Napríklad posledné hlásenia expedícií na Mount Everest vyzerajú ako nejaké postmoderné marketingové texty. Akoby bolo čoraz dôležitejšie upútať na seba pozornosť a nie vychutnať si výzvu, akú predstavujú hory, alebo zažiť pravú expedíciu. Takéto samoľúbe výlety sú čoraz populárnejšie! Vyzerá to, akoby im išlo o jedinú vec: dostať sa do Guinnessovej knihy rekordov. Už máme najstaršieho horolezca staršieho ako 70 rokov, najmladšieho vo veku 13 rokov, prvý výstup otca so synom, prvú svadbu na vrchole, prvých súrodencov, ktorí vyliezli na vrchol, prvého amputovaného a tragédiu s najväčším počtom obetí. Zaznamenávajú, kto vylezie na vrchol najrýchlejšie a kto tam vydrží najdlhšie. Ale prvým synom horolezca z Everestu bol Peter Hillary, teda syn človeka, ktorý vyliezol na Everest ako prvý.

Po „dobytí“ najvyššej hory na svete pred 60 rokmi, 29. mája 1953, sa ďalších 25 rokov strávilo hľadaním nových trás, potom sa konečne podaril výstup bez kyslíkovej podpory, nasledoval parašutistický zoskok z vrcholu v strede zimy a napokon najrýchlejší zostup – ten bol možný len vďaka tomu, že dve najľahšie trasy na vrchol boli čoraz lepšie udržiavané a čoraz bezpečnejšie.

Za posledných desať rokov bol počet horolezcov, ktorí vyšli na vrchol Everestu, dvojnásobne vyšší ako tých, ktorí tam vyliezli počas predošlých 40 rokov: takmer 40 osôb denne. Bolo to možné vďaka technickému vývoju, ľahším kyslíkovým bombám, satelitným telefónom uľahčujúcim logistiku a predpovede počasia, liekom proti chorobe z nadmorskej výšky, ľahším lanám, lepšej ochrane pri lezení a dokonalým odevom. Samozrejme, nemožno zabúdať aj na získané skúsenosti.

Obdivujem šerpu Anga Ritu, ktorý dokázal vyliezť na vrchol 20-krát bez používania kyslíkovej podpory, ale už menej obdivujem veci ako najdlhší rad čakajúci na hrebeni na výstup k vrcholu, 1 000. turistu vo výške 8 850 m. n. m. alebo nejakého narodeninového chlapíka, ktorého baví dostávať sa do kníh rekordov. A už vôbec neobdivujem všetky tie časopisy, ktoré píšu o nejakom ďalšom „heroickom výstupe na Everest“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dnes sa stal Mount Everest súčasťou kariéry každého úspešného lezca a zároveň inšpiráciou k skutočným výkonom a horolezci všetko kazia hneď od začiatku, keď propagujú svoju skupinovú cestovnú ponuku ako nejakú senzáciu a publikujú fotky osamelého stanu (stojaceho v skutočnosti v strede nejakého stanového mestečka na úpätí hory), aby evokovali pocit osamelosti.

Horské horolezectvo má oveľa viac spoločné s vystavením sa skutočnej prírode než so samotnými vrcholmi a s umením vracať sa z tej samoty, než s odchádzaním alebo pocitom, že sme hore. Bytie hore neznamená oveľa viac ako potľapkávanie po ramene od ľudí, od ktorých možno očakávať búrlivé ovácie aj za prvého psa na vrchole. Nie je to o saltách na vrchole, ale o výzve, ktorú si kladieme sami pre seba a ktorá nás vyvádza z rovnováhy, vedie do neznáma, privádza k hraniciam prežitia, zdravia a v dôsledku toho k hraniciam našich schopností a prahu bolesti. Nemám nič proti lepšiemu vybaveniu, ale tradičné horské horolezectvo zostane lezením s minimálnym vybavením.

To, čo mi zostalo zo sólo výstupu na Mt. Everest a z mnohých iných túr, je nemiznúca spomienka na svoje slabiny, nie pocit eufórie. Turista v najlepšej forme alebo s najrýchlejšími nohami na vrchole mi nedáva nič nové; zaujímajú ma ľudia, ktorí si trúfnu vydať sa sami ďaleko od akejkoľvek infraštruktúry, na miesta, kam ľudia nepatria. Treba spomenúť aj skúsenosti
z 80. rokov na hraniciach života a smrti – keď nič necítite a napriek tomu vás ovládnu emócie – na ktoré spomínam, akoby boli znovuzrodením. Akoby som sa dokázal vrátiť do krajiny živých. Vtedy som ešte stále liezol s konopnými lanami a primitívnymi topánkami. Neexistoval Gore-Tex, priatelia na Facebooku ani mobily. Na záchranné helikoptéry ste mohli rovno zabudnúť. S nástrojmi na ľad prejdete dnes Welzenbachove trasy s prstom v nose a na závesných bivakoch sa vyspíte ako v perinke, ak to porovnáte s nočným priviazaním sa na istenie. Ale všetko, čo je technicky možné, sa raz začne používať, a podobne je to aj s horolezectvom. Výsledkom je zvyšovanie stupňov náročnosti a zlepšovanie tréningových možností v telocvičniach vďaka sponzorom a farmaceutikám.

Aj keď sme počas extrémnych horolezeckých výkonov sami so sebou v jednote a každý z nás je presvedčený, že v tejto hre je tým najdôležitejším hráčom, vždy je tu ešte niekto – samozrejme, okrem samotnej hory – niekto, kto je ešte vyššie nad nami. Tento typ skromnosti však mizne priamo úmerne so zvyšujúcou sa úrovňou nástrojov moderného horolezectva. Status quo alpinizmu dnes viac charakterizuje pokrok v tréningových metódach a technickej výbave a nie osobný charakter ľudí, na ktorý sa berie čoraz menší ohľad. To je dôvod, prečo sa ľudia správajú voči prírode s takou nevšímavosťou. Akoby takýto prístup legitimizoval ďalšie milióny ľudí, ktorí prichádzajú po stopách tých, čo tam už boli pred nimi a čoraz viac sa zvyšuje počet hľadačov nových rekordov. Ale keďže platí, že ak si to neodžijete celé sami, nemôžete získať žiadne skúsenosti, trasy, ktoré sú vždy dobre udržiavané, nikdy nevedú do centra vášho bytia. Sú len odrazom namyslenosti iných a ako skúsenosť nemajú nijakú hodnotu.

Lebo nech je ako chce, úspech na horách pred vami neleží ako na tanieri. Lezenie po extrémnych trasách vo veľkých výškach ide proti našej prirodzenosti. Všetko, čo sa tam deje, je o skúšaní. Je tam strach, veľa pevnej vôle a takisto utrpenia. Ale každá úloha je voľná od emócií. Rovnako aj fungovanie svalov, aklimatizácia, pevná vôľa, objem srdca, sila pľúc – takisto sú voľné od emócií. Celá tá námaha, ktorú vložíme do snahy dostať sa na nejaké miesto, kam nepatríme, je druhoradá; dôležitý je náš duch, ktorý sa formuje výzvami, aké si kladieme sami pre seba.

Ja som tiež obetoval 25 rokov svojho života horskému horolezectvu. S vybavením, aké bolo v tom čase dostupné. Zlyhal som na niekoľkých najťažších stenách a potom aj pri pokusoch na severnom póle. Bolo to v roku 1977, kedy ešte nebol čas na južnú stenu Dhaulagiri. Ani v zmysle vybavenia.

Avšak žiadne moje záujmy mi nevydržali celý život. Vždy prichádzali nové idey, ktoré ma chytili a zatlačili do ústrania tie staršie nutkavé myšlienky. To, vďaka čomu som začal byť úspešný, neboli všetky tie množstvá výstupov v Dolomitoch ani na osemtisícovkách, ale schopnosť meniť sa, pripravenosť spochybňovať veci, ktoré som robil predtým. Stále a znova.

Najvyššia hora sveta sa medzičasom zaplnila sviatočnými horolezcami, ktorí sú odhodlaní vyliezť hore za každú cenu. Len na to, aby mohli korunovať svoju horolezeckú kariéru aj takýmto „rekordom“. Jasné, žiadna iná hora nemôže symbolizovať niečo ako „výstup v čistej podobe“ lepšie, ako tá najvyššia zo všetkých. Ale každý, kto trávi život hľadaním dobrodružstiev, ich nájde aj v Alpách, na Kaukaze alebo na nejakej vrchovine, stačí si zobrať to najnevyhnutnejšie, preskočiť plot našej záhrady a vyraziť do neznáma.

Ako hovoria Tibeťania, „Kalipé“ – vždy kráčaj pevnou nohou

Reinhold Messner (04/2013)