Trasa

Chalets de Bise (horská usadlosť) – sedlo Pass de la Bosse – Cornettes de Bise – krasová planina – sedlo Col d’Ugeon – Chalets de Bise

Masív Cornettes de Bise je súčasťou vápencového pohoria Chablais, ktoré na severe ohraničuje Ženevské jazero a na juhu Savojské Alpy. Vyberáme si ho vzhľadom k vzdialenosti od Thononu (cca 1 hodina cesty autom) na rozchodenie sa pred oveľa ambicióznejším výstupom na Dents du Midi, ktorý sa chystáme absolvovať v nasledujúcich dňoch. Výlet začíname na parkovisku pri usadlosti Chalets de Bise vo výške 1500 m. Prechádzame okolo chaty a niekoľkých hospodárskych budov a hneď na úvod začíname serpentínami stúpať do sedla Pass de la Bosse. Asi o pol hodinu stojíme v sedle, chodník klesá do vedľajšej doliny, ale odbáčame doľava a nevýraznou cestičkou pokračujeme v stúpaní. Po úvodných niekoľkých serpentínach prichádzame pod vysokú stenu a cestička začína stúpať pozdĺž nej kolmo na vrstevnice. Fučím ako lokomotíva a zisťujem, že som asi podcenil kondičnú prípravu. Chodník má pozoruhodné značenie – občas je na skale namaľovaná kamzíčia hlava. Chvíľami sa pohybujeme skutočne kamzíčím terénom a šplháme nahor po skalách. Niektoré úseky sú dosť exponované, zišli by sa reťaze, ale bez zaváhania pokračujeme a nezdrží nás ani niekoľko snehových polí. V záverečnom úseku sa stúpanie zmierni, prekračujeme množstvo vápencových trhlín aké som naposledy videl v Totes Gebirge a prechádzame okolo monumentálneho skalného okna. Vrchol je však trávnatý a posledné metre vedú po hlinenom chodníku. Výstup nám trval asi 3 hodiny a stretli sme iba jedného človeka.

Na vrchole vo výške 2432 m n. m. je turistov viac ako počas výstupu, ale čo nás prekvapuje, je množstvo kamzíčieho trusu. Priznám sa, že takto obsratý vrchol som ešte v žiadnych horách nezažil. Smrdí to tu a nie je pomaly kam stúpiť alebo kam si odložiť batoh. Škoda, že výhľad z vrcholu je obmedzený, väčšina okolitých kopcov je zahalená v oblakoch, a tak sa nezdržiavame, fotíme si Ženevské jazero a dávame sa na zostup. Ešte predtým podávam aparát do rúk neznámemu turistovi, nech nám urobí spoločnú vrcholovú fotografiu. Turista robí pre istotu dve, neskôr doma zisťujem, že sú obe krivé, rozmazané a pre akékoľvek účely nepoužiteľné a radšej som mu do rúk nemal dávať nič.

Z vrcholu zostupujeme na švajčiarsku stranu hory. Pozoruhodnou vlastnosťou našej mapy je, že značkované chodníky sú vyznačené len na francúzskej strane hraníc, vo Švajčiarsku ako keby žiadne značky neexistovali. Asi o 200 výškových metrov nižšie v malom sedielku robíme prestávku a obedujeme, predsa len tu nie je toľko trusu ako na vrchole. Pod nami sa nachádza vápencová planina s množstvom snehových polí, ktorou povedú naše najbližšie kroky a bude najkrajšou pasážou celého výletu. Konečne vidíme miestnu faunu, na skalách sa vyhrieva veľké stádo samíc kozorožca a mečiacich mláďat, môže ich tu byť aj tridsať. To, že ide o kozorožce zistím až niekoľko mesiacov po návrate domov, zatiaľ ich považujeme za kamzíky. Pri zostupe na planinu mám problém sústrediť sa na chodník pod nohami, keď sa stále po nich pozerám. Celkovo som nejaký nesvoj z krásy naokolo, pretože zažívam zatmenie mysle, aké sa mi dlho v horách nestalo. Chodník prudko klesá k snehovému poľu, je tu úsek, kde treba použiť ruky, a tak hádžem paličky dole a chystám sa zostúpiť. Paličky avšak hádžem takou silou, že jedna padne do trhliny medzi snehom a skalou a druhá sa šmýka po prudkom snehovom poli, až kým sa niekde v polovici nezastaví. Vulgarizmy, aké zo mňa vychádzajú, hory ešte nepočuli. Chalani sa mi samozrejme smejú a kozorožce najprv neveriaco pozerajú, potom sa znechutene zdvihnú a s posmešným mečaním odchádzajú. Paličky sa našťastie podarí vyzdvihnúť, aj keď v prudkom snehu bez mačiek mi nie je veru všetko jedno. Potom si len užívame pochod krásnou planinou, kde sa snehové polia striedajú s trávnatými úsekmi plnými pestrofarebnej alpskej kveteny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi po hodine putovania prechádzame z planiny do susedného údolia a otvárajú sa nám výhľady na ďalšie časti pohoria. Začína sa kaziť počasie. Oblaky, ktoré nás prenasledovali od Cornettes de Bise, hustnú a tmavnú. So zostupom na dno údolia nám padajú na hlavy prvé kvapky, a tak vyťahujeme návleky a pončá a najbližšiu hodinu budeme šliapať v hustom daždi. Na to, aby sme sa dostali naspäť k autu potrebujeme vyjsť do sedla Col d’Ugeon vo výške 2018 m n. m. a odtiaľ zostúpiť k Chalets de Bise. Značenie je v údolí veľmi biedne, ani nevieme, ako schádzame zo značenej trasy a k sedlu stúpame rôznymi ovčími chodníčkami. Dážď zatiaľ neprekáža a tešíme sa, keď nám hory doprajú ďalšiu ukážku miestnej fauny. Vo svahu napravo od nás sa popása stádo kozorožcov, tentoraz rohatých samcov. Len škoda, že nie sú bližšie. Rohaté kozy patria medzi to najkrajšie, čo Alpy vedia ponúknuť.

V sedle prestáva pršať a nasleduje technicky najnáročnejšia časť dnešnej túry, zostup po prudkom rozbahnenom chodníku. Bojujeme s blatom ako sa len dá, niekedy pomôžu paličky, inokedy obchádzame obzvlášť šmykľavé úseky po tráve, ale aj napriek opatrnosti skončia niektorí členovia expedície opakovane na zadku. K autu prichádzame mokrí, zablatení, ale spokojní s dnešným výkonom a s privítaním, ktoré nám francúzske Alpy pripravili. Celý okruh nám trval približne 6 hodín, takmer presne podľa údajov z mapy. Podvečerné kúpanie v Ženevskom jazere je adekvátnou odmenou za turistický výkon.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek