Cesta

Vstával som o štvrtej a o 4.30 h som sedel v aute. Bolo chladno. Postupne sa rozvidnelo a s obavou som sa pozeral na nebo. Bolo zatiahnuté, tak ako po uplynulé dni. Išiel som okolo Judenburgu a cez Murau. Oblaky postupne redli a čoskoro bolo jasno. Na čistej oblohe pražilo slnko. Predpovede neklamali. Za mestečkom St. Michael ma na diaľnici prekvapilo mýto. Za dlhý tunel som zaplatil 5,- €. V Gmünde som z diaľnice odbočil a okamžite som zablúdil. Postavili kruhový objazd, ktorý nemám na mape.

Za osadou Trebesing-Bad som zahol na vedľajšiu cestu a začalo to byť veselé. Pokrútená cesta stúpala poriadne strmo. Podľa mapy na internete sem chodí autobus, no asfaltka je tak úzka, že by sa na nej nevyhli ani osobné autá. Zrazu pozerám, predo mnou je traktor, ťahajúci maringotku s turistami (Taca-Tuca-Traktor) a cúva. Pred ním sa vytvorila kolóna troch či štyroch áut. Uf. Zacúval som a zahol som do hospodárskeho dvora. Protiidúce autá dvor obišli, ale musel som sa vliecť za traktorom. Čo už. V Altersbergu traktor odbočil. Chvíľu to bolo lepšie, ale za osadou Hintereggen sa asfaltka zmenila na lesnú cestu, ktorú každých pár metrov pretínali hlboko zasadené odvodňovacie žľaby. Opäť som sa vliekol. A tak sa stalo, že som na parkovisko Hohes Kreuz (1127 m) prišiel o jedenástej.

Úpätím pohoria

Prezul som sa, prezliekol, vyhodil som na chrbát krošňu a vyrazil. Putoval som lesnou cestou, ktorá traverzuje svahy Reisseck Gruppe. Podchvíľou sa mi otvárali výhľady do údolia Drau. Miestami bolo vidno jazero Millstätter See. Cesta stúpala veľmi mierne, dobre sa po nej išlo. Pred samotou Adambauer som stretol cykloturistu. Nato som kúsok zišiel nadol a opäť stúpam. Za Christenbauerhütte bola na ceste závora. Potešilo ma to. Tesne pred chatou ma míňalo zopár áut, teraz budem mať od nich pokoj. Pár metrov za rampou som za drevami zbadal upravený prameň. Zvesil som si krošňu a zvalil som sa do trávy. Obed.

Ešte pár kilometrov som traverzoval svahy pohoria, aby som konečne zahol do doliny Goasele. To sa cesta zmenila na úzky chodník. Ten viedol spočiatku lesom. Postupne sa stromy zmenšili a vyšiel som na alpské lúky. Lenže lúky pôsobili presne ako u nás v Tatrách, lebo pohorie Reisseck Gruppe tvorí žula. Žulové balvany sú porastené zeleným a čiernym lišajníkom a v doline tvaru U sú plesá. Všetko mi pripomínalo Vysoké Tatry. Rozdiel bol iba v tom, že tu okrem mňa nebolo ani nohy. Teda, ak nepočítam pískajúce svište, ktoré sa ozývali všade naokolo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hochkedl

Míňal som pleso za plesom. Štyri väčšie a zopár menších. Vystúpal som do sedla See Scharte a zahol som na kopec. Vedie naň chodník, ktorý je na pár miestach istený lanom. Volá sa Hochkedl Klettersteig, ale feratou by som ho nenazval. Napriek tomu ma jedna skoba zaujala. Jej koniec bol vytvarovaný do srdiečka. Z vrcholu Hochkedl (2558 m) je výhľad na okolité kopce a najmä nadol na Reisseck Hütte. Chata leží hneď pod múrom priehrady, ktorá je vypustená. Na jej dne sú mechanizmy a čosi tam porábajú. Pokochal som sa výhľadom, odfotil som vrcholový kríž s ulomeným ramenom a pobral som sa dole.

Reisseck Hütte

Včera, keď som telefonoval na Reisseck Hütte, mi prevádzkar skočil do reči: „Dnes tu spať nemôžete.“ Keď som povedal, že: „Na chate nechcem spať dnes, ale zajtra“, odvetil, že to by išlo. Teraz som na chatu dorazil a zistil som, že na nej budem jediným nocujúcim hosťom. Pochopil som, že keď som včera prevádzkarovi telefonoval, bol zrejme dole v dedine. Dnes tu zostal iba kvôli mne. Ohúrilo ma to.

Chata Reisseck Hütte je malá, ale pekná. Priamo v izbe „matratzenlager“ je umývadlo s pitnou vodou. Za nocľah s kartou OeAV som platil 8,- € a za polievku „frittatensuppe“ 4,- €. Pred jedlom som sa ešte vybral na blízku cvičnú feratu náročnosti B/C. Trasa je okružná a hoci som mal v ruke obrázok s jej trasou, nevedel som ju objaviť. Nakoniec som ju našiel a preliezol. Je postavená na skalnej platni, v ktorej sú kde-tu nejaké špáry a zárezy. Tie však nie sú výrazné. Akosi som si príliš zvykol na zaistené cesty na vápenci. Tieto na žule mi robia problémy.

Bella Vista Klettersteig

Na druhý deň som z chaty vyrážal o šiestej. Pomaly svitalo, avšak v domoch v doline sa svietilo. To preto, lebo medzi domami a nebom ležala biela perina z oblakov. Bol to fantastický pohľad. Vystúpal som nad chatu, obišiel prázdnu priehradu a prišiel som k tabuli. Stálo na nej, že zaistenú cestu Bella Vista Klettersteig postavili vojaci. Na turistiku po Rakúsku chodím krátko, ale všimol som si, že viacero ferát má na svedomí armáda. Asi preto, že Rakúsko je hornatá krajina a budovanie zaistených ciest je súčasťou vojenského výcviku. A ak nie budovanie, tak lozenie po nich istotne.

Železná cesta začína kolmým komínom. Pokračuje rôznymi piliermi a špárami, pričom istenie je tvorené iba hrubým oceľovým lanom. Nie sú tu žiadne kramle ani skoby, na ktoré by ste sa mohli postaviť či ktoré by ste mohli chytiť. Na druhej strane, ani ich netreba. Na drsnej žule držia topánky oveľa lepšie, ako na vápenci a či sa rukami držíte skôb alebo lana, na tom nezáleží. Prirodzených chytov tu veľa nie je. Trasa nie je náročná. Pohodlne sa dá vyjsť s veľkou krošňou na chrbte. Trochu ťažšie miesto bolo nad skrinkou s knihou, kde bol mierny previs, ale inak to bolo príjemné putovanie. Asi preto, že mi vyšlo počasie. Bolo slnečno, pomerne teplo a najmä, bolo bezvetrie. Nechcel by som tu liezť za dažďa či pri silnejšom vetre.

V prvej časti feraty sa vystúpa na kopec, v ďalšej sa ide po hrebeni. Na ňom je z roxorov a lana zhotovené akési zábradlie. Keďže bola nádherná viditeľnosť, obzeral som si okolité kopce. Najimpozantnejší sa týčil kdesi na severozápade. Bol to nádherný zasnežený ihlan, asi Großglockner. Na juhu a východe som obdivoval more, tvorené z oblakov. Nie nadarmo sa ferata nazýva „Bella Vista Klettersteig“.

Hrebeň prerezávali dve špáry, akési úzke sedielka. Nad jedným z nich sa objavilo zopár skôb zakončených okom, zjavne na nohy. S výnimkou preliezania špár sa ide v podstate horizontálne. Pred záverom trasy sa dokonca klesá. Vrchol kopca Hohe Leier (2774 m) je na juhovýchodnom výbežku hrebeňa. Stojí tam obligátny kríž s plesnivcom alpínskym. Spravil som vrcholové fotografie a pár minút som vychutnával fantastický výhľad. Nato som zahol do sedla.

Hintereggengraben

Z vrcholu Hohe Leier sa dá pokračovať juhovýchodným smerom, ja som zvolil návrat do sedla. Včera sa mi záver doliny Goasele zapáčil a dúfal som, že Hintereggengrabben končí podobne. Po hrebeni som sa kúsok vrátil a zahol som do Rossalm Scharte. Pár metrov pod sedlom som mal oddych. Je tu nádherne. Tunajšie doliny akoby z oka vypadli našim v Tatrách. Až na to, že tu nie je ani človiečika. Za dva dni, čo som chodil po horách, som nestretol žiadneho pešieho turistu. Len dvoch cykloturistov, ale tí sa motali dole po zvážniciach.

V doline Hintereggengraben sú plesá, no nie je ich toľko, ako v Goasele pod Hochkedlom. Naviac, nižšie sa pasú kravy. Veľa kráv. Vďaka tomu je chodník v dolnej časti doliny rozrytý a ani pískanie svišťov nepočuť. Pri prvých chatách sa chodník zmenil na lesnú cestu, ktorá bola pod Kohlmaier Hütte celkom dobre zjazdná. Kým som sa vrátil na Hohes Kreuz, obehli ma tri autá. Z lesnej cesty sa mi kde-tu otvárali výhľady na juhovýchod, na oblé pahorky Nockberge. Pri aute som sa ocitol o 14.00 h. Prezliekol som sa a vyrazil som na Judenburg.

Cesta

Nechcel som ísť po lesných cestách, preto som nezamieril na severovýchod, ale na juh. Problém bol v tom, že zatiaľ čo pri jazde na severovýchod by som zliezal 300 metrov, smerom na juh bolo treba zísť 500. Mapu som nesledoval, na každom rázcestí som zahol na najširšiu cestu. Napriek tomu som dvakrát musel cúvať, aby som sa vyhol protiidúcim vozidlám. Zbehol som do Lendorfu. Opäť som prechádzal cez St. Michael, avšak tentokrát som nešiel tunelom, lež vrchom cez sedlo. Bola to zlá voľba. Zo sedla Katschberg nie je žiaden výhľad, cesta je utopená v lese, pričom priamo v sedle sú veľké hotely.

Za St. Michael som sa rozhodol nepokračovať po ceste číslo 97, zvolil som si 96-ku. Je užšia, ale krajšia. Najviac sa mi páčila mestská brána v jednej dedine na pomedzí Salzburgu a Štajerska. V malom osobnom aute som cez ňu prešiel bez problémov, no po mne sa do nej pchal kamión s prívesom, plne naložený drevom. To už chcelo poriadnu dávku odvahy.

Záver

Pokiaľ sa ráno nachádzate v Korutánsku, zaistená cesta Bella Vista Klettersteig sa dá absolvovať za deň. Ráno sa vyveziete vláčikom na Reisseck Hütte, obehnete feratu a večer sa tým istým vláčikom vrátite dole. Lenže takto z hôr uvidíte veľmi málo, pretože vláčik má značnú časť trasy ukrytú v tuneloch. A najkrajšiu dolinu, Goasele s množstvom plies, neuvidíte vôbec. Preto vrelo odporúčam dvojdňový výlet s nocovaním na Reisseck Hütte.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek