry alebo obe Fatry. Veľmi rád by som ich navštívil a spoznával, ale nakoniec vždy deriem podrážky v nižších a prázdnejších horách. Milujem prázdne turistické chodníky, nekonečné bukové lesy a pocit, že je človek ďaleko od civilizácie. S dobrou partiou sú aj najnižšie zdolané vrcholy hôr veľkým zážitkom. Nie je to boj so sebou samým, nie je to prekonávanie hraníc a ani vytrvalostné preteky, je to len pohoda. Radosť zo života. Slnko, smiech a hľadanie kúska pokoja v ustavičnom kolotoči sveta, kde nič nedokáže počkať.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie