Trasa

Vernár – Morna – Predná hoľa – Morna – Smrečinské sedlo – Pusté pole – Vernár, zastávka ŽSR (trasa na mape)

Z autobusu vystupujeme niečo pred siedmou hodinou ráno v horskej dedinke Vernár. Oproti zastávke nás víta obchod s nápisom: „Miešaný tovar“. Z pamäti sa mi vynára spomienka, ako doma u prarodičov na hornej Orave bol tiež podobný obchod, v ktorom sme si objednávali chlieb. Inštinktívne ideme ku kostolu a nachádzame smerovník a prvú informačnú tabuľu náučného chodníka (NCH) Vernár – Kráľova hoľa. Poza kostol nás červená značka vedie dole briežkom na cestu, ktorou sa dostávame do miestneho lyžiarskeho strediska. Prechádzame okolo rozostavaného pravdepodobne hotela a neďalekého družstva. Za strediskom ešte chvíľu pokračujeme úzkou asfaltkou. Prechádzame lúkou k potoku Mlynica, za ktorým je smerovník a druhý informačný panel.

Hore na vrchol zjazdovky

Pri stúpaní cez zjazdovku a popri jej okraji nám pomáhajú traverzy. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa vyzliekame. Po včerajšom daždi je dusno. Z lesov sa parí. Oblačnosť, respektíve hmla olizuje vrcholky kopcov. Predpoveď počasia sľubovala polooblačno, ale nikto asi nerátal so spomínanou všadeprítomnou vlhkosťou. Keď sme takmer hore, otvárajú sa skromné výhľady na „dymiaci“ Slovenský raj a vzďaľujúci sa Vernár, dedinku medzi kopčekmi. Hore pokračujeme mierne stúpajúcou hlinenou cestou zarastenou miestami vysokou mokrou trávou.

Pasienky

Čím sme vyššie, ubúda čoraz viac porastu. Prechádzame okolo bývalých pasienkov, ktorým sa dôkladne venuje informačný panel NCH. Sú teraz opustené, nevyužívané. Rastie tu vysoká tráva a bodliaky. Náletové dreviny sa ešte veľmi nerozšírili. Kocháme sa solitérnymi smrekmi a jedľami. Na hranici lesa a pasienkov márne hľadáme maliny na osvieženie. Malinčie síce sem-tam rastie, ale plody sú zoschnuté a malé. Ako stúpame vyššie, nachádzame na okraji chodníka čučoriedky a brusnice. Sem-tam si odtrhneme a pokračujeme vysokou stále mokrou trávou, od ktorej nám topánky premokajú viac, ako keby pršalo.
Zrazu prekvapene stojíme pred jamou. Civíme a pýtame sa jamy: „Kto ťa tu vykopal?“ „To bol ale dobrý človek!“ Vyzerá ako zákop vedený cez celú cestu. Po oboch stranách sú stromy, vyhnúť sa je problém. Veru pasca na bicyklistov. Kúsok pred ňou je aspoň stredne veľký kameň, ktorý pri zjazde tohto životu nebezpečného miesta aspoň trocha nabáda k pribrzdeniu!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

K vrcholu a späť

Slnko sa trocha nesmelo začína snažiť rozpustiť hmlu a odohnať mraky. Kráčanie od panelu venovanému tunajšej faune je veselšie. Prechádzame popri čučoriedkových poliach s brusnicami. Narýchlo trocha ochutnáme a ponáhľame sa k vrcholu, na ktorom by sme mali byť podľa smerovníka Morna približne za 15 minút. K smrečinám sa pridáva kosodrevina a malé skalky. Na hrebeni pribúda skál, obchádzame ich. Po chvíli vidíme malú vrcholovú lúku s bralom, nie vyšším ako dospelá osoba. Vrchol je vyznačený tyčou. Vyškriabem sa hore, schránka zíva prázdnotou. Po pohľade do nízkej oblačnosti v porovnaní s výhľadom na fotografii z náučnej tabule zažívame trocha sklamanie. Takmer zarovno s nami sú vrcholy vysokých smrekov a nad nimi bielo. Divadlo okolitých kopcov a ďalekých končiarov sa teda konať nebude. Hovoríme si často opakovanú frázu: „Aspoň je dôvod sem prísť opäť.“ Návrat je tým istým chodníkom. Nachádzame ešte úzky chodníček do úbočia. Zjavne miestečko na kochanie sa pohľadom na Kráľovu hoľu. Za dnešného počasia je táto vyhliadka pre nás zbytočná. Prichádzame späť k smerovníku Morna a informačnej tabuli. Niečo zajeme a pokračujeme smer Smrečinské sedlo.

Lesom, pralesom k planine

Po prejdení cestičkou v čučoriedkovom koberci sa dnes prvýkrát ponárame do hustého lesa. Všade naokolo rastie veľké bujné papradie. Fotím ho v snahe zaznamenať krásu. Po približne 1,5 kilometri sa rozprávka končí a vychádzame von z lesa. Značku strácame. Idem sa pozrieť vľavo. Nachádzam začiatok pokosenej lúky a posed. Sme pod úbočím Prednej hole, v ktorom je rúbanisko - holina. Vraciam sa späť a nemeniac pôvodný smer z lesa pokračujeme na rozhraní lesa a lúky. Chodník nás dovedie k siedmemu zastaveniu. Je tu pokračovanie spomínanej lúky. Je tak rozľahlá, že sa mi nechce veriť, že sme v nadmorskej výške okolo 1420 metrov. Z náučnej tabule sa dozvedáme, že sme na 2 kilometre dlhej planine, bohatej na krasové jamy, škrapy a s vyvieračkami na okrajoch.

Smrečinské sedlo, Pusté pole, Vernár

Z planiny prechádzame okolo traktora do Smrečinského sedla, miesta významnej križovatky turistických chodníkov. Je sympatické, že lúka je pokosená a tým si ponecháva svoj pôvodný ráz. NCH svojimi ďalšími tromi zastaveniami pokračuje na Kráľovú hoľu. My sa pre dnešok musíme začať vracať späť. Na železničnú zastávku Vernár nás dovedie zelená značka. Začíname klesať hustým zeleným lesom s machom a rozpadávajúcimi sa popadanými stromami. Neskôr kráčame popod statné smreky s čučoriedčím bez plodov. Vychádzame na lúku s osamelou budovou, v mape označenou ako poľovnícka chata Šušková. Nasledujeme zelenú po zvážnici, no po chvíli značku strácame. Mali by sme sa vrátiť naspäť na lúku a lepšie sa zorientovať, ale nechce sa nám. Necháme zvážnicu a ideme na Lastovičí potôčik, aby nás doviedli k zelenému značeniu v Zadnej doline do údolia Hnilca. Po opätovnom stretnutí so značením rezko kráčame po asfalte. Hnilec je ešte len žblnkotajúci potôčik s veľkými lopúchmi na brehu. Pred železničnou zastávkou sa s ním lúčime. Na autobus nečakáme a výlet si predlžujeme jazdou starou „motorkou“ popod mrakmi zahalenú Kráľovu hoľu. Z Červenej Skaly sa po občerstvení vraciame autobusom do Popradu.

Na záver

Túra viedla príjemným prostredím bývalých pasienkov. Z náučnej tabule sme sa napríklad dozvedeli, že dobytok do veku 4 rokov – jalovina - sa pásla v horných častiach až pod Prednú hoľu a zostávala tu celosezónne. Kravy, kozy a barany sa pásli v nižších častiach, ako napr. dnešná zjazdovka a na noc sa hnali do dediny.

Od rázcestia pod vrcholom až po Smrečinskú planinu nás informačné panely oboznamovali, že sa nachádzame na súkromnom pozemku spravovanom spoločnosťou PRO POPULO POPRAD s. r. o. Historicky územie pridelila Mária Terézia Spišskej diecéze a v roku 1994 bolo vrátené Spišskému biskupstvu. V okolí planiny bol výkon práva poľovníctva začiatkom 20. storočia prenajatý bulharskému cárovi Ferdinandovi Coburgovi, čo potvrdzuje príťažlivosť miesta. Tabule sú vo vynikajúcom stave z roku 2010, aj v anglickej mutácii. Chodník je otvorený celoročne, ale počas celej túry sme nikoho nestretli.

Na výhľady sme vďaka počasiu nemali šťastie, ale podľa fotografií v Hiking galérii by mali byť uspokojivé. A kam Predná hoľa patrí? Obidve odpovede z úvodu sú správne, ale je tu aj ďalší pohľad, v dnešnej dobe nezanedbateľný a to, že ju pravdepodobne vlastní Spišské biskupstvo.

Zaujímavé odkazy

Náučný chodník Slovenský raj - Nízke Tatry
Náučný chodník Slovenský raj - Nízke Tatry

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek