Trasa

Polana Chochołowska – Volovec (Wolowiec) – Rákoň (Rakoń) – Lúčna (Grześ) – sedlo pod Osobitou – Chata Zverovka (trasa v mape)

Na Volovec

Na izbe chaty na Chocholovskej poľane (Polana Chochołowska) panoval od včasného rána čulý ruch. Nečudo, keď pokope spalo asi dvanásť ľudí. Pred siedmou som si zbalil veci a išiel som sa naraňajkovať k veľkému stolu vo vstupnej hale. Horúcu vodu na čaj som si do termosky načapoval vo veľmi slušne vybavenej turistickej kuchynke pri hlavnom vstupe do chaty. V miestnom obchodíku som nakúpil pár plyšových suvenírov pre deti a mohlo sa vyraziť.

Z chaty som zišiel kúsok dole po ceste a zahol doprava do protismeru blízkeho potôčika. Cesta po zelenej značke Vyšnou Chocholowskou dolinou (Wyżnia Chochołowska Dolina) začala ľahkým chodeckým terénom krásnym ihličnatým lesom. Po dosiahnutí menšej lúčky sa mi z otvoreného priestranstva naskytol pohľad na „kopčisko“ úctyhodných rozmerov. Chvíľka zorientovania sa napovedala, že sa ide o Volovec. Ďalších pár sto metrov s trošku väčším uhlom stúpania ma priviedlo nad pásmo lesa. Tu sa okrem Volovca dala identifikovať aj samotná cesta naň. Na bočnom hrebeni medzi Volovcom a Rákoňom sa v sedle proti modrej oblohe jasne vynímala tabuľa so smerovníkmi. Chodník chvíľu viedol nízkou kosodrevinou na prírodnú terasu, ktorá bola ako-tak rovinatá. Odtiaľto viedlo trávnatým úbočím do sedla niekoľko dlhých serpentín.

Vo chvíľkach oddychu som si sadol na kameň a pozoroval hornú časť Chocholovskej doliny, zatiaľ márne hľadajúc postavičky na chodníku. Pri „bezmennom“ smerovníku v sedle som sa pripojil k trojici mladých chalanov, preberajúc s nimi ich víkendové turisticko-fotografické plány. Jeden z nich objavil na západnom svahu pasúceho sa kamzíka a z tesnej blízkosti spravil cenné zábery. Čoskoro sme sa ocitli na Volovci (Wołowiec, 2063 m) a vďaka bezoblačnej oblohe bolo čo obdivovať. Z vrcholu je jeden z najkrajších kruhových výhľadov, aké poznám. Zaujala Roháčska dolina s plesami a Ťatliakovou chatou pod roháčskym hrebeňom, taktiež Otrhance s Jakubinou, na dohľad boli hrebene, ktorými som prechádzal včera či predvčerom, ďalej národné symboly Kriváň (SK) a Giewont (PL) a nakoniec miesto posledného nocľahu – chata na Chocholovskej poľane.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Lúčnu a popod Osobitú

Po chvíľach zvŕtania, obdivovania a fotenia som so šťastným výrazom v tvári zjedol jablko a pustil sa dole, smerom, odkiaľ som prišiel. Nasmeroval som si to po hrebeni na Rákoň (Rakoń), kde sa zhromaždilo ešte viac ľudí ako na Volovci. To bol dôvod, ktorý ma odradil od dlhšej zastávky a vykročil som ďalej na Lúčnu. Po pravej strane rovnobežne ležala Chocholowská dolina (hrebeň ma v podstate viedol nad chatu v nej), nad ňou sa týčil ďalší hraničný vrch Bobrovec (Bobrowiec) a pásmo bizarných skalných útvarov nesúce názov Chochołowskie Mnichi. Na ľavej strane som mal možnosť nazrieť do Látanej doliny. Chodník, idúci lúkami i kosodrevinou, mi podchvíľou prihral niekoho do cesty. Najväčšiu radosť som mal z dvoch Poliakov, s ktorými som na Ornaku zdieľal izbu a ktorí na druhý deň spali aj na Chocholowskej chate.

Na vrchole Lúčnej (Grześ, 1653 m), ktorý tvorí sympatická čistinka v objatí kosodreviny, som sa lúčil s Poľskom, vizuálne i fyzicky, keďže ďalšia cesta opúšťala štátnu hranicu. Ešte posledné zábery a vošiel som do lesov oddeľujúcich Lúčnu od Osobitej. Z času na čas som sa dostal na lúčku posiatu čučoriedčím, odkiaľ bolo vidno na Roháče, ale väčšinou ma obklopovali stromy. Na mieste bolo zanôtiť si obľúbené: „Uprostred lesa moje srdce plesá.“ Podchvíľou sa ozvalo zaručanie jeleňa, ale onedlho som si uvedomil, že to ručia „jelene“ v rukách lesných robotníkov. Vitaj doma, priateľu, pomyslel som si znechutene.

Po sedlo pod Osobitou som postretal viaceré skupinky Slovákov, z ktorých mnohí si vydýchli, že za zákrutou narazili na človeka a nie na medveďa, čo ma dosť bavilo. Pomedzi konáre stromov stále viac vykúkal mohutný vrchol Osobitej. Náhle les skončil a zastal som v sedle pod ňou. Krásna, príťažlivá, jedinečná, skrátka osobitá. Pár dní dozadu som sa pohrával s myšlienkou, že až tam budem, vybehnem hore. Ale jednak uzávera, no najmä koleno ozývajúce sa pri prudšom klesaní, ma presvedčili, aby som to aspoň pre tentokrát nechal tak. V tráve neďaleko smerovníka sa vyvaľovali dve Poľky, sadol som si neďaleko nich a ničil som takmer posledné zásoby jedla a pitia. Zo sedla je krásny výhľad na východ na Giewont, na západe na Veľký Choč, nuž som nezaháľal ani s fotením. Kontrola hodiniek ma čoskoro presvedčila, že je načase pohnúť sa ďalej.

Záver na Zverovke

Po Chatu Zverovka to vychádzalo na 1,5 hodinu a musel som si nechať nejakú rezervu na očistu pred vstupom do civilizácie. Terén len klesal, čo síce koleno neocenilo, ale aspoň oko tešil pohľad na úzky hlboký Teplý žľab s potôčikom na dne, povedľa ktorého chodník viedol. Ten nakoniec vyústil na veľkej lúke, za ktorou prišlo (pre moju neznalosť trošku nečakane) jazierko. Občasný hukot áut ma uistil, že cieľ cesty neleží ďaleko. Hoci som pri Chate Primula stratil zelenú značku, príliš ma to netrápilo. Asfaltka a neskôr žltá značka ma spoľahlivo doviedli k Chate Zverovka.

Bol som tu po prvýkrát, tak som najprv chatu obkrúžil a poobzeral zo všetkých strán. V reštaurácii s príjemnou obsluhou som si v rámci regenerácie objednal dve pivá a na miestnej toalete som v mene hygieny a zachovania dobrých vzťahov so spolucestujúcimi spravil najnutnejšie úpravy zovňajška. Čakala ma kratšia cesta autobusom, dlhá cesta oravskou lokálkou "Orávka" a predlhá jazda rýchlikom do Bratislavy. V Jednote v obci Podbiel som si preto nakúpil potrebné zásoby, s dvomi konzultáciami našiel „zašitú“ železničnú staničku za mostom a do príchodu lokálky už len dumal, ako mi opäť raz v prírode dobre bolo.

Predchádzajúca časť putovania