Trasa

Chata pod Borišovom – Ploská – sedlo Ploskej – traverz Čierneho kameňa – sedlo pod Čiernym kameňom (pramene) – traverz Minčola – Južné Rakytovské sedlo – Rakytov – Severné Rakytovské sedlo – Skalná Alpa – Močidlo – Smrekovica (trasa v mape)

Opäť cez Ploskú

S osadenstvom Chaty pod Borišovom sme sa nejako nezbližovali, ale pôsobili na mňa fajn, pohodovo, ochotne, so službami sme boli vyslovene spokojní. Pred raňajkami ešte využívam oslepivý východ slnka ponad inverznú oblačnosť, ktorá sa tlačí cez sedlá okolo Ploskej, fotografujem a potom sa balíme. Nedočkavo hypnotizujeme hodiny, aby už bolo 8.00 hodín. Keby sme mali pred sebou dlhú trasu, asi by ma tak neskoré raňajky znervózňovali (celkom som danú hodinu na horskej chate nepochopil), ale ideme len na Smrekovicu, a tak nie je dôvod sa vzrušovať.

Po dobrých raňajkách vyrážame od chaty do oblakov, ktoré sa prevaľujú, miestami sme v hmle, miestami vidno modrú oblohu. Rastliny sú biele od srieňa, vietor duje a napriek strmému stúpaniu sa musím obliecť do vetrovky. Blato na chodníku stuhlo, ide sa po ňom omnoho pohodlnejšie a ani sa nenazdáme a sme na odbočke do traverzu Ploskej. Na vrchole sme boli včera, keďže chcem fotiť hlavne na sever, tak sa necháme chodníkom zlákať a celý čas obdivujeme strmé výhľady do hĺbok záveru Ľubochnianskej doliny. Mraky sa tlačia cez sedlá, Monike ukazujem Rakytov, čo trčí z bieleho mora, to bude dnes výstup dňa.

Výhľady na bielobu valiacu sa cez hrebene sú úžasné, nevieme od toho odtrhnúť oči. Najprv mi nebolo jasné, prečo je severný traverz Ploskej vedený tak vysoko, ale strmé žľaby na severovýchod napokon objasňujú záhadu, chodník jednoducho musí viesť nad lavínovými kotlami. Obdivujeme temné svahy Čierneho kameňa a schádzame do mlieka smerom na sedlo Ploskej, kde je pekný prístrešok, no vo vetre a hmle nás neláka k posedeniu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Rakytov

Traverz popod skalnatý hrebeň Čierneho kameňa je zaujímavý z geologického hľadiska, vápence brál "sedia" na nepriepustných bridliciach a výsledkom je celý rad výdatných prameňov po ceste, ale aj premočené chodníky. Scenéria pripomína prales, stromy sú obrastené lišajníkmi, v hmle je tu surovo a sivo. Takto si nejako predstavujem najhlbšiu časť Fangornu. V sedle pod Čiernym kameňom začína krátky úsek s vysokou trávou, kde námraza práve prechádza do kvapalného skupenstva a topánky s nohavicami dostávajú zabrať. Keďže predpoveď počasia hovorila o suchom jesennom počasí, vzal som si na túru svoje pohodlné tichošľapky a tie, napriek intenzívnemu voskovaniu tesne pred odchodom na túru, predsa len pustili časť vody dovnútra. Monika s novšími topánkami nemá žiadny problém, smutne myslím na moje Raveny, čo som nechal v kufri auta.

Našťastie sa úsek zakrátko končí a začíname stúpať na Minčol, ktorý s bezmála 1400 metrami znamenal celkom slušný výšľap. Tento vrchol nás odmenil nádhernými farbami a výborným výhľadom na južné svahy Rakytova, do ktorých sa o chvíľu máme zahryznúť, no predtým treba zahryznúť do jedla a v Južnom Rakytovskom sedle sa snažíme nájsť kúsok závetria, kde by sme si uvarili obed. Výhodou sušenej stravy je rýchla a čistá príprava (stačí nám 7 dl vriacej vody), zjeme to rovno zo sáčku a plochý použitý obal sa dá pekne schovať v batohu. Úplne neporovnateľné s konzervami, na ktoré som bol zvyknutý v dávnych časoch. Slniečko svieti, valiace sa oblaky sa zdvihli a doprajeme si menšiu siestu.

Terén sa dvíha, blížime sa k nezameniteľnému bralu, z ktorého sa vykľujú dve skaly a chodník smeruje medzi ne do malej skalnej brány. Prekvapuje ma, že pod skalným previsom niekto vystaval ochranný múrik a výsledkom je akýsi primitívny bivak. Pred dažďom by až tak nechránil, stopy kvapkajúcej vody sú zreteľné a nocľažníka by asi premočili, no nechce sa mi veriť, že by išlo o riešenie na zimu, to by boli kamene pod snehom. Kto to tu urobil? Za akých okolností? Rád by som poznal odpoveď na túto záhadu, ale pravdepodobne sa to nikdy nedozviem.

Na skale si vychutnávame výhľad späť na impozantné strminy Čierneho kameňa, Ploskú a Borišov, keď zrazu ucítime čudný mŕtvolný pach. Po pár krokoch do svahu zbadám vpravo z vysokej trávy trčať masívny paroh. Prikrčený sa blížim, tlesknem, no zviera sa nehýbe. Idem bližšie, jeleň je vyhasnutý, neviem posúdiť, či je obeťou poľovníka, alebo je krv na pleci výsledkom súboja v ruji. Keď neskôr hlásim na miestne poľovnícke združenie nález, dozviem sa, že nemajú prípad nedohľadaného postreleného jeleňa, ale vraj mohol prebehnúť z druhej strany z iného revíru. Za informáciu sú véééľmi vďační. Zviera je majestátne, parožie vyzerá na štrnástoráka, ale je čas kráčať ďalej a nechávame ho jeho osudu.

Výstup na Rakytov je vcelku “výživný”, ale výhľady sú prekrásne, lebo hora celkom slušne trčí do oblohy. Tesne pred vrcholom nás predbieha mladý chlap, ktorému štrngá na batohu hliníkový ešus. Na vrchole potom strávime spolu nejaký čas, ale nedávame sa do reči, len sa krátko pozdravíme. Neskôr ho pozorujeme, ako sa vydáva smerom k turistickej útulni Limba. Obzeráme sa na všetky strany, vidíme v diaľke Vysoké Tatry, ale aj mnoho ďalších pohorí. Zvlášť jeden vrch opakovane priťahuje moju pozornosť, jeho osamelý hôľnatý vrchol obzerám už od Ploskej a teraz konečne nájdem jeho meno na mape - Lysec. Ako veľakrát predtým, aj teraz som našiel budúci cieľ túry výhľadom z inej hory, ale toto si asi bude musieť počkať na snežnice a príslušnú inverziu!

Ešte raz sa obzerám späť na juh, vidím v diaľke Krížnu a z nej bočný hrebeň zakončený Majerovou skalou. Pripadá mi ako večnosť, čo sme tadiaľ išli a pritom to bolo toť, len dva dni dozadu. Monika z batohu odopína paličky a schádzame na sever, miestami sa mi to zdá strmšie ako z juhu, na jednom mieste sa na klzkých a namrznutých skalách dokonca otáčam čelom ku stene, treba sa spoľahnúť na opatrnosť a rozvážne pohyby, miesto sa rýchlo poddá. Tesne nad sedlom pozerám, že chodník na Tanečnicu je prehradený závorou, na mojej starej papierovej mape je vyznačený ešte po hrebeni, ale tu asi zaúradovala ochrana prírody.

Skalná Alpa a Smrekovica

Schádzame strmo dolu po neobyčajne šmykľavom a rozmočenom chodníku, a potom sa zostup mení na príjemný traverz, ktorý nás vedie úbočím Tanečnice, opúšťame hôľnatý terén a prechádzame krásnym voňavým lesom. Hoci sme neprešli veľa kilometrov, zrazu pociťujeme únavu, ale uvažujem, či to na nás nepôsobí skôr príroda, ktorá na nás celý deň doráža pomerne silným vetrom a podľa predpovede je dnes ešte chladnejšie, ako v prvé dni. Vykračujeme rezko a to sa možno prejavuje.

Prekvapuje ma, že vo Veľkej Fatre nachádzame tyčové značenie aj vo vyslovene lesných oblastiach, ako je napríklad rezervácia Skalná Alpa (myslím lesnatú časť, nie vrcholový hrebeň). Miestami je cítiť vo vzduchu intenzívny pach nejakého zvera, tak vydávame zvuky, aby sme o sebe dali včas vedieť. V jednej chvíli sa zrazu stromy rozostúpia a ukáže sa skutočne strmý chodník nahor na zužujúci sa vrchol. Monika sa na mňa s rozpakmi pozrie, ale potom sa ukáže, že na hrebeň vedie tyčové značenie a letný chodník traverzuje svah doprava. Doprajeme si ešte jeden krátky oddych, hoci náš dnešný cieľ musí byť fakt blízko. Vietor opäť zosilnie, tak radšej ideme ďalej, Monika sa vyzvedá, prečo ide tyčové značenie tak vysoko po hrebeni popri kosodrevine. Ukazujem jej lavínové žľaby a vysvetľujem, že aj keď to nie sú príliš rozsiahle trávnaté plochy, svahy sú strmé, vietor môže naviať snehové dosky a nešťastný turista by sa mohol pekne-krásne zviezť dolu a rozlámať si hnáty dolu v lese. Dodávam, že v lavíne som sa kedysi viezol na Kozom štíte, ale našťastie to vtedy dobre dopadlo.

Po ľavej ruke máme vrchol Skalnej Alpy, nijakovsky si neviem vyložiť pôvod názvu, tak si vymýšľam, že ho doniesli nejakí nemeckí kolonisti a strmý kopec pokrstili ako Steinige Alpe. (Alp je meno pre vysokohorskú lúku, ale aj pre horu a tiež - netvora, čo dusí v spánku človeka sedením na hrudi a pije mu z bradavky krv).

Pohľady sú krásne, ešte raz sa ukáže Rakytov a Čierny kameň, no potom sa úhľadným chodníkom dostávame na posledné metre dnešného pochodu, vidíme serpentíny cesty a za smrekmi porastenej ostrohe sa zjavuje horský hotel Smrekovica s veľkým prázdnym parkoviskom.

Okrem jedného turistu (stále ten jeden Nemec) tu niet ani nohy, v celom objekte dnes slúži jediná pracovná sila, s ktorou diškurujeme, hádam aj dievčine padne dobre, že môže hovoriť so živým človekom. Zajtra vraj čaká 14 turistov z Veľkej Británie, tak bude viac roboty. Po večeri konečne po troch dňoch sprcha a relax. Dnes sme prešli síce len asi 12 km, ale prevýšenie sa blížilo k 900 metrom, profil trasy vskutku pripomína húsenkovú dráhu. Dobíjame telefóny, s ktorými si zaznamenávame trasu a sem vydržali len tak-tak. GPX záznam mi slúži jednak na geotagging fotografií a jednak sa zvyknem podeliť o svoje trasy s priateľmi a s čitateľmi článkov.

V noci nám ručí jeleň vari za oknom, ale inak je úplný pokoj, ani "alp" nám nesedí na hrudi a nepije krv. Ráno sa pokojne najeme a v peknom, no opäť chladnom počasí vyrážame na posledný úsek nášho putovania. Štvrtý deň si vykračujeme a iba letmo si uvedomujeme, že takto nasávame neuveriteľné množstvo slovenskej krásy. Zároveň robíme niečo dobré pre svoj organizmus, ťažko povedať, či starý svišť oceňuje viac telocvik alebo väčšia hodnota je duchovná potrava vo forme nádherných pohľadov na našu domovinu.

Hrebeňom Smrekovice na Jánošíkovu kolkáreň

Smrekovica – Nižné Šiprúnske sedlo – Vyšné Šiprúnske sedlo – Vtáčnik – sedlo pod Sidorovom – Vlkolínec – Ružomberok, časť Biely Potok (trasa v mape)

Kúsok od hotela vidíme miznúť potôčik v závrte, fíha, tu musí byť krasové územie! Peknými lúkami stúpame na blízky vrchol, opäť sa obzeráme späť, ešte raz sa ukazuje v diaľke Ploská, ktorá sa dá považovať za najdôležitejší uzol celého pohoria, veď z nej sa otvára náruč hrebeňov, ktorá objíma predlhú Ľubochniansku dolinu. Prechádzame okolo rozsiahleho areálu vojenskej zotavovne (horský hotel Granit), no nezastavujeme sa.

Na Malej Smrekovici definitívne opúšťame hôľnu časť hrebeňa a nechávame sa opantávať úžasnými jesennými farbami. Papradie úplne zhnedlo spálené prvými mrazmi, čučoriediská sú v predzimnom šate, ale ešte stále sa dajú jesť zošúverené sladké plody. Pod nohami nám miestami zachrapčí zmrznutá pôda. Chvíľku rozjímame nad názvom Jánošíkova kolkáreň, no nič múdreho sme nevymysleli. Možno aj tu zažili kedysi kalamitu, stromy vyzerali ako pováľané kolky a ľud to prisúdil nášmu národnému superhrdinovi. Bohvie, komu by sme mali prisúdiť poslednú veľkú kalamitu? Že by kolkáreň Chucka Norrisa? Alebo premenujeme Kráľovohoľské Tatry na “Komjatická holina”? No, nechajme to tak, Jánošík či ktorý bandita, všetko jedno...

Miestami pomedzi stromy vľavo vidíme celkom blízko Krivánsku časť Malej Fatry a vpravo sa odkryl hrebeň Nízkych Tatier po Ďumbier. Behom dňa sa obloha postupne zaťahuje, stále pofukuje studený vietor, vytešujem sa z odľahčeného batoha, lebo takmer všetko jedlo som niesol a teraz na konci toho veľa nezostalo, konečne raz sme spotrebu odhadli dobre (predtým sme bežne nabalili dvakrát toľko, ako sme nakoniec potrebovali). Výborne sa mi kráča, mám pocit, že mi narástli krídla.

Okolo Šiprúňa na Vtáčnik

Dnes nás nečakajú žiadne podstatné stúpania, posledné, ktoré som si všimol ako strmší kopec, bolo pred Šiprúňom. Tam prichádzame do sedla, tabuľa hovorí, že do Vyšného Šiprúnskeho sedla to má byť 20 minút, no mám pocit, že sme tam po 4 minútach, tak to bude snáď nejaký omyl. Pod nami je akýsi salaš aj s lavičkami a stolom, ale je to mimo našej trasy, tabuľka síce sľubuje korbáčiky a syr, ale toto lákadlo tu bude zjavne iba v lete.

Výhľadom začína dominovať Veľký Choč, ktorý sa nás dočká asi až v zime, nejako sme sa naň tento rok napriek mojim túžbam nedostali. Po prekonaní lúk pod sedlom sa vnárame do lesa a zrazu sa terén priam prepadáva do hĺbky, ideme parádnymi serpentínami a konštatujeme, že niekde sa plánovaných 1100 metrov zostupu musí prejaviť. Keď prvú strminu máme za sebou, sadáme si na čistinke na padnutý strom a varíme posledný obed. Dávam si dobre vychladené trofejné pivo. To je aké? Nuž, niekto ho zabudol na hotelovej izbe pod stolíkom, tak som si ho pekne užil, neznámeho darcu pekne pozdravujem, len tak zasyčalo.

Keď sa opäť rozbiehame nadol, zrazu nám ide oproti veľká skupina ťažko naložených turistov. Usmievame sa na anglicky hovoriacich pútnikov väčšinou v dôchodkovom veku, do kopca poriadne fučia, prehodíme pár slov a dochádza mi, že je to skupina, ktorú očakávajú na Smrekovici. Nie je mi jasné, ako sa partia Britov dozvie o krásach Veľkej Fatry, ale musím povedať, že výber trasy to veru nie je zlý.

Prichádzame na fatranský Vtáčnik, iba tušíme, že za kopčekom vedie trasa, ktorá ústi na Málinô brdo, no chceme ísť pod Sidorovo, tak odbočujeme na zelenú značku. Pod nami je pekné sedenie s lavičkami a stolom, škoda, že sme o tom nevedeli, obed by sme si dali až tu. Neprekáža, teraz len vytrvalo klesáme a klesáme, až prídeme po lesných cestách a chvíľu aj po asfaltke na rázcestie, kde vidím skaly - Haliny (náhle sa rozpomínam, že aj tu som sa dakedy liepal), nad nami Sidorovo (Hýrová), v pozadí majestátny Veľký Choč a doprava chodníček na Vlkolínec.

Vlkolínec a domov

Hneď pod sedlom pod Sidorovom je fajný prístrešok so studničkou. Na spanie to nie je bohviečo, lebo udupaná hlina pod strechou je trochu šikmá, ale pri troche skromnosti... no, ťažko povedať. Ak by niekto nastupoval podvečer z Ružomberka či Bieleho Potoka, možno by prežil jednu noc a ráno naostro pokračoval po hrebeni. Veľkou výhodou je v týchto prípadoch tečúca voda, lebo starý svišť nerád vláči v batohu priveľa vody.

Kamenistou cestou schádzame dolu, výhľadu zrazu kraľuje Salatín, ďalšia záhada ohľadom názvu. Stále mi chodí hlavou výraz Ṣalāḥ ad-Dīn, slávny arabský vojvodca, ale prečo by sme práve jemu venovali taký pekný vrch? Aj keď bol nesmierne vzdelaný a legendárna bola jeho česť a rytierskosť, k tomuto miestu nemá nijaký vzťah. Neviem. Ak viete, napíšte do diskusie článku.

Onedlho uvidíme strechy Vlkolínca a o pár minút kráčame uličkami neobyčajného miesta. Diskutujeme, ako to bolo s Ežom Vlkolinským, čo sa chcel napichnúť na kosu (alebo to bol Gábor?), ale nemáme poruke správne knižné vydanie, a tak radšej obdivujeme vyľudnenú drevenú dedinu, len pár babiek a dedkov sa pomaly pohybuje od domu k domu. Niečo mi tu chýba... Aha viem, elektrické vedenia, najväčšiu pliagu fotografov, tu zakopali múdro do zeme. Nasávame atmosféru, zastavujeme sa pri jednotlivých domoch, pekne tu je.

Pri galérii si doprajeme jeden z najväčších kultúrnych výdobytkov v dejinách - capučíno. To mi urobila uzimená dievčinka, čo v bufete osamelo čaká na kunčaftov. Malá prestávka, je skoré popoludnie a poďho ďalej, popri kostole a cmiteri ešte raz naposledy stúpame do kopca. Zdá sa mi to čudné, ale pohľad do mapy ma presviedča, že správne. Keby som dal na intuíciu, vydal by som sa z dediny rovno nadol a skončil by som úplne inde, ako treba. Keď ešte raz obzeráme Sidorovo (Hýrová) a v diaľke priehradu Liptovská Mara, nebo je úplne sivé, hádam aj snežiť bude. Kúsok ďalej nachádzame šípku vpravo, treba ísť cez lúku, len na druhej strane nikde nevidíme značku. Nakoniec skromný priechod cez kriaky odhaľuje správnu cestu, odtiaľto treba ísť len dolu, na hlavnú cestu do Bieleho Potoka, z hĺbky nás pozdravuje civilizácia hukotom áut a kamiónov.

Vyzerá to tak, že na zastávke stvrdneme dve hodiny a zvažujeme ústup do krčmy, keď pozriem cestovný poriadok cez internet a nachádzam skvostné riešenie - o 10 minút autobus do Liptovskej Osady a tam prestúpiť na ďalší o 7 minút do Starých Hôr. Bingo, technológia zvíťazila! Dnes sme prešli 14 kilometrov, pohodlná vzdialenosť, zostup bol poriadny, no znesiteľný.

Zhrnutie

Uvedomujem si, že celá trasa (panormáma-fotografia takmer celej štvordňovky z novembra 2013 z Martinských holí) sa vskutku dá prejsť za dva dni a asi by sme to dokázali aj my, s prespaním na Chate pod Borišovom. Boli by to etapy 20 a 26 km, ale rozdiel by bol nesmierny - boli by sme utrmácaní, unavení až až. Takto sme si to podľa "Príručky starých svišťov" rozdelili na bufeťácke štyri dni. Mali sme čas hľadieť na pekné kopčeky, do slniečka, fotografovať do úmoru, užiť si ohník a spánok na salaši, zahrať hry na chate a sme úplne radi, že sme to spravili práve takto.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek