Trasa

Sedlo pod Hradišťom – sedlo Klapy – Klapy (Cigánka) a späť (trasa na mape)

Nezvyčajne teplo, 11 °C na 24. novembra - možno aj tento fakt ovplyvnil moju ochotu vyhodiť blinker a dupnúť na brzdu. Vôbec som nevedel, čo je to za horu, ani ako sa k nej ide. Otočil som sa späť, most som našiel až v Bytči a na pravom brehu Váhu som hľadal bočnú dolinu, ktorá by ma doviedla na úpätie. Odbočil som do Jasenice a tam treba trafiť nenápadnú cestu do Udiče. Ňou som prišiel do plochého sedielka, v ktorom som uvidel modrú turistickú značku. Odparkovať a mohol som vyraziť. Batoh na chrbát a šup, šup do kopca.

Traktorom rozbahnená cesta mi pre začiatok veľa radosti nepriniesla, zo záznamu trasy môžete vidieť, že nahor som sa držal značiek, ale naspäť som našiel omnoho lepšiu trasu. Z pohľadu fotografickej tvorby bolo vyslovene hnusne, ale radosť z pohybu bola dôležitejšia. Až v sedle Klapy som sa konečne dozvedel, že sa budem driapať na rovnomenný vrch a z modrej značky som odbočil na žltú, po ktorej kráčal oproti sympatický fúzatý turista. Strmý chodníček ma viedol nahor, na jednom mieste som videl zreteľnú odbočku doľava pod skaly, že by horolezecký terén? Na vrchol to bolo potom len kúsok, aj keď stúpanie bolo pomerne výživné. Miestni obyvatelia volajú Klapy - Cigánka.

Výhľady sú impozantné, pekne som videl Manínsku tiesňavu a na obzore sa črtal Súľovský hrad, kde sme boli prednedávnom. Na východe je výrazný vrch Hradište a dolu pod nohami vidno nielen meandre Váhu a začiatok Nosickej priehrady (Priehrada mládeže), ale za srdce ma chytil prekrásny romantický laz, ktorého meno som našiel až doma - Záklapie. Vraj tam všetkým zlým ľuďom klepnú po prstoch...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestou nadol som kráčal opatrne, paličky možno len a len odporúčať a keby bolo vyslovene šmykľavo, treba si dávať naozaj pozor, lebo na jednom mieste by sa dalo padnúť dosť nepríjemne. V zime na snehu je lepšie ísť na takéto miesto vo dvojici, lebo náhoda je vraj blbec.

Samota lesa, popadané lístie, holé stromy, ticho, to všetko na mňa pôsobilo zádumčivo a predsa krásne. Bol som šťastný, že mágia špicatej hory ma doviedla tak nečakane práve sem. Zbehol som na lúky nad sedlom Klapy a vydal som sa okrajom lesa k lesnej ceste, na ktorej sa objavili staré modré značky. Aj tu bolo sem-tam bahno, ale terén je tam omnoho príjemnejší. Stačí ísť po ceste až na lúky. Poznávacie znamenie je poľovnícky posed. Od neho vidno zaparkované auto a po lúkach som k nemu prišiel raz-dva. Celé sa to dá stihnúť za hodinku aj niečo, a to aj v prípade, keď je niekto starý svišť ako ja. Ani nie o 20 minút neskôr začalo liať, časovanie bolo teda perfektné.

Predpokladám, že predtým išla značka po lúkach a bolo to omnoho krajšie, ale problém bol asi s tým, že by musela byť trasa vybavená kolíkmi, tak ju preznačili po zvážnici, kde nebol problém kresliť na stromy.

Po tejto skúsenosti asi budem nosiť v aute aspoň minimálnu turistickú výbavu, a ak niekto z čitateľov uvažoval nad takýmito uletenými impulzívnymi prechádzkami, môžem to len a len odporúčať.