Trasa

Litmanová – sedlo Rozdiel (Przełęcz Rozdziela) – Ščob (Szczob) – Grúnik (Syhla) – Obidza, Przełęcz Gromadzka – Litawcowa Polana – Wielki Rogacz, Przełęcz Obrazek (Veľký Roháč, sedlo Obrázok) – Przełęcz Żłobki (Zawór/Zawory) – Radziejowa – Obidza, Przełęcz Gromadzka – Niedźwiedza (Medvedia) – Eliášovka (Eliaszówka) – Hora Zvir, pútnické miesto – Litmanová

Beskid Sądecki (slov. Sadecké Beskydy) je poľské pohorie hneď za štátnou hranicou, no je pomerne neobjavené našincami. Prakticky som o ňom nepočul žiadnu zmienku, pretože každý v oblasti pozná a chodí najmä do Pienin, ktoré sú národným parkom po oboch stranách hranice. Tak som sa rozhodol ho aspoň sčasti preskúmať a spropagovať na Hikingu. Je to pomerne rozsiahle flyšové pohorie o výmere 670 km2, ktoré sa delí na 3 celky: Pasmo Radziejowej, Pasmo Jaworzyny a Góry Leluchowskie. Pasmo Radziejowej oddeľuje od Pasma Jaworzyny a Gór Leluchowskich meandrujúca rieka Poprad. Najvyšším vrchom celého pohoria je Radziejowa s výškou 1266 m n. m. (udáva sa aj 1262). Z juhu na slovenskej strane hraničí s okresmi Stará Ľubovňa a Bardejov. Na slovenskej strane pohorie plynulo prechádza do Ľubovnianskej vrchoviny a Čergova (smer juh až juhovýchod). Niekde sa uvádza, že Ľubovnianska vrchovina je priamym pokračovaním Pasma Radziejowej. Inde zas, že Beskid Sądecki je v skutočnosti Ľubovnianskou vrchovinou. Po pozretí do mapy je to v podstate jedno pohorie rozdelené štátnou hranicou. Môžeme si teda vyberať názov podľa chuti.

Čo sa týka ďalších susedných pohorí, tak východným smerom sa nachádza Beskid Niski (slov. Nízke Beskydy), smerom na západ je pohorie Gorce (predeľuje ich Dunajec), juhozápadne sú Pieniny a na severe Kotlina Sądecka a Beskid Wyspowy. Pohorie je chránené od roku 1987 ako Popradzki Park Krajobrazowy (u nás ekvivalent CHKO) na ploche cca 54 000 ha, pomenovanie parku je podľa rieky Poprad. Hustým lesom kraľuje medveď, ktorý je vyobrazený v logu parku. Pohorie a podhorie má podľa mňa vybudovanú silnú rozvojovú perspektívu, o čom svedčí mnoho kúpeľných miest, hustá sieť turistických chodníkov a cyklotrás, lyžiarske vleky, nespočetné množstvo ubytovacích kapacít, husté lesy, vrchárske osady s tradičným hospodárením atď.

Z Litmanovej cez sedlo Rozdiel do Obidzy

Pohorie by bolo jasné a hneď na úvod nebudem trocháriť, za cieľ som si vybral najvyšší vrchol Radziejowu. Trasu začínam na konci dediny Litmanová pri veľkej tabuľovej mape severného Spiša, odkiaľ po žltej vystúpim na štátnu hranicu do sedla Rozdiel (Przełęcz Rozdziela). Je krásny slnečný neskoroletný deň a veru som mohol začať o pár hodín skôr, je totiž pred obedom. Vykračujem si absolútne nenáročným terénom, ktorý je až do sedla (ale aj ďalej) vhodný pre cyklistov a v zime pre bežkárov. Po chvíľke míňam lyžiarske stredisko pod Fakľovkou a spomínam na školský lyžiarsky výcvik. Na lúkach obďaleč nachádzam množstvo jesienok, čo je neklamný znak blížiacej sa jesene. Po širokej lesnej ceste postupujem, keď sa mi na pravej strane na lúke objavia dve krásne fotogenické chalúpky. Neváham a zvečňujem si ich.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádza kúsok stúpania, ale nie je to nič hrozné. Ocitám sa na lúkach širokého, zväčša trávnatého sedla Rozdiel a obdivujem všetko okolo seba. Z dediny to trvalo úplne pohodovým tempom asi 40 minút. Zo sedla sa mi ukazuje Pasmo Radziejowej, dole na poľskej strane je dedinka Jaworki a rezervácia Biala Woda s peknými skalkami. Láka ma ísť k ním dole, ale potom sa rozhodnem, že sem pôjdem niekedy nabudúce. Sedlo aj s potokom Rozdiel je prirodzenou hranicou medzi Malými Pieninami a Ľubovnianskou vrchovinou. Nachádzam sa na juh od sedla a robím si obedný piknik. Potom sa poberám po modrej značke smerom na sever, odkiaľ sa mi postupne začínajú ukazovať aj ďalšie okolité pohoria: Gorce, hrebeň Malých Pienin, Levočské vrchy. Vychutnávam si malebnú scenériu kopcov, pasienkov, lúk, lesov a drevených senníkov po okolí. Rád by som ostal dlhšie, ale idem ďalej za nepoznaným. Len pre informáciu, táto časť, aspoň slovenská strana, je ako stvorená na bivak, nie je tu vyhlásené žiadne chránené územie. Prichádzam k miestu s veľkou tabuľou, na ktorej je mapa oblasti. Sú tu tiež tabuľky s časovými údajmi, nachádzam sa vo výške 862 m. Začínam badať, že keď som na hranici, Poliaci to tu majú jednoznačne pod palcom. Mapa je v poľštine, a tiež sú tu drevené šípky k najbližšiemu občerstveniu v osade Obidza k „Chalupke“, kde ponúkajú piwo, lody (nanuky), oscypky, noclegi... Ďalšia tabuľka láka k chate na Magórach. Jednoducho nenásilná propagácia, ktorá nám chýba. Vedľa je malá drevená búdka, ktorej vnútro bohužiaľ nie je peknou vizitkou. Je zahádzané plastovými a sklenenými fľašami a iným bordelom, takže s jej službami pre prípad núdze netreba rátať. Neďaleko na našej strane sú aj tak minimálne dve drevené budovy, ktoré by isto poslúžili lepšie.

Pozerám na tabuľku s modrou šípkou, k horskej osade Obidza pôjdem hodinu a štvrť. Zakecávam sa ešte s poľskými turistkami a zhodujeme sa na tom, že je tu krásne. Potom vchádzam do ihličnatého lesa s prímesou bukov a miernym stúpaním si vykračujem, sem-tam niekoho stretnem. Podľa pozdravov sú to všetko iba Poliaci, našinci nikde. Tempo mám pomerne svižné, až kým nenatrafím na černice. Na ne som sa tešil, a teraz sa na nich pasiem jedna radosť. Keď mám dosť, pokračujem, za Grúnikom vychádzam na lúku a jej okrajom idem priamo na sever. Môžem ísť po lese modrou, ale toto sa mi páči viac. Aspoň môžem sledovať okolité kopce, napr. Eliášovku alebo vzdialenejšie Pasmo Jaworzyny.

Po necelej hodinke od sedla Rozdiel prichádzam do poľskej horskej osady Obidza. Opäť nachádzam veľkú tabuľu s mapou a panoramatickým popisným záberom na Tatry. Teším sa, kedy budem na tom mieste, z ktorého to fotili. Zachádzam priamo do osady popozerať, ako to tam vyzerá. Vedľa cesty je pekný plot so slnečnicami, miestni obyvatelia pracujú na poliach aj domoch, panuje pohoda. Vedľa cesty je chata so stravou a ubytovaním, na strome je šípka informujúca o ďalšej chate. V prípade potreby tu nájdete plný servis. V týchto miestach nájdem rázcestník „Przełęcz Obidza 931 m“, na ktorom sa prvýkrát stretávam s pojmom Szlak kuriersko-przerzutowy w Beskidzie Sadeckim. Je to názov červeno značenej trasy, význam jej názvu sa dozviem takmer na konci túry. Na rázcestníku hľadám nejaký časový údaj k môjmu cieľu, no nenachádzam ho. Našiel som, ale na modrej šípke údaj Rogacze 1 hodina, čo mám po ceste. Trasa je zároveň zeleno značenou cyklotrasou a ide aj súbežne s červenou. Toľko značenia, že až. Vedľa je ďalšia veľká tabuľa, informujúca o výskyte tetrova hlucháňa v pohorí.

Rogacze

Po chvíľočke občerstvenia vychádzam na lúku, z ktorej má byť krásny panoramatický výhľad na Tatry. Je, ale určite dnes nie, viditeľnosť je celkom slušná, no nie až tak veľmi. Ale aj tak som spokojný. Na konci veľkej lúky sa červená s modrou rozdeľujú, červený kuriérsky szlak (značka) ide dole do dediny Jaworki (1.45 h) a modrá hore na Rogacze (45 min). Vstúpim do lesa a začína sa stúpanie, ktoré mi vôbec neprekáža. Pasiem sa na výborných černiciach, až sa ocitám na rúbanisku. Otvára sa mi krásny výhľad na Beskid, Pieniny a Tatry na horizonte. Niektoré listnaté stromy sú zožltnuté a cítiť skorú jeseň. Čo ma však na pohorí doslova potešilo, že som nevidel absolútne žiadne holoruby ako u nás. Hneď som si to porovnával s neďalekou Spišskou Magurou, a tam je to niekde doslova na zaplakanie, napr. okolie Godšinovej alebo Veterného vrchu. Takže zažil som veľmi pozitívne prekvapenie. Odtiaľto som jednoznačne rozoznával moju rodnú Starú Ľubovňu a Levočské vrchy za ňou. Cítil som sa veľmi dobre, bola tu veľmi pekná vitálna mladina. Stúpanie neprestávalo a černíc stále pribúdalo, takže som sa stále zastavoval a koštoval. Radziejowa sa zdala byť celkom blízko, aj horná časť rozhľadne trčala ponad les.

Po príchode k ďalšiemu rázcestníku sa trochu čudujem, pretože podľa mapy by sa mal volať Przełęcz Obrazek a odtiaľto by na vrchol Wielki Rogacz (Veľký Roháč) mala ísť krátka odbočka. V skutočnosti sa už táto križovatka lesných ciest volala Wielki Rogacz 1182 m, sedlo Obrazek tu reálne nie je, aspoň nebolo vyznačené. Na Radziejowu je to po červenej ešte 45 min. Som trošku na vážkach, čo robiť, lebo som plánoval vyjsť aj na Wielki Rogacz, no nechcem ísť mimo značeného chodníka. Do lesa vedie poriadne vyšliapaný chodníček, tak idem naň. Zo samotného W. Rogacza čakám od naplánovania túry poriadne výhľady. Po krátkom stúpaní hustým porastom a lesom sa ocitám na takmer úplne zalesnenom vrchole. Aké to prekvapenie. Akurát na severnej strane je vďaka malej odlesnenej časti výhľad na sever, ktorý je celkom slušný, najmä na Pasmo Jaworzyny. Na vrchole nachádzam plno šťavnatých čučoriedok, tak sa pasiem. Ruky aj ústa mám úplne fialové. Potom sa púšťam priamo cez les naspäť dole, kde sa napájam na červenú. Akurát som natrafil na miesto, z ktorého sú parádne výhľady na Tatry. Chodník je stále vo forme širokej cesty, takže sa ide veľmi dobre. Na jednom mieste dokonca nachádzam funkčný odpadkový kôš! Silno lovím v pamäti, kde som u nás niečo také tak vysoko videl, no nič mi nenapadá.

Radziejowa

Ďalší rázcestník má meno Przełęcz Żłobki 1106 m (na mape nie je), časový údaj na Radziejowu ale chýba. Ďaleko to nemôže byť. Opäť nasleduje strmé stúpanie, ale veľmi pekným lesom. Po asi 10 minútach vchádzam k tabuli informujúcej o rezervácii Baniska a už počujem, že som blízko vrcholu. Neviem v tej chvíli prečo, ale zrazu sa na turistickom chodníku v lese objavuje auto a zastavuje. Za ním druhé a tretie. Čo to je? Obchádzam autá a počujem a vidím prichádzať ďalšie. Medzitým konečne vidím môj dnešný hlavný cieľ: rozhľadňu. Stojím pod ňou, ale mám divné pocity. Prichádzajú ďalšie asi št&ri autá a vyskakuje z nich plno pokrikujúcich ľudí. Pripomínam, že sme v nadmorskej výške 1266 m v hlbokom odľahlom lese. Čo tu len títo robia? Zrazu si na jednom aute všímam slovenskú značku SL, tak hneď k nim idem s otázkou, že čo tu robia? Najprv sú prekvapení, že stretajú nejakého Slováka, no potom mi to vysvetľujú. Vraj majú Poliaci nejakú výstavu, tak pozvali aj Maďarov a Slovákov na výstavu a v rámci kultúrneho programu ich vyviezli hore. Hovorím im, že je hrozné na autách sa sem vytrepať, veď to je zvrhlosť. Oni ale za to nemôžu, pretože to vymysleli ich domáci hostitelia.

Tak som rýchlo vybehol hore na rozhľadňu, kým sa asi 40 ľudí nerozhodne ísť hore tiež. Drevená rozhľadňa má asi 20 metrov, je tu od roku 2006 a je z nej perfektný výhľad na všetky svetové strany. Dojem mi akurát kazili jačiace ženy vyvezené autom. Niektorých ľudí je ťažko pochopiť. Hore som stretol milý mladý pár a chlapík sa mi pochváli, že mieska (býva) v Košiciach a pracuje vo filharmónii. Postupne začali hore liezť ďalší a ďalší ľudia, pokecal som si ešte s krajanmi. Jeden sa celkom vyznal, tak som sa s ním radil, ako mám ísť ďalej. Boli 4 hodiny poobede a som musel počítať s tým, že vidno bude asi iba 3,5 hodiny. Aj som to chcel potiahnuť ďalej po hrebeni cez Zlomisty Wierch a Przehybu a zísť cez Szczawnicu do Lesnice, ale ujec mi povedal, že to trvá určite cez 4 hodiny. Tak som radšej neriskoval v neznámom teréne a rozhodol som sa pre ústup naspäť do Litmanovej cez Obidzu, Eliášovku a horu Zvir. Takto som pochodil na mieste, na ktoré som sa dnes najviac tešil.

Cez Obidzu na Eliášovku

Zostupujem najprv tou istou trasou, akou som vyšiel. Na ceste pod Wielkim Rogaczom sa opäť zastavujem na krásnom vyhliadkovom mieste a sledujem línie horských chrbtov všakovakých pohorí. Postupne sa opäť ocitám v osade Obidza, dostávam chuť na pirohy a pivo v miestnej Kolibke, ale čas ma naozaj tlačí. Definitívne sa rozhodujem, že odtiaľto do Litmanovej zídem inou trasou, akou som vyšiel. Pôjdem po hraničnom hrebeni ešte 3 km až na Eliášovku (Eliaszówka, 1024 m), najvyšší vrch Ľubovnianskej vrchoviny, ktorá má na mape vyznačený symbol vyhliadkového miesta. To ma láka, pretože by som tam mohol sledovať západ slnka. Odtiaľ potom cez les na pútnické miesto horu Zvir. Idem ďalej po modrej aj zelenej pohodlnými širokými cestami a pridávam tempo. Po ceste objavujem minimálne dve vyznačené odbočky na Zvir, no odbočím až z Eliášovky.

Väčšinou idem lesom, ale objavuje sa zopár lúk. Na jednej z nich, v oblasti Niedzwiedza sú vleky, tak som zišiel trochu z chodníka ich omrknúť. Boli tam aj chalupy a hneď som zaujal ich štvornohých strážcov, pretože sa spustil koncertný brechot. Okamžite som sa vracal naspäť, pretože nestojím o konflikt s pusteným psom bez majiteľa. Aj tak cez plot jeden pes nejako prebehol a rútil sa na mňa. Našťastie sa mi ho podarilo odplašiť, no keď som za plotom zbadal ešte vlčiaka a akéhosi obrovského mulata, rýchlo som bežal preč. Treba si dávať pozor, pretože miestni obyvatelia asi neriešia prechádzajúcich turistov. Čakalo ma ešte konečne posledné stúpanie na samotný vrchol Eliášovky a bol som hore. A čo tam bolo? Zväčša zalesnený kopec s hustým čučoriedím, ale bez výhľadov. Vyhliadkový symbol v mape treba dať odtiaľto preč. Takže na západ slnka nebudem mať dôvod čakať.

Zaujalo ma však niečo iné. Dve pomerne nové drevené lavičky, ohnisko a drevený infopanel v slovenčine s názvom „Spomienky na slovensko-poľské kuriérske chodníčky“. Na našej strane sú vyznačené žlto-bielou značkou a majú celkovú dĺžku 38 km. Sú to tri vyznačené trasy po Ľubovnianskej vrchovine. Uvedomujem si, čo bol červeno značený „Szlak kuriersko-przerzutowy“. Z infotabule sa dozvedám, že v septembri 1939, po útoku Nemecka na Poľsko, sa začali cez hranice prevádzať poľskí civilisti prezradení z konšpirácie a vlastenci odhodlaní na vstup do poľskej armády na západe. Začiatok spolupráce poľského hnutia odporu s ilegálnym odbojom v okrese Stará Ľubovňa sa datuje od októbra 1939. Vtedy začali cez územie Slovenska prechádzať prví kuriéri z Poľska až do Maďarska. Jedna z trás prechádzala cez dediny Jarabina a Litmanová, ale aj ďalšie hraničné dediny, napr. Andrejovka, Ruská Voľa nad Popradom. Cez hranicu sa ilegálne do Maďarska prevážali vo väčšom počte aj poľskí Židia. Pri prevádzaniach vo veľkej miere pomáhalo miestne obyvateľstvo, na čo poukazujú pamätníci. Po okupácii Maďarska v marci 1944 sa základňa presunula z Budapešti do Bratislavy. Uskutočňovali sa len ojedinelé prechody, hlavne cez Oravu. Od jari 1944 sa v oblasti Nowy Sacz a Podhalie začali rozvíjať partizánske oddiely, kde sa často angažovali kuriéri so svojimi skúsenosťami a znalosťami terénu. Toľko historický exkurz.

Upozorňujem na ďalšiu skutočnosť, že z Eliášovky vedie na juh nová značená žltá trasa, ktorá je jedine na TuristickaMapa.sk podchytená. Ide na sedlo Vabec (1.45 h) a ďalej na vrch Osly (2.45 h). Tabuľky s údajmi sú celkom nové, je na nich vyznačený rok 2012 a podpis KST. Kto by sa rozhodol ísť ďalej po hraničnom hrebeni, tak po 2 hod (10 km) príde do obce Piwniczna alebo do Mníška nad Popradom.

Hora Zvir

Zberám sa priamo na juh na naše územie a idem hľadať cestu na Zvir. Nejako som po chodníčkoch našiel provizórny stĺpik so šípkami, a ten ma naviedol odbočiť doprava. Nuž išiel som a veru nestratil som sa. Na vetvách stromov boli často priviazané modré stuhy, takže aj keď som v tomto lese nikdy nebol, spoľahlivo som došiel na pútnické miesto - horu Zvir. Ako sa to tu zmenilo od mojej poslednej návštevy. Už na ZŠ som sem chodil pomerne často, no potom som prestal. Teraz sa tu nachádza hlavný kostol, Kaplnka zjavenia a spovedný dom. Pamätám si iba kaplnku. Aj Prameň sv. Jána Krstiteľa je veľmi pekne upravený. Plním fľašu aj termosku tzv. svätenou vodou, napijem sa a presúvam sa do Kaplnky zjavenia pomodliť sa a oddýchnuť si. Na tomto mieste sa od roku 1990 do roku 1995 zjavovala Panna Mária dvom dievčatám z Litmanovej v izbičke dreveného zrubu, z ktorého je momentálne Kaplnka zjavenia a je otvorená nepretržite. Pravosť zjavení je stále skúmaná zo strany cirkvi. Hora Zvir je pútnickým miestom najmä grékokatolíkov, no chodia sem veriaci z celého okolia. Po vyjdení z kaplnky je takmer tma, je mi to však fuk. Treba zísť iba kúsok dolu a budem na asfaltke, vedúcej do Litmanovej, kde ma príde vyzdvihnúť autom mama. Pirohy s pivom mám stále v hlave a mám ukrutný hlad, tak sa v Starej Ľubovni zastavujeme na salaši, najeme sa, a potom hajde domov.

Záver

Poľsko-slovenská túlačka sa mi veľmi páčila. Navštívil som nádherné sedlo Rozdiel a dva najvyššie vrchy (Radziejowa, Eliášovka) dvoch pohorí (Beskid Sądecki, Ľubovnianska vrchovina). Zažil som netypickú situáciu pri rozhľadni a po dlhom čase som veľmi rád navštívil horu Zvir. Počasie bolo tip-top, teplo bolo tak akurát. A tiež som sa presvedčil o tom, že u našich severných susedov vedia kvalitne budovať turistiku. Je na našu škodu, že o tom veľmi nevieme, pretože som tam nestretol ani jediného Slováka (okrem vyvezených na aute).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek