Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Pomalošľapom Veľkou Fatrou I.

Aj keď na Hikingu nie je vyslovene seniorská sekcia, moje články by sa mohli pokojne zaradiť do edície "Príručka starých svišťov". Do tejto kategórie možno zaradiť opis nášho štvordňového putovania hrebeňmi Veľkej Fatry. Podobnú túru som videl v dvojdňovom vydaní! Ale ak niekto nie je takýto rýchlik, možno sa nechá inšpirovať naším "dôkladným" pochodom. Dnes si opíšeme prvú časť, zo Starých Hôr po Chatu pod Borišovom.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+1630 m stúpanie, -880 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 29.09.2013
Pohoria
Veľká Fatra - podcelok Hôľna Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
válov pod Majerovou skalou, válov pod Suchým vrchom, prameň pod Kýškami, Chata pod Borišovom
Nocľah
Salaš Martina pod Suchým vrchom, Chata pod Borišovom
Doprava
Banská Bystrica (vlak, bus) - Staré Hory (bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2013_VelkaFatra1.gpx

Plány a prípravy, alebo kam odložiť psov a auto

Pôvodne sme chceli vyraziť na čunder po pamiatkach Tribeča, kde sme mali v úmysle brať so sebou psov, ale potom sme zistili, že má byť dosť chladno a pokojné vysedávanie na lúkach s pobehovaním dvojmesačného šteňaťa by nemuselo byť to pravé orechové. Tak sme plán preradili na jar, psíkovia zostali doma so zvyškom rodiny a vyrazili sme na omnoho ambicióznejšiu turistiku.

Deň pred štartom sme navštívili v krásnom počasí Španiu Dolinu (veľmi odporúčame) a podvečer sme našli v Starých Horách penzión (St. Maria), kde sme prespali len jednu noc, no umožnili nám nechať v ich opatere autíčko po celú dobu našej túry. Večer sme ešte preskúmali pamätihodnosti obce, vrátane mariánskeho pútnického miesta, odkiaľ sme si dobre prezreli prvú etapu našej túry - poriadny výšľap na Majerovu skalu a Krížnu.

Na Majerovu skalu

Staré Hory – Majerova skala – Líška – Krížna – Frčkov – Ostredok – Suchý vrch – salaš Martina pod Suchým vrchom (trasa v mape)

Po výdatných raňajkách zarezávame na prvých metroch v chladnom vzduchu, popri kaplnke a cintoríne sledujeme modrú značku. Jeseň začína farbiť lístie, no nie je to ešte oslepivá žltá a červená, ktorá sa zjaví neskôr. Prudšie stúpanie z nás rýchlo vyzlieka vrstvy oblečenia, na Krížnu to bude vyše 1200 metrov prevýšenia na pomerne krátkej vzdialenosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po 45 minútach si doprajeme prvý oddych, sedíme na zvalenom kláte a obiehajú nás tri turistky, ktoré sa pýtajú, či sme zablúdili. Panebože, to už teraz tak skoro vyzeráme tak zúbožene?! Postupne stúpame, prvýkrát zbadáme vrchol Zvolena nad Donovalmi a vzdialenú Prašivú v slnkom rozjasanom vzduchu. Sklon trasy je pomerne strmý, ale nesnažíme sa utekať, ani batohy nie sú až tak tragické (9 a 14 kg + tekutiny).

Výhľady do údolia sú stále strhujúcejšie. Autom jazdím cez Donovaly pomerne často, ale až odteraz budem mať novú predstavu o tom, čo sa vysoko nad cestou vôbec skrýva. Pri chodníku nás prekvapí studnička, voda je zachytená do dreveného žliabku a intenzita je niečo medzi "kvapkaním a cícerkom". To sme pomerne vysoko, trasa vytrvalo vedie na sever a na peknej lúke zrazu mení smer na západ. Čaká nás najväčšia strmina dňa, chodníček sa prepletá cez skalnaté stupne. Je to namáhavé, ale teší nás, že prvý veľký míľnik je skutočne blízko.

Fotím a ukazujem Monike kotol, z ktorého spadla kolosálna lavína, čo v roku 1924 zabila 18 obyvateľov osady Rybô, od nás vzdušnou čiarou vzdialená asi kilometer, ale v hlbokej doline ju nemáme šancu vidieť. Trpezlivé a pravidelné prepletanie nohami nás privádza na vrchol útesu Majerovej skaly. Tam sa chvíľu aj s inými turistami rozhliadame, Poľana, Vepor, Japeň, Panský diel, kremnická Skalka, kam sme išli dávnejšie na bicykloch, Prašivá, to všetko je na dosah. Vidíme už Čierny kameň a Rakytov, kde budeme pozajtra a aj Smrekovica sa ukazuje v diaľke ako prekvapivo masívny vrch.

Okolo lyžiarskych ruín na Líšku a Krížnu

Z "predvrcholu Krížnej" treba najprv obetovať nejaké výškové metre zostupom do sedielka, a potom začíname stúpať oblým chrbtom na Líšku. Tam straší zhrdzavená Poma a ruina hornej stanice sedačkovej lanovky z Tureckej. Oheň požiaru musel byť taký silný, že sa masívne strešné oceľové nosníky prehli pod vlastnou váhou. Na Líške si vyberáme miesto, kde nás netrápi smutný pohľad, skromne obedujeme a smejeme sa z toho, ako pokles tlaku nafúkol hermetický obal od chleba.

Po pár stovkách nachodených kilometrov, odkedy sme sa ako začínajúci seniori vrátili k turistike, môžem vysloviť nahlas jednu radu: vyradil som z batohu z obedového menu rôzne polievky, viacnásobné chody, instantné kávy, jednoducho počas dňa na to nie je ani čas, ani chuť a zbytočne som to potom vláčil neskonzumované domov. Natrieť niečo na chleba, zapiť vhodným nápojom, potom počas cesty zahryznúť nejaké ovocie či Horalky, to väčšinou stačí. Fúka nám studený vietor, musíme sa poobliekať, ale oddych nám padol dobre. Ak človek nemá 20 rokov, musí mať dobrú stratégiu pre nazbieranie síl počas dňa. Poznám pár ľudí, čo chceli v pokročilejšom veku začať turistikovať, ale nakoniec ich odradilo, že “prepálili” tempo, nenašli správny rytmus, nevedeli oddychovať a turistických ambícií sa nakoniec vzdali.

Na Krížnu to nie je ďaleko, pri záhadných telekomunikačných a vojenských objektoch na samotnom vrchole sa v peknú nedeľu nazbieralo pomerne veľa ľudí a to je pre nás signál, aby sme po pár fotkách pridali do kroku. Jasne vidíme našu trasu na Ostredok, tak treba len vykročiť.

Hrebeňom na Ostredok

Spomienky sa mi víria hlavou, od Kráľovej studne som to raz išiel z Banskej Bystrice na bicykli, no vtedy sa mi zdalo, že vyšliapaný chodník išiel v omnoho hlbšom jarku, neustále som do okrajov narážal pedálmi a za Ploskou som potom z hrebeňa radšej zišiel. Aj dnes sa vyhýbame cyklistom a oproti nám ide turistka s rukavicami na rukách, čo má dosť vyvádza z miery, až takto zimne nie sme vystrojení, ale je fakt, že na ďalšie dni hlásia mráz.

Byť na hrebeni je radosť, najväčšie stúpanie je za nami, na Ostredok (s)pokojne vychádzame krásnou zvlnenom trasou. Na počesť najvyššieho bodu celej túry sa fotíme na vrchole samospúšťou. Oblaky ovládli väčšinu oblohy, takže aj keď nie je príliš dobrý výhľad do diaľky, slnko a tiene kreslia na hory fantastické tvary.

Pozeráme sa do kotla záveru Gaderskej doliny a s Monikou si spomíname na najabsurdnejšiu cyklotúru v živote. Vedeli ste, že staré socialistické turistické mapy mali zámerné skreslenie vzdialeností? Bolo to údajne preto, aby pomocou nich zlí imperialisti nemohli viesť delostreleckú paľbu. Na mape niečo vyzeralo ako pár metrov a v skutočnosti to bolo vyše 5 km. Nuž, a tým som sa nechal zmiasť, tak sme pekne išli s bicyklami na pleci zelenou značkou z Blatnickej doliny na Kráľovu studňu, potom kravskými chodníkmi do úbočia Krížnej a cez kotol do Gaderskej. Jednou vetou: nechoďte to! Mali sme vtedy na celý deň len jednu malú čokoládku a do kempu v Mošovciach sme prišli za tmy. To, že sa moja žena so mnou po takej skúsenosti ešte vôbec vyberie do hôr, je pre mňa úplnou záhadou.

Dnešný deň nebude taký strastiplný. Mnoho túr a získaná kondícia v tomto roku nás odmenili väčším pôžitkom z našich podujatí. Schádzame popri Suchom vrchu a naťahujem krk, lebo kdesi má byť salaš, kde chceme prespať. Po zostupe zrazu vidíme zreteľnú odbočku a potom... Nemám slov... Nádherná chalúpka učupená pod stromami s novučičkou strechou. Máme za sebou celkom slušné prevýšenie vyše 1400 metrov a vzdialenosť zhruba 16 km. Dnešné poctivé stúpania síce cítime v nohách, ale veľká únava nie je. Jednoducho sme sa rozhodli, že tentokrát pri viacdňovej túre nebudeme prepínať pri jednotlivých etapách luk.

Na salaši Martina nikto nie je, tak sa môžeme zabývať podľa ľubovôle a spokojne obsadzujeme dolné postele. Idem hneď po vodu, ktorá tečie v neďalekom žľabe, kam treba prejsť po vrstevnici. Hoci je dosť zima, využívam tečúcu vodu na umytie soli z tela a plním všetky naše fľaše. V chalúpke medzitým pribudli ďalší nocľažníci - Katka a Braňo a ich psy - biely Alex s výraznými črtami slovenského čuvača a čierna Marley (neviem, ako píšu jej meno, znelo to ako Márli). V piecke pukoce oheň, večer prebehne v družnej, no tichej nálade. Posledné denné svetlo ešte využívam na fotografovanie z vŕšku nad salašom, potom zaliezame do spacákov. V noci nás prebúdza partia Moravákov, ktorá má za sebou dlhý pochod niekde od Ružomberka, po rebríku vlezú na povalu. Chvíľu buchocú, ale potom rýchlo zaspávam do hlbokého spánku, len ručanie jeleňov oživuje pokojnú noc.

Ráno na Ploskú

Salaš Martina pod Suchým vrchom – Koniarky – Kýšky – Ploská – Chata pod Borišovom – Šoproň – Chata pod Borišovom (trasa v mape)

Po východe slnka vyliezam na mrazivý vietor a fotím prvú inverziu s Prašivou v pozadí, potom chystáme raňajky a je čas vyraziť na dnešnú krátku etapu. Blahorečíme turčianskej partii Štyri nity, ktorá sa o salaš stará, na koniec pobytu ešte dôkladne poupratujeme, aby ďalší pocestní našli domček v perfektnej kondícii. Lúčime sa so sympatickým párom, oni idú cez Ostredok do Blatnice. My sa nikam neponáhľame. Vyvrcholením dňa bude výstup na Ploskú, čo zas nie je až taký malý kopček. Samotný vrchol aj podľa názvu nie je dramatický, ale tento rozhodujúci uzol celej Veľkej Fatry je neuveriteľne masívny a lavínové strminy padajúce k úpätiam netreba najmä v zime podceňovať.

Vietor fučí až tak, že Monike požičiavam šatku, ktorú si musí priviazať cez klobúčik, aby jej nemrzli uši. Zlostí sa, že zabudla doma buffku. Riedkym lesíkom schádzame z Kýšok (Chyžky) do sedla a nad nami sa vypína impozantný masív Ploskej. Obieha nás cyklista, ktorý v pedáloch vytiahol asi tretinu kopca a potom prechádza na tlačný mód. Na modrej oblohe vidno riasy typické pre víchor, zlatá farba trávy kontrastuje s blankytom. Je pondelok, tak na hrebeni je takmer ľudoprázdno. Okrem mŕtveho povstaleckého vojaka, ktorého hrob sa čudne vyníma na vrcholovej plošine, sa o vrchol Ploskej delíme iba s osamelým Nemcom. Ani neviem prečo, ale neschádza mi z mysle čudná myšlienka, že vojaka v hrobe kľudne mohol zastreliť práve jeho otec... Ach, aký čudný býva niekedy osud! Prečo je pochovaný práve tu, na úplnom vrchole hory? Zrazu sa mi premieta zvláštny film, k zraneniu došlo niekde dolu v Turčianskej kotline, boj, ústup, podopieranie zraneného kamaráta, krv, vyčerpanosť, smrť úplne hore, keď už niet kam stúpať a mysleli si, že to najhoršie majú za sebou. Plytký hrob, no mohylou sa stáva celý úžasný vrch, načo robiť smiešnu ohradu z kovu, keď je majestátna hrobka vrchu väčšia, ako Cheopsova pyramída?

Na Chatu pod Borišovom

Obzeráme zajtrajšiu trasu na Rakytov, potom vyberáme paličky a zostupujeme strmým úšustom na západ k Chate pod Borišovom. Na chodníku sa rozpustil iba centimeter mazľavého blatka, vrstva pod ním je vari ešte stále zamrznutá. Monike na jednom mieste ustrelia nohy a končí na zadku, cyklistu, čo sa zjavuje za ňou, čaká rovnaký osud. Lopotne serpentínami schádzajú štyria, započujeme, že debatujú o tom, kde je najbližšia ambulancia, ale nevidíme nič, čo by nasvedčovalo o nejakom vážnejšom zranení.

Pod nami vidíme salaš Sestričky a ešte jeden, tiež zamknutú poľovnícku chatku a pomaličky vystúpame posledný krátky kopček k chate. Je skoré popoludnie, doprajeme si fajnú kapustnicu, klobásku, dotankujeme tekutiny, nikam sa neponáhľame. Pred časom sa niekto sťažoval v diskusii na údajne nepríjemné správanie personálu, ale my máme len dobrú skúsenosť, až mám problém si taký incident predstaviť. Relaxujeme, neskôr ešte vybehneme na blízky vrch Šoproň, aby som mohol uloviť do aparátu západ slnka, ktorý je po veternom dni úplne impozantný. Uvažovali sme aj o večernom výstupe na Borišov, no Šoproň sme napokon zvolili preto, aby sme zachytili siluetu Borišova a fotky ukazujú, že voľba bola správna, jeho temná silueta výrazne vylepšuje kompozíciu. Fotenie nám spestruje impozantné ručanie jeleňov zo všetkých strán, napočítam ich najmenej päť rôznych, ak to nie sú trúbiaci poľovníci...

Stíhame ešte večeru, potom hráme po zotmení spoločenské hry a napokon zaľahneme do spacákov na postele. Oproti spaniu v stane na karimatke je to hotové žúžo. Bol to prakticky oddychový deň, dopriali sme si veľa času na fotografovanie, obzeranie prírody a leňošenie na turistickej chate.

Ráno pokračujeme ďalej, ale o tom si porozprávame nabudúce.

Fotogaléria k článku

Najnovšie