Pre nástup na túto trasu som musel využiť nočný rýchlik do Vrútok. Vrútocká stanica o tretej hodine rannej nevzbudzovala vo mne žiadnu dôveru, tak som sa miesto hodiny čakania na osobák vybral pešo do Martina. Tento sedem kilometrový prológ rovinatou Turčianskou kotlinou pokračoval ešte štyridsať minútovým čakaním na bus do Blatnice. To mi však umožnilo vojsť do ľudoprázdnych hôr ešte za chladného rána, keď príroda ešte len vstáva.

Trasa

Blatnica – Vápenná dolina – Mažarná – Tlstá (modrá) – Zadná Tlstá – Zadná Ostrá (zelená) – Juriašovo (žltá) – Blatnická dolina – Priezory – Sedlo pod Smrekovom – Kráľova studňa prameň (zelená) – Kráľova studňa hotel (červená)
Cestu začínam asi 5.45 na autobusovej zastávke v Blatnici. Idylku cesty vedľa potoka narúša rozbitá vozovka po inštalácii kanalizácie. Na konci dediny tesne pred vstupom do Gaderskej a Blatnickej doliny je možné zazrieť vrcholy Tlstej aj Ostrej. Vzdušnou čiarou sú len kúsok, od ústia dolín ich však delí 873 m prevýšenie (pardón, u Ostrej len 747 m). Vchádzam do ľavej, Gaderskej doliny a rezko vykračujem po asfaltke vedľa žblnkotajúceho potoka. V rannom chlade vdychujem opojnú vôňu lopúchov. Asi po polhodinke je pred 1. horárňou modrá odbočka doprava.

Tlstá

Chodník prejde lúčkou, vstúpi do listnatého porastu a mierne stúpa až do chvíľe, keď zabočí doľava do susednej dolinky. Tu už nikto nie je na pochybách, že je v krasovom území. Skalné previsy, terasy a pomedzi ne sa hadí chodník ako na strechu. Samozrejme, chôdzu sťažuje šmykľavé lístie. Hoci je cesta náročná, vďaka zaujímavej scenérii ubieha rýchlo. Koniec výšľapu dolinou korunuje jaskyňa Mažarná, niekoľko desiatok metrov dlhý skalný previs. Chodník vedie po jej okraji, voda z jej stropu mi kvapká na hlavu. Tesne po ľavom okraji jaskyne vedie reťazami zaistený krátky stupák a po ňom sa už ocitám na prvej odlesnenej terase. Už výhľad z tejto výšky (okolo 900 m) je nádherný – hrebene lemujúce dolinu a v pozadí Turčianska kotlina. Cesta stúpa pre zmenu ihličnatým lesom po sutine zatlačenej do zeme, neskôr reťazou zaistenou cestou cez skaly až k ďalším terasám. Výhľad sa zlepšuje a rovnako aj scenéria, skalné balkóny pripomínajú Tomášovský výhľad a na rozdiel od neho stále „vlastnia“ pokrútené borovice. Za posledným skalným ostrohom chodník vedie krásnym borovicovým lesom a následne vstúpi do hustého bukového lesa (skoro ako u nás na západe). To sa však nedá povedať o prevýšení. Cesta je bez konca – traverzy striedajú početné stupáky, či už kolmé alebo v serpentínkach. Občas sucho, občas klzké blato. Chodník sem-tam vybehne na skalné terasy západnej strany, kde sa mení dezén aj vegetácia a pribúda výhľad. Keď definitívne listnatý les ustúpi ihličnatému, zjavia sa lúky a zmierni sa stúpanie, už cítim vrchol. Nebyť vrcholovej značky, ani by som ho nenašiel. Tlstá je pomenovaná veľmi správne, je to rozložitá, mohutná hora s veľkou vrcholovou lúkou. Keď podídem k okrajom lúky z južnej odlesnenej strany, tak mi skoro vyrazí dych – obrovské skalné steny a terasy sa prepadajú do hlbín Konského dolu. Nad nimi kraľuje Ostrá a za ňou sa vypína pyramída Drieňku. Samozrejme, nič nestojí výhľadu na celú Turčiansku kotlinu, Lúčanskú Malú Fatru; Kriváňska Malá Fatra sa vypína ponad smrečky severnej strany. Pohľad na východ – centrálnu časť Veľkej Fatry zakrýva les. Keď sa nabažím výhľadov a takmer ideálneho svetla na fotografovanie, poberiem sa po zelenej značke na Zadnú Tlstú. Tá už nie je taká úchvatná, je to skalnatý hrebienok, zato však prírodná rozhľadňa na centrálnu časť pohoria. Nasleduje krátky zostup a zas výstup a ešte zopár krát – zelená spojka Tlstej a Ostrej nie je vrstevnica ako sa zdá z mapy. Je to úzky hrebienok, sem-tam skala a spadnutý strom. Hrebienok sa zvrtne doprava a dospeje na hrebeň – to už možno vytušiť prítomnosť vrchu. Ešte zopár metrov a bujný listnatý les vystriedajú vápencové skaly, ihličňany, výborný výhľad na východ a juh a...

Ostrá

Na východe sa týči skala ako v Machu Picchu! To čo som pred dvoma rokmi z Drieňku aj pred jeden a pol hodinou z Tlstej vnímal ako ostrý hrebeň, je v skutočnosti skalná homoľa. A nielen jedna, na hrebeni je ich niekoľko. Na rázcestí Zadná Ostrá je žltá odbočka, po ktorej musím zísť. Tá skala vpredu ma však ťahá ako magnet – nevyspatý, utrmácaný a naložený idem k nej. Prvýkrát stretávam dvoch chlapov, vracajú sa z výstupu a označujú ho za peknú fušku. Cesta po hrebeni občas pripomína skalolezenie. Našťastie na predposlednom skalnom pahorku ma osvieti – spravím pár záberov a nechám si skalu na inokedy. Na skalnatom rázcestí sa občerstvuje mladé trio, aj ja sa zvalím kúsok poniže do trávy a občerstvím sa. Pohľad doľava – hole centrálnej časti, doprava – bralá a kotlina v pozadí. A vpredu Drieňok a hlboko pod ním Blatnická dolina. Taký výhľad nemajú v žiadnej reštaurácii! Čo je najhoršie na strmých výstupoch? Po nich vždy nastupuje strmý zostup. Nie je tomu inak ani v prípade žltej značky. Najprv po suťovom chodníku a cez skaly, potom cez príjemnú lúčku až do nepríjemnej Juriašovej doliny. Bŕŕŕ – asi 450 výškových metrov priamo dole po lístí a blate. Ešte že mám palice a riadne podrážky!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Blatnická dolina - Kráľova Studňa

Keď zídem na lesnú cestu Blatnickej doliny, vysypanú vápencovou drťou vedľa žblnkotajúceho potoka, hneď mi je ľahšie. Obďaleč na lúčke si vyzujem topánky a schladím nohy v ľadovej vode. Kto to nikdy neskúsil, nech sa nebojí, v teplom počasí je to ako balzam.
Po chvíľke sa zdvihnem, okolo mňa prejde známe trio. Ich pozdrav „Dobrý deň“ mi signalizuje to isté ako pohľad doma do zrkadla... Cesta dolinou stúpa mierne, je tu dokonca značená cyklotrasa. Na rázcestí „Spoj Rakytovských dolín“ vstupujem do ľavej vetvy doliny. Cesta je už strmšia a miestami rozbahnená početnými potôčikmi. Každá cesta v horách sa však končí – minimálne tam, kde je lesná ťažba neekonomická. Tak je to aj aj v Blatnickej doline a jej pokračovaní. To, čo som obdivoval pri pohľade z hora, sa stáva tvrdou realitou. Keďže nemáme krídla, treba si to odšľapať. Únava však stúpa a čím ďalej, tým častejšie skladám batoh, pijem a oddychujem. Tie ďalšie hodiny výstupu do Sedla pod Smrekovom sú ako galeje. Chodník ľudoprázdnym lesom, často zarastený omladinou, popadané stromy, klzké lístie a blato. Žiaden výhľad. Chodník vedie úbočiami vrchov a stále stúpa. Oživenie prináša len artefakt zo SNP, imitácia čelnej steny pece na mieste, kde partizánom piekli chlieb. Konečne prichádzam do sedla – svedčí o tom terénny zlom a redší les. Figa – je to len kóta Priezory a smerovník do sedla 40 minút! A opäť omladina, stromy, kríky. V druhej polovici cesty listnáče ustupujú, chodník spevní vápencová drvina, pribúda výhľad. Úplná krása po ceste pralesom. Keď prídem do sedla, som už v „hôlnej Fatre“. Predo mnou je Krížna so svojou šachovnicou. Na chvíľku si vystriem nohy a zahájim záverečnú etapu. Cez lúku, v strede rozoranú od dobytka, okolo salaša. Mladí s obavou hľadia na mňa, či sa k nim nenanominujem dnu. Asi vyzerám dosť zúfalo. Nie je to však tak – po ceste depresívnym lesom je lúčny terén, skalnaté pahorky a chrbáty hôľ, osvetlené zapadajúcim slnkom, úplný balzam na dušu – a tá vládne aj telu. Do hotela prichádzam o 18.00 hodine, po vyše dvanástich hodinách. S prológom ešte viac. Nič to, som len štvrtý v poradí. Predbehol ma msml s partnerkou a MisoB. Takže tí ľudia nie sú len hrsť kilobajtov!

Poznámka na koniec: Minimálne dvaja ďalší účastníci stretnutia označili prístup na Kráľovu studňu z Blatnice za deprimujúci. Kto nemá rád stredoeurópske pralesy, nech použije na Kráľovu studňu radšej cestu z Harmanca, či Starých Hôr. Tade som odchádzal – opäť nevyspatý a skoro ráno – ale o tom až nabudúce.