Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Buchlov – plnenie túžby o západe slnka

Vtáčnik je moje domovské pohorie a je preto logické, že som v ňom navštívil takmer všetky najatraktívnejšie miesta. Ako býva zvykom, niektoré si zasluhujú väčšiu pozornosť. A jedným z takých je Buchlov. Vzdialené vyzývavé skalné bralá, ukrývajúce sa mimo hlavného hrebeňa. A hoci som na ňom bol dvakrát, v hlave sa mi dlho prevaľovala ešte túžba na východ a hlavne západ slnka. Prvýkrát som sa ju pokúsil naplniť v lete 2011, ale určité tragikomické udalosti mi to prekazili. Ale sny sa majú plniť a pre ďalší pokus som si vybral koniec augusta 2012.

Vzdialenosť
32 km
Prevýšenie
+1633 m stúpanie, -1707 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 29.08.2012
Pohoria
Slovenské stredohorie: Vtáčnik (CHKO Ponitrie)
Trasa
Voda
Partizánska chata (vodovod), prameň pod Vtáčnikom, Kanie studne (slabý prameň)
Nocľah
Zadná lúka (bivak)
Doprava
Žarnovica (vlak, bus) - Kľak (bus), Prochot (bus) - Žiar nad Hronom (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)

Trasa

Kľak – rázcestie pod Vtáčnikom – Kláštorská skala – zvážnica pod Krivou brezou – Zadná lúka – Buchlov – Zadná lúka – Rúbaný vrch – Kláštorská skala – Vtáčnik – Malá Homôľka – Kanie studne – Tri chotáre – Pod Tromi chotármi – Prochotský potok – Prochot

Prvý deň: Z vypálenej obce do skalného mesta na hrebeni

Za začiatok túry som si pre mňa netypicky vybral obec Kľak. Doteraz som totiž vždy vyrážal z Prochota, ktorý mám z domu oveľa ľahšie dostupný. No tentokrát som chcel konečne vyskúšať nástup z tohto smeru. Keďže je dnes sviatok SNP, z autobusu vystupujem na akomsi námestíčku až tesne pred obedom. To mi však vôbec neprekáža, lebo aj tak je zamračené a počasie by sa malo vylepšovať až po obede. Ešte spomeniem, že obec bola spolu zo susedným Ostrým Grúňom počas 2. svetovej vojny vypálená za pomoc partizánom. Túto smutnú udalosť pripomína pamätník.

Keď som sa ako tak zorientoval, beriem batoh a začínam. Bočnou uličkou sa po chvíli dostávam na lúky za dedinou. Dôkladne sa rozhliadam po okolí, pretože aj napriek blízkosti môjho domova som tu prvýkrát. Vchádzam do porastu a za potokom míňam pravdepodobne horáreň so štekajúcim psom. Lesná cesta ma priviedla na širšie priestranstvo so skládkou dreva, kde stretám prvých ľudí. Odtiaľto ma zelená značka vedie okrajom rúbanísk strmšie Partizánskou dolinou. Obieham otca so synom a pri tom trhám i pár černíc. Terén sa narovnáva, až dosahujem asfaltku, vedúcu z peknej lúky zvanej Ivanov salaš. Asfaltka sa strieda s lesnou cestou a popri pamätnom lese Škurátka prichádzam k Partizánskej chate. Ako vždy tu niet nikoho, a preto sa občerstvujem z vlastných zásob. Oblaky sa začínajú pretrhávať presne podľa predpovede.

Pokračujem v stúpaní nudným lesom. Chodník vedie spočiatku okrajom vymletého kamenitého žľabu, čo sa zlepší až po dlhšom čase. Zakrátko prechádzam cez malú čistinku s totalizátorom (prístrojom na meranie zrážok). Bukový les sa začína pozvoľna meniť a skrášľovať. Nečudo, veď kráčam okrajom národnej prírodnej rezervácie Vtáčnik. Terén sa postupne napriamuje, až stojím na rázcestí pod Vtáčnikom. Na jeho vrchol je to len pár metrov, ale mám pre dnešok iné plány, a preto odbáčam doľava na červenú značku smer Kláštorská skala. V okamihu, ako opúšťam rázcestie, z vrcholu zostupuje skupina turistov, no všetci odbočujú do Kľaku. Prezradím, že pre dnešok to boli poslední ľudia, ktorých som stretol. Bez zastavenia postupujem mierne klesajúcim širokým lesným chodníkom do nevýrazného sedla. Míňam odbočku k výdatnému prameňu vody. Tento úsek poznám prakticky naspamäť a ťažko ma tu niečo prekvapí. Les odrazu redne a so širokým úsmevom vítam svoje najobľúbenejšie miesto horstva. Vysoké andezitové veže Kláštorských skál (1279 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hoci som tu bol viackrát, skalné mesto ma neustále nadchýna. Pohľad na rozpadajúce sa stĺpy vyrastajúce zo sutín a prevyšujúce okolitý porast je ohromujúci. Je to magické miesto za každých podmienok. Tradične vyliezam na najvyššiu skalu a z batoha vyberám obed. Vietor značne pretrhal oblačnosť a slnko tak príjemne osvetľuje krajinu. Výhľadom dominuje rozložitý zalesnený masív Vtáčnika. V údolí sa belejú domčeky Kľaku i Ostrého Grúňa. Južný horizont vypĺňajú Štiavnické vrchy s nezameniteľným Sitnom. Oproti tomu sa na severe za čmudiacim komínom elektrárne v Novákoch črtajú záhyby Strážovských vrchov. Po tom, čo som utíšil hudobníkov, vyhrávajúcich mi v žalúdku, beriem náradie a hľadám vhodné kompozície na fotografovanie. Preliezam jednotlivé veže a užívam si absolútny pokoj. Hodinky však neúprosne tikajú a po chvíli pokračujem v ceste.

Tichými lesmi na vytúženú vyhliadku

Vyberám si žltú značku, smerujúcu k horárni Horný dom. Pozvoľna klesám slabšie vychodeným chodníkom a oči mám preto „na stopkách“. Idem takpovediac samotným vnútrom pohoria, no les je fádny, sem-tam ozvláštnený rozsypanými skalkami. Pod kótou Krivá breza križujem traverzovú zvážnicu. Opúšťam značku a vykročím práve na ňu. Bez straty výšky i bez výhľadu putujem tichými lesmi. V jednom okamihu mi nad hlavou preletí veľký dravec. O pár metrov ma upúta strom akoby obliaty žltočervenou farbou, pretože ostatné v okolí sú stále zelené. Na rázcestí si vyberám ľavú stúpajúcu cestu, ktorá ma privádza do rúbanísk pod Rúbaný vrch. Naskytajú sa mi pohľady na hrebeň s bralnými Kostolíkmi smerujúci na Jaseňovú skalu. Odbáčam vpravo a pomaly konečne docupitám do sedla Zadná lúka.

Rázcestník je na okraji lúky pod lesom. Je tu ohnisko a panel náučného chodníka. No hlavne rovná plocha ako stvorená na rozloženie stanu. Tu plánujem prespať, len ešte nie je vhodný čas. Chcem si totiž vychutnať večerné výhľady z vrcholu Buchlova. Vnáram sa do lesa, ktorým ma opäť vedie žltá značka. No v jednom mieste má akúsi slabú chvíľku a trochu sa zamotávam. Môj orientačný zmysel však víťazí a zakrátko fučím opierajúc sa o strom pod vysokou skalnou stenou. Vedie ňou asi meter široká puklina s rebríkom, ktorou sa vystupuje na vrchol. Pre neznalých nečakané, no o to krajšie miesto. Po zdokumentovaní vyliezam rovno pri tabuľkách hlásiacich - Buchlov (1040 m).

Za výhľadom sa štverám na bralá po ľavej ruke. Ocitám sa na najvyššom mieste s malým nerezovým krížom a slovenským štátnym znakom. Odkladám batoh a začínam si vychutnávať dokonalý kruhový výhľad. Oči nevedia, kam sa skôr pozrieť. Hlboko pod nohami mám Zadnú lúku, za ktorou sa tiahne zalesnený hlavný hrebeň pohoria. Z Vtáčnika sa z neho odpája bočný hrebeň s bralnými Kostolíkmi, zakončený Jaseňovou skalou. Pod ňou je zarezaná malebná Bystričianska dolina s chránenou Veľkou skalou či lezeckou oblasťou Hrádok. Zaujímavé krivky má hrebeň zo Sladnou skalou, končiaci Žarnovom. Zo vzdialenejších nemôžem opomenúť vyzývavý zub malofatranského Kľaku či nespočítateľné hrebienky Strážovských vrchov a Považského Inovca. Všetko uzatvára na západe pohorie Tribeč s najvyšším Veľkým Tribečom. V takýchto exteriéroch mi aj suchá večera hneď lepšie chutí.

Meteorológom predpoveď dnes vyšla na jednotku, pretože na oblohe zostalo len pár posledných mráčikov. Slnko nezadržateľne padá k horizontu a vyberám novučičké fotografické filtre, ktoré prvýkrát testujem v teréne. Preliezam viaceré skalky a vyhľadávam správne motívy na zvečnenie. Večerné svetlo tieňuje krajinku a mne sa pozvoľna plní ďalší malý sen. Slniečko sa skrylo za hradbu Považského Inovca a farby sa na dnes stratili. Beriem všetky svoje pakšamenty a zliezam späť na Zadnú lúku. V lese je poriadna tma a pôsobí dosť strašidelne. Našťastie som rýchlo v sedle a pri svetle čelovky rozkladám stan. Ešte mrknem na spln mesiaca a súkam sa do spacáku.

Druhý deň: Buchlov po druhýkrát a cesta na hlavný hrebeň

Ráno vstávam bez väčších problémov, ktoré sú inak pre mňa typické. Von ma totiž vyhnala vcelku vysoká teplota na túto „dennú“ hodinu. Tábor zanechávam opustený a náhlim sa tmavým lesom späť na Buchlov. Škriabem sa na skaly a vyčkávam na svetlo. Tomu to bude trvať trochu dlhšie, pretože východu slnka cloní hlavný hrebeň pohoria. Ako prvá sa zobúdza Krivánska časť Malej Fatry ďaleko na severe, nasledovaná jej Lúčanskou sestrou a Strážovskými vrchmi. Avšak nedočkavo stepujem a čakám, kedy sa slniečko vylúpne spoza hrebeňa. A zrazu je to tu. Nádherný okamih. Stúpa rýchlo a krajina razom ožíva. Striedavo fotím a rozhliadam sa. Po čase zostupujem na Zadnú lúku ku stanu.

Pri ranných behačkách som slušne vyhladol a preto s raňajkami neváham ani sekundu. Potom balím celý tábor do batoha a vyrážam. Robím ešte dokumentačnú fotku Buchlova a začínam prudšie stúpať žltou značkou. Chodník vedie lesom pomedzi skalky. Vzápätí sa ešte nechám zlákať odbočkou na bezmennú vyhliadku, z ktorej mám protiľahlý Buchlov i Zadnú lúku ako na dlani. Vidieť i Veľkú skalu nad Bystričianskou dolinou. Nazerám do hĺbky okolitých brál ukrytých v lese a šliapem ďalej. Chodník ma privádza ku vŕšku zvanému Balatom, kde sú opäť mohutnejšie skaly. Skúšam hľadať i výhľad, ale nakoniec s dlhým nosom odchádzam. Najprv popod stenu a následne kľukatiacim sa chodníčkom v hustom lese dorážam na okraj rozsiahleho rúbaniska. To viem, že rázcestie na Rúbanom vrchu (1096 m), ktorý robí česť svojmu menu, nie je ďaleko. Plaším líšku a vychutnávam si výhľady na hlavný hrebeň i jeho bočnú odnož, smerujúcu na Jaseňovú skalu. Krátko na to stojím pri rázcestníku a napájam sa na červenú hrebeňovku Ponitrianskej magistrály.

Zalesneným hrebeňom na miesto s top výhľadmi

Kúsok poniže stojí útulňa Míľa na Plešine, v ktorej som v minulosti prespal. Teraz sa vydávam po hlavnom hrebeni v ústrety Vtáčniku. Okrajom mladiny sa dostávam pod strmšie stúpanie na Kamenné vráta, ktoré pripomína skupina brál ukrytých v lese. Naposledy hodím očkom po Buchlove a zdolávam prudké stúpanie. Hrebeň je spočiatku dosť úzky, čo indikuje, že je ukončením niekdajšieho lávového prúdu. Zakrátko odbočujem doprava na moje obľúbené vyhliadkové miestečko. Z okraja vysokých brál sa otvára skutočne strhujúci výhľad. V údolí sa krčia obce Kľak i Ostrý Grúň, ďalej celé predhorie, zvané Nízky Vtáčnik a v diaľke Štiavnické vrchy i vrchy Kremnické. Za dobrej dohľadnosti vidieť dokonca i Kráľovu hoľu. Dnes je však opar a ostré slnko fotkám nesvedčí.

Opúšťam to tu s prísľubom návratu vo vhodnejších fotopodmienkach. Hrebeň sa postupne rozširuje. Chodník bol v úvode lemovaný hustým podrastom, ktorý sa pozvoľna vytráca. Okolitý bukový les nie je ničím výnimočný a cesta je dosť nudná. Po niekoľkých miernych výstupoch a klesaniach sa konečne objavujú skalné veže Kláštorských skál. Dnes tu nestojím a po pár dokumentačkách plynulo pokračujem. V nasledujúcom úseku odbočím k prameňu. Keďže je dosť horúco a som poriadne dolepený od pavučín, ktoré sa mi od rána zachytávajú na tvári, osvieženie padne vhod. Následne míňam rázcestie so zelenou značkou, ktorou som sa včera vyteperil na hrebeň a zdolávam posledné metre na vrcholové plató. Les redne a stromy sú čoraz viac zakrpatené a rôzne pokrútené, čo je neklamným znakom toho, že sa ocitám na najvyššom vrchole horstva, na Vtáčniku (1346 m).

Pomedzi deformované bučiny prichádzam k vrcholovému rázcestníku so schránkou na knihu. Kúsok vedľa sú dva náučné panely a obďaleč pri bralách veľký nerezový kríž. Je tu skupinka ľudí, pre mňa dnes prvých, ktorí si vychutnávajú príjemný letný deň. Na chvíľku sa k nim pridávam a rozhliadam sa po krajine. Pod bralami rastú zdravé i suché smreky premiešané s jarabinou a bukmi. Podrast je tvorený zmesou trávy, papradia a červenajúcich sa čučoriedkových kríkov. S bielymi mráčikmi na modrej oblohe to vytvára krásne kontrasty. Postupne sa preplietam cez zakrpatené a povykrúcané buky, nazývané "listnatá kosodrevina" na severovýchodné odkryté priestranstvo. Odtiaľto sa otvára takmer kruhový výhľad, a preto sadám na skalky a vyberám obed. Času mám dosť a vlastne sa mi ani ďalej ísť nechce. Za ideálnej viditeľnosti je možné vzhliadnuť okolo dvadsiatky pohorí, no dnes je ponuka obmedzená. Námatkovo vypichnem napr. Strážovské vrchy, obe Fatry, Nízke Tatry, Poľanu, Kremnické a Štiavnické vrchy. No zaujímavý je široký zalesnený hrebeň, smerujúci na Malú a Veľkú Homôľku. Po vyše hodinke vrcholového opojenia prichádza nepríjemný okamih odchodu, ktorý sa vždy snažím čo najviac oddialiť.

Kráľovstvom pokrivených bučín i spustošeným údolím

Rozbitým kamenitým a značne erodovaným chodníkom v serpentínach zostupujem do krásneho lesa. Konkrétne je to národná prírodná rezervácia Vtáčnik, ktorá bola vyhlásená v roku 1950. Je to môj najobľúbenejší a určite najkrajší les celého pohoria. Pokrivené statné buky, pod ktorými sa chodník kľukatí v hustej mladine, vytvárajú nesmierne upokojujúce prostredie. Bezpochyby najväčší šmrnc to tu má na jeseň, kedy všetko hrá červenohnedými farbami. Ale ani súčasná decentná zelená nie je na zahodenie. Míňam rázcestie pod Malou Homôľkou a zakrátko vychádzam z rezervácie. Okrajom nového rúbaniska s obmedzeným výhľadom strmo klesám na rázcestie Kanie studne. Miestny prameň je naozaj len napájadlo pre diviaky. Držím sa červenej značky po ďalšie rázcestie, zvané Tri chotáre.

Tu dávam hlavnému hrebeňu „vale“ a presedlávam na modrú značku, vedúcu hrebienkom bočným. Obchádzam nepriechodnú mladinu a začínam strmo strácať výšku do údolia Prochotského potoka. Hoci značky vyzerajú, že boli maľované ešte za "komančov", smer je jasný a niet kde blúdiť. Na rázcestí pod Tromi chotármi si tentoraz nakrátko osvojím zelenú a ocitám sa v rúbanisku. Pred dvomi rokmi počas letnej búrky fúkol taký vetrisko, že miestne buky padali ako domino. Dnes je údolie vyčistené, ale pohľad na krajinu je žalostný. No príroda určite vie, čo robí. Na poslednom rázcestí dnešného dňa sa pripájam na žltú značku a po dlhej dobe sa opäť dotýkam asfaltu. Odtiaľto ma čaká len nudné ťapkanie zalesnenou dolinou Prochotského potoka na konečnú autobusov v Prochote. Keďže ňou idem možno aj sedemdesiaty raz, nasadzujem ostré tempo. Pred jedným z domov ma opäť zaujme dobre známy hybrid traktora so strechou zo Škody 120, ktorý kamarát nazval „škotor“. Autobus prifrčí načas a o pol hodinku sedím doma na terase a začínam bilancovať.

Záver

Opäť som strávil dva príjemné dni v mojich domácich, takmer opustených horách. Po dlhých rokoch som konečne vyskúšal začiatok túry v Kľaku. A hlavne, vďaka krásnemu večeru, „objavil“ ďalšie magické miesto, zvané Buchlov. Kláštorské skaly a Vtáčnik získali výraznú konkurenciu. Vynikajúce počasie len prispelo k nezabudnuteľnému zážitku a k vydareným fotkám. Jednoducho povedané: moje najdomáckejšie pohorie ma opäť nesklamalo. Ale to sa mu asi ani nikdy podariť nemôže. Veď má u mňa navždy špeciálne miesto.

Fotogaléria k článku

Najnovšie