Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krížom cez Považský Inovec

Tak ako som ešte pred pár rokmi viacdenné túry absolvoval takmer výlučne vo Fatrách a Tatrách, v poslednom období ma viac lákajú menej navštevované pohoria. Považský Inovec sa mi osvedčil, ako výborné miesto na relaxáciu s nenáročným terénom a kľudom. Prebrúsil som ho krížom-krážom, ale stále mi ostávali nenavštívené chodníčky. Na augustovú trojdňovku som si naplánoval s kusom Inovca aj priľahlú severnú časť Malých Karpát. Nakoniec to dopadlo trochu inak...

Vzdialenosť
62 km
Prevýšenie
+2064 m stúpanie, -2076 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 15.08.2013
Pohoria
Považský Inovec a Podunajská pahorkatina (Podunajská nížina)
Trasa
Voda
záver Jelenej doliny
Nocľah
bivak nad Nemečkami a nad Novým Majerom
Doprava
Nové Mesto nad Váhom (vlak, bus) - Hrádok (bus), Piešťany (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1080 Považie, Hlohovec (1:50.000)

Trasa

Hrádok – Pod Prieľačinou – Panská Javorina – Kulháň – Duchonka – Nemečky, priehrada – Podhradie – Úhrad – Dolina, chaty – Kostolný vrch, sedlo – Gonove lazy – Skalka – Hubina – Kostolec – Moravany nad Váhom – Piešťany

1. deň

Autobus ma vypľúva do pokročilého teplého rána na hlavnej ceste pri okraji obce Hrádok. Kvôli meškajúcemu rýchliku som tu neskôr, ako som plánoval. Prvé kilometre po modrej značke deriem podrážky na asfaltke mierne stúpajúcej hore Hrádockou dolinou. Míňam domy osady Dolina, kam až občas zachádza autobus, pri ovčej farme dopĺňam vodu a zanedlho presedlávam na žltú značku. Z ostra stúpa kolmo na vrstevnice, pri kopanici sa napája na lesnú zvážnicu a miernejšie sa kľukatí starou bučinou. Pod Malinišťami pribúdajú rúbaniská, a tým aj výhľady na Považie. Na rázcestí kontrolujem stav búdy Medvedica - je celkom zachovalá. Po asi 700 m na okraji ďalšieho rúbaniska stojí posed, ktorý by tiež mohol poslúžiť v núdzi. Tu sa mi stráca značka, ale viem, že musím vystúpiť na hlavný hrebeň pohoria. Beriem to kolmo hore rúbaniskom a o chvíľu som na červenej značke. Na rázcestník pod Prieľačinou naďabím len kúsok povyše.

Vo vrcholových partiách Prieľačiny chodník prechádza rovnomennou rezerváciou. Pre pralesovitý charakter okolitého lesa mám tento úsek veľmi rád. Pri zostupe do sedielka sa začína opäť ozývať (dávnejšie operované) ľavé koleno, ktoré som zrejme príliš zaťažil dva týždne predtým v Oravskej Magure. Zmierňujem tempo a na lúčke pod sedlom Panskej Javoriny si dávam obednú prestávku. V sedle opúšťam červenú hrebeňovku a stúpam na najvyšší bod túry - Panskú Javorinu (943 m). Stúpam pár poschodí na drevenú rozhľadňu a opájam sa kruhovým výhľadom. Bez nej bol naozaj obmedzený. Zostupujem peknými lúkami na západnú stranu pohoria. Nachádzam trsy neskoro kvitnúcej materinej dúšky. V krátkosti prehodnocujem plán: ranný časový sklz, koleno, teplo... vypúšťam Malé Karpaty a ostávam trhať voňavé byliny.

Dvojdňová inovecká porcia kilometrov sa mi tým rozložila na tri časti a voľným tempom zostupujem po modrej do Jelenej doliny. V jej závere naberám chladnú vodu z upravenej studničky. Tu stretávam prvé živé duše na trase - dvoch cyklistov. Lesná cesta je príjemná, nerozrytá mechanizmami, aj lesy naokolo sú vzácne nepoznačené ťažbou. V závere sa značka napája na lesnú asfaltku - tabuľa hlási, že je vybudovaná z eurofondov ako protipožiarna cesta. Prichádzam do lokality Kulháň, po okolitých lúkach sú roztrúsené staré pokrútené duby. Tu niekde si po zmene plánu chcem nájsť miestečko na nocľah (mala by tu byť horáreň, voda...). Vykľuje sa z toho ale príliš rušné miesto, schádzajú sa autá nejakej väčšej partie do neďalekej usadlosti, počuť ruch akýchsi strojov...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujem teda smerom na Duchonku. Okrem modrej značky lesnou cestou vedie aj lesnícky náučný chodník lemovaný tabuľami so zaujímavosťami, informáciami o lese, druhoch drevín... Všetko fajn, až na to, že z obyčajnej robia spevnenú cestu. Takže na trase okrem cyklistov stretávam nákladiak s kamenivom, cisternu s asfaltom a rachotiaci valec. Celkom šok na turistickej trase a ani pomyslenie na bivak. Takže dochádzam až ku kempu na Duchonke. Naberám vodu a dávam si večeru. Ani tu to nie je vhodné na nocovanie. Vraciam sa k odbočke žltej, už za súmraku prechádzam hrebienok a na okraji poľa kdesi nad Nemečkami rozkladám spacák.

2. deň

Ráno schádzam k rovnomennej vodnej nádrži, zákaz kúpania v rybnom revíri rešpektujem. Vraciam sa pomaly späť na Duchonku. Oproti informáciám, čo som o tomto mieste mal, je tu totálne mŕtvo. Zrejme kvôli oficiálnemu zákazu kúpania má kemp svoje najlepšie časy za sebou. Po porušení uvedeného zákazu sa poberám ďalej a odbáčam žltou na Podhradie. Tu ma zastavujú kríky ostružín obsypané dozretými plodmi veľkými ako palec. Typická silueta veže Topoľčianskeho hradu ma sprevádza celým výstupom do obce. Odbočku na hrad ignorujem - hore som bol a v teple sa mi otvoreným terénom nechce.

Od rázcestia pri bývalej chate (teraz zrúcanine) stúpam po zelenej hore zjazdovkou na sympatické lúčky pod vrchom Úhrad. Tu niekde som podľa pôvodného plánu mal nocovať. Vyzerá to, že chodník smeruje kolmo na kopec, ale nakoniec sa stáča na vrstevnicu a príjemnou lesnou cestou v zmiešanom lese kopíruje južné svahy. Pri rázcestníku v najvyššom bode je nenápadná šípka so symbolom hradu ukazujúca na vrchol. Viem, že by tam mali byť pozostatky hradiska, tak opieram batoh o strom a naľahko stúpam za históriou. Značky ďalej žiadne, ale cesta jediná. Keď po takmer kilometri stále nič, otáčam to naspäť...

Schádzam na pekné lúky spestrené remízkami, roztrúsenými lazmi a znova kríkmi tučných černíc. V doline križujem cestu, ktorá cez Bezovec spája Považie s Hornou Nitrou. Z rázcestníka sa dozvedám, že idem Chodníkom sv. Cyrila a Metoda. Pokračujem na opačnú stranu doliny. Širokým oblúkom značka stúpa lesom, pri lesnej škôlke dokumentujem polozvalenú búdu. V okolí osady Nový Majer vysoko nad dolinou vchádzam na lúky poskytujúce široké rozhľady na laznícku krajinu v kotline Novej Lehoty. Pokecám s miestnou chalupárkou a dopĺňam vodu zo studne na jej pozemku. Potom len vystúpam nad osadu a pod lieskou na medzi si chystám ležovisko.

3. deň

Ranné lúče ma vyťahujú zo spacáka. Mám to pár sto metrov na hrebeň pri horárni pod Kostolným vrchom. Červenú hrebeňovku hneď po kilometri opúšťam a pokračujem modrou na západ na Považie. Pri klesaní od Gonových lazov stretávam jediného pešieho turistu na celej trase... A nie je to nik iný ako hikingový kamarát Miro. Prehodíme pár viet a poberáme sa každý svojou cestou - hlavne on má na dnes naplánovanú poriadnu porciu. Z lúk nad Hubinou ma čaká posledné stúpanie - na Skalku (377 m). Jej 200-metrové prevýšenie stačí, aby skalnatý nezarastený vrchol poskytol skvelé výhľady. Schádzam do obce, na jej dolnom konci skrývam batoh do krovia a významovou odbočkou smerujem na významnú archeologickú lokalitu Kostolec. Na plochom lúčnatom temene sú rekonštruované časti drevených palisád a kamenné obrysy rotundy. Len ktovie, či sa miesto ubráni kameňolomu, zahryzávajúcemu sa z opačnej strany kopca.

Modrá síce pokračuje do Piešťan, ale robí príliš veľkú okľuku ku hrádzi Váhu. Prechádzam teda dva kilometre popri ceste do Moravian nad Váhom, kde sa napájam na zelenú značku, ktorá ide do Piešťan priamejšie cez zozberané kukuričné pole k mostíku cez slepé rameno. Druhou stranou už po chodníku najprv po hrádzi, neskôr cez kúpeľný park prichádzam ku Kolonádovému mostu, kde značka končí. Už sa len občerstvujem a vyrátam si čas, aby som stihol prejsť mestom na železničnú stanicu včas.

Fotogaléria k článku

Najnovšie