Cesta do Káthmandu

No, lenže najprv sa tam treba vôbec dostať. Po zemi to nie je až také plynulé. Opúšťam Bangladéš, prechádzam opäť do Indie a po 2,5 dňoch primárne strávených vo vlakoch prekračujem nepálske hranice v Sunauli. Po asi dvoch týždňoch vidím konečne nejakých turistov. Je 5.30 h ráno, nejaká pani z európskej cestovky ma varuje, že práve prebieha štrajk a odporúča mi ostať v najbližšej dedine a do Káthmandu ísť až zajtra, prípadne ísť turistickým autobusom, v žiadnom prípade nie lokálnym, lebo ostanem niekde visieť. Vyplním vízový formulár, zaplatím poplatok a o 30 minút spokojne sedím v lokálnom autobuse. Medzitým si dám ešte raňajky a autobus sa hýbe, až keď je plný, niečo po ômej. Do Káthmandu je to cca 350 km, do 4-tej sa drkoceme po ceste, kým sme v hlavnom meste. Večer sa konečne zvítam s mojimi spolucestovateľkami, s ktorými sme sa rozdelili pred dvoma týždňami. Zaujíma ma, čo majú v pláne a podľa toho budú vyzerať aj moje nasledujúce dni. Už dávno by odišli na trek, nebyť zavretej čínskej ambasády (ale to je iný príbeh). Mala som teda šťastie v ich nešťastí. V pláne bol trek Annapurna Sanctuary (knižka uvádzala 10 dní). Vzhľadom na to, že môj najdlhší trek v živote bol v Torres del Paine asi 5 dní, nevedela som, či toto vôbec zvládnem. Po prechode hraníc sa mi vrátili črevné problémy, a tak som do toho išla s veľkým otáznikom. Prinajhoršom sa vrátim.

Pokhara

Najprv sa treba presunúť do mestečka Pokhara, čiže ďalších 8 hodín v drkocajúcom sa autobuse. Spolu s nami smerujú do Pokhary ďalšie stovky turistov. Trochu sa mi to prestáva páčiť. Pokhara je veľmi turistická, hlavnú ulicu lemuje veľa obchodíkov so suvenírmi alebo outdoorovým sortimentom. Dokúpili sme si ešte nejaké veci typu fľašky, termoprádlo, buff, turistickú paličku, všetko za veľmi ľudové ceny. Pred odchodom na trek je nutné vybaviť si trekovacie povolenie ACAP a preukaz TIMS. Všetko sa dá vybaviť v jednom úrade, treba štyri fotky a skoro 40,- € na poplatky. Na trek si možno zaplatiť vodcu alebo aj nosiča. Väčšina ľudí to využíva, no vzhľadom na naše nízkonákladové cestovanie sme nad tým nejako neuvažovali. Jednak sme mali ľahké ruksaky, na tomto treku je skoro každú hodinu tea house, kde sa dá doplniť voda, najesť sa. A ubytovní je tiež pomerne dosť, takže si človek vystačí so zopár kusmi oblečenia, spacákom, fotoaparátom a jednou fľašou vody. Nepotrebné veci nechávame na hoteli v Káthmandu, kam sa potom vrátime. A nad horským vodcom neuvažujeme tiež, sme štyri, máme mapu a od známych som v minulosti počula iba to, že sa nedá stratiť. Chodníky sú buď vykachličkované alebo vyšliapané.

Prvý deň

Phedi (1130 m) - Dhampus (1700 m) - Pothana (1990 m) - Deorali (2150 m) - Bheri Kharka - Tolka (1790 m) - Landruk (1620 m)

Ráno vyrážame z hostela, chceli sme si vziať taxík na autobus do Phedi. No taxikár nám ponúkol dobrú cenu za odvoz priamo do Phedi. Sme štyri, cena vychádza super a autobusom by to bola ďalšia vyše hodina. Taxíkom sme rovno na mieste za 25 minút. Trek začína vo výške 1100 m n. m. kamennými schodmi strmo hore. Po cca hodine prichádzame do prvého tea housu, ďalej prechádzame miestne osídlenia popri ryžových políčkach. Neskôr kráčame prašnou cestou, kde sa dá dostať aj na džípe a míňame domček, kde sa treba zapísať ujovi kontrolórovi, že sme vyrazili na trek, opíšu si niečo z nášho preukazu a pýtajú sa, prečo nemáme vodcu. No, lebo nás je dosť. Ďalej kráčame cez rododendronový les a pokračujeme miernym stúpaním až do 2150 m do Deorali. Miestne jedlo v horách dopĺňajú zemiakové jedlá na rôzne spôsoby, na jedálnom lístku je dokonca aj pizza. Klesáme o zopár 100 výškových metrov do Landruku a asi o 4-tej sa ubytovávame u sympatických ženičiek. V ubytovni okrem nás nie sú ďalší turisti. Na samotnom treku to teda nie je také prepchaté, ako sa človek obáva dole v Pokhare. Sprcha na solárny ohrev v cene ubytovania nás príjemne prekvapuje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Druhý deň

Landruk (1620 m) - Himal Qu (1410 m) - Jhinu Danda (1750 m) - Taglung (2190 m) - Chhomrong (2210 m) - Chhomrong Khola (1860 m) - Bhanuwa - Sinuwa (2340 m)

Ráno pre mňa nezačína najlepšie, črevné problémy pretrvávajú. Na nohách ma drží jedine cola. Pokračujeme kamenným chodníkom cez celý Landruk. V horách vládne celkom iná atmosféra ako v meste. Ľudia sú akísi milší, všade navôkol je neskutočné ticho a kľud. V rovnakom duchu opäť stúpame, zatiaľ je celkom teplo, celkom sa teším, keď sa v nadmorskej výške ochladí. Z predošlého dňa máme náskok o jednu dedinu. Podľa knižky druhý deň končí v Chhomrongu, sú ale iba 2 hodiny, ideme teda ďalej, kým vládzeme. Poobede sa spustí malá prehánka z tepla, ukryjem sa v "obývačke" u miestnych ľudí. O 15 minút je po daždi, miestni mi poprajú veľa šťastia a idem ďalej. Baby boli asi 5 minút predo mnou, čiže predpokladám, že sú niekde na ubytovni.

Tretí deň

Sinuwa (2340 m) - Kuldi (2470 m)- Bamboo (2310 m) - Doban (2500 m) - Himalayan Hotel (2840 m) - Deorali (3140 m)

Ráno je celkom svieže, vyrážame hore do nebies. Cestou opäť míňame rododendronové lesíky, ktoré sú práve v rozkvete a nekonečné množstvo schodov do Bamboo. Stretli sme českých turistov, tí nás utešujú, že schodov je ešte veľa. Im sa počasie veľmi nevydarilo, v základom tábore bola strašná hmla, videli iba na pár metrov, ale že to stálo za to.

V lesíku nás zdravia svojim škrekotom opice s čiernou tvárou (gray langur). Pokračujeme do Himalayan hotel, kde sa podľa knižky končí štvrtý deň. Na oblohe to začína vyzerať všelijako, no zatiaľ neprší, teplota citeľne klesla. Objednáme si jedlo a kým dojedáme, čakáme, čo sa vykľuje z počasia. Miestni hovoria, že pokiaľ chceme pokračovať, nech ideme teraz. Tak ideme, do Deorali je to ešte hodina. Síce som unavená ako pes, cola mi veľa energie nedáva a jedlo vo mne dlho neostáva, zotrvačnosť ma drží. Prechádzame prvé rozsiahlejšie snehové pole, kde bývajú lavíny. Úspešne sme došli do Deorali, o to jednoduchší bude výstup do základného tábora. V ubytovni je vcelku dosť turistov, ohrievajú sa pri plynovom ohrievači v jedálni. Začína celkom seriózne pršať, čo znamená, že hore sneží a ráno bude všetko primrznuté.

Štvrtý deň

Deorali (3140 m) - Machhapuchhare Base Camp (3700 m) - Annapurna Base Camp (4130 m)

Až teraz to začína byť naozaj zaujímavé. Po vystúpaní ponad Deorali ste zrazu v širokom údolí, chodník je menej strmý, no s pribúdajúcimi výškovými metrami o nič jednoduchší. Prešli sme bránou Himalájí a vôkol nás sa zrazu týčia kopce a výhľady, ktorých sa človek nevie nabažiť. Namrznutý sneh sa šmýka a neskôr topí. V miestach, kde fučím, cestou dole utekajú nosiči s nákladom, bežne iba v crocsoch alebo iba v ponožkách, nad čím sa nestačím čudovať. Šliapanie si spríjemňujú hudbou z mobilu. O nejaké 2,5 hodinky sme v základnom tábore Machhapuchhare, aj keď je to iba symbolický názov, neide o základný tábor v pravom zmysle slova, keďže výstupy na tento vrchol boli zakázané. Podľa knižky by sme v MBC mali prespať, aby sme sa vyhli prípadnej výškovej chorobe, no nikto nemá nejaké príznaky, takže ideme logicky ďalej.

Ďalšie dve hodiny po zväčša trávnatom, blatovom a nie veľmi strmom povrchu však ubiehajú dosť pomaly, kyslíka je predsa len trochu menej a je to cítiť. Výhľady na okolité vrchy sú neskutočné, nechce sa mi ani vyťahovať fotoaparát, a tak sa iba kochám voľným okom. V diaľke vidno modré strechy ubytovní, nie je to teda ďaleko. Nado mnou je dosť mrakov, dúfam iba, že nepadne hmla, ktorú spomínali Česi. A som tu, pri tabuli Annapurny, okoloidúceho prosím, aby ma odfotil, pýta sa, odkiaľ som a náhoda, dotyčný je tiež Slovák. Tak chvíľu konverzujeme, kým sa pustím do posledných pár metrov výstupu do základného tábora. Na vrchol sme prišli okolo 13-tej, zvyšok dňa sa ohrievame v jedálni s ďalšími turistami, sušíme topánky. Poobede začína snežiť, uvidíme, čo bude zajtra. V noci prituhuje, kamenné ubytovne veľa tepla neudržia, a keďže máme iba letné spacáky, kvôli predošlým krajinám, pýtame si periny. Neviem, čím boli plnené, na dotyk to bolo ako slama, v noci bola 0, ale teplo mi bolo ako v saune.

Piaty deň

ABC - MBC - Deorali - Himalayan hotel - Doban - Bamboo

Budíček asi 5-tej a ideme sa kochať východom slnka. Obloha je jasná, vypršalo sa, posnežilo a teraz je azúro, môžeme si vychutnať oranžovú žiaru ponad masívom Annapurny. Ľudí je tam ako na korze, no tentokrát naozaj je čo obdivovať. Po raňajkách rovnakou trasou zostupujeme do Bamboo, niektorí za deň dôjdu až do Sinuwy, ale také ambície sme nemali.

Šiesty deň

Bamboo - Sinuwa - Chhomrong - Kimrong

Za Chhomrongom sa cesta rozdvojuje a aby sme nešli tou istou trasou celý čas, zostupujeme smerom do Kimrongu. Poobede opäť začína pršať. Mapa je akási stará, ubytovanie pri rieke tam zaznačené nie je, no v praxi sú tam ubytovne dve. Končíme teda deň, prší a sú asi 3 hodiny, ďalej sa ísť neoplatí.

Siedmy deň

Kimrong - Ghandruk - Kimche - Syauli Bazaar - Birethani

Úvodom 500 výškových na zahriatie, potom len stále dole kopcom. Les sa mení na dláždené nekonečné schody. Už od Syauli je to iba klasická prašná cesta, je dosť teplo, pomaly som vyprahnutá ako na Sahare. V Birethani berieme taxík až do Pokhary, o hodinu sme v meste. Zase začína pršať, monzún prišiel tento rok nejako skoro.

Záverom

Počasie sme si nemohli načasovať lepšie, Česi pred nami mali hmlu, ľudia po nás mali dážď. A nakoniec to nebolo ani také náročné, spočiatku sme si robili srandu, že s našou kondičkou nám to namiesto 10 dní bude trvať 12, a dali sme to za 7 dní aj s črevnými problémami, takže sme spokojné s výsledkom. Ako hodnotím dva týždne v Nepále? Nemala som naozaj žiadne očakávania. Himaláje ani neboli mojou vysnenou destináciou, iba sme ich mali "po ceste". No boli to najlepšie dva týždne z 5-tich mesiacov, ktoré som strávila v Ázii a už teraz rozmýšľam, kedy sa do Nepálu budem môcť vrátiť. Ale tento krát na celý okruh okolo Annapurny.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek