Trasa

Šindľovec – Adamcuľa – Ťatliakova chata – Roháčske plesá – rázc. pod Predným zeleným – Roháčsky vodopád – Adamcuľa – Šindľovec

Auto nechávame na parkovisku na Šindľovci a poberáme sa po asfaltke Roháčskou dolinou. Asfaltky veľmi nemusím, ale teraz to vyvažujú dychberúce výhľady na zasnežené vrcholy Roháčov okolo. K tomu modrá obloha. Včera na Rákoni a Lúčnej sme mali len sivú oblačnosť s občasným výhľadom a tak si to užívame. Zasnežené Roháče, pod nimi tmavozelené ihličnaté stromy, listnáče hrajú všetkými farbami. Len pomaly sa prepracujeme k záveru doliny a k bývalej Ťatliakovej chate, t. č. bufetu, kde si dávame pivko. Je tu celkom ľudnato a musíme si vystáť dlhší rad, ale zas nejako príliš sa neponáhľame, dnešná túra je zameraná na pozvoľné presuny, vychutnávanie si výhľadov a fotenie. Mrkneme ešte na Ťatliakovo jazero a pomaly sa poberáme po modrej značke Smutnou dolinou. Stúpanie je mierne, výhľady prekrásne, fotiac sa roztratíme. Stretávame sa na rázcestí v Smutnej doline pri veľkom balvane.

Po pauze meníme farbu značky za zelenú a mierime k Roháčskym plesám. Najväčšie z nich je hneď prvé, Dolné alebo Veľké. Zastavujeme sa na dosť dlho, kým si ho do sýtosti užijeme. Je krásne z každej strany. Postupne sa vynárajú biele vrcholy Volovca, Ostrého Roháča a Plačlivého. Cez terasu stúpame k druhému a tretiemu plesu. Je tu náučná tabuľa, z ktorej sa dozvedáme, že plesá vznikli vo vyhĺbených kotloch po roztopení ľadovca. Pri stúpení na ďalšiu terasu sa nám tretie pleso ukazuje v krásnom ohrúhlom tvare, modrá hladina zasadená v jesennom ráme v pozadí s bielo-zeleným Volovcom.

Čím vyššie stúpame, tým viac sa o slovo hlási zima. Tam, kde je tieň, je ešte snehový poprašok, kam svieti slnko, je pestrá jesenná príroda. Štvrté, najhlbšie Roháčske pleso je čiastočne pod ľadom, snehu pribúda. Na nezamrznutej hladine sa v chvíľke bezvetria zrkadlí odraz Volovca, ostrá biela v kontraste s tmavomodrou oblohou. Nemám ani slov a tak len fotím. Nikomu sa nechce dolu, ostávame tu hádam aj hodinu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Naveľa sa presúvame k smerovníku Roháčske plesá. Tu náš výstup končí a budeme len klesať. Pachoľa a Spálená pred nami sú biele, zvyšok Spálenej doliny v jesennom šate. Pri zostupe sa tradične roztratíme. Je príjemne, zubaté slniečko robí pekné svetlo. Onedlho máme pred sebou Roháčsku dolinu ako na dlani, v diaľke kraľuje zakázaná Osobitá. Po modrej značke cik-cak schádzame. Slnko sa pomaly schováva za hrebeň. Ešte sa nám ukáže na rázcestí pod Predným zeleným, kde sa celá tlupa stretáva. Je to krásna lúčka obklopená ihličnatými stromami s úžasnými výhľadmi, nedbala by som tu sedieť aj oveľa dlhšie, ale čas nepustí. Nechceme schádzať po tme. V lese je šero, 23-metrový Roháčsky vodopád sa dá fotiť len dokumentačne. Pomaly schádzame na asfaltku, kde nás ešte objaví slnko a zahreje nás minimálne na duši. Od Adamcule k autám sa presúvame len z nohy na nohu, premietajúc si dnešnú úchvatnú prírodnú galériu.