Trasa

Champéry, lyžiarske stredisko Grand Paradis – vysokohorská chata Cabane de Susanfe – sedlo Col de Susanfe – sedlo Col de Paresseux – Haute Cime a späť

Deň prvý

Výstup začíname kúsok od lyžiarskeho strediska Grand Paradis, ktoré sa nachádza neďaleko mestečka Champéry. Parkujeme auto, obedujeme a balíme sa. Nevieme, ako to bude hore vyzerať, a tak sa spoliehame na informáciu od Rasťa, ktorý bol pred dvoma týždňami v Chamonix a tvrdí, že nad 2000 m bolo stále množstvo snehu. Preto si balíme mačky, čakany a ďalší výstroj do zimných podmienok. Až na chate zistíme, že sme ich vliekli so sebou zbytočne.

Od auta rezko vyrazíme šotolinovou lesnou cestou. Asi o 20 minút prejdeme po moste cez potok a začíname stúpať serpentínami v peknom ihličnatom lese. Stúpanie nám na chvíľu spestrí veľmi scénický úsek, kedy je chodník zarezaný do mohutnej skalnej steny a od otvoreného priestoru nás delí len kovové zábradlie. Po tomto spestrení pokračujeme ďalej serpentínami, až kým neprídeme k malej chate. Vychádzame z lesa a prvý raz sa nám ponúka dramatický pohľad na vodopád a kaňon Pas d’Encel. Prechádzame lúkou, potom opäť krátko lesom a sme na mostíku nad vodopádom. Pri potoku sa osviežujeme a naberáme sily pred ďalším úsekom. Do kaňonu stúpame najprv ostrými serpentínami, potom po uzučkom chodníku v skalnej stene a na záver kolmo hore niekoľkými zaistenými úsekmi. S plnými batohmi to veru nie je žiadna zábava, opäť cítim svoj kondičný deficit, pot mi tečie z čela prúdom a štípe ma v očiach. Po dvoch hodinách sme v kaňone a to, čo zbadáme, si od všetkých vyslúži niekoľko citosloviec obdivu. Rovno pred nami sa totiž týči mohutná severná stena 3057 m vysokého Mont Ruan aj s visiacim ľadovcom a konečne vieme, že sme vo veľhorách.

V kaňone je tabuľka, ktorá nám oznamuje, že sme vo výške 1815 m. Na chatu Cabane de Susanfe, kde máme rezervovaný nocľah, nám zostáva ešte 300 výškových metrov. Keďže sú len dve hodiny poobede a okrem výstupu na chatu nemáme na dnes žiadne plány, nemáme sa kam ponáhľať. Za kaňom sa dolina otvára, presunieme sa cez snehové pole na druhú stranu potoka a nad umelým jazerom na potoku La Saufla opäť odpočívame a hydratujeme naše vysušené telá. Slnko sa do nás opiera celou svojou júlovou silou a preto nepodceňujeme pitný režim. Na trávnatej stráni vo svahu oproti sa z ničoho nič objaví stádo oviec a nám skutočne nič nechýba k pravej švajčiarskej horskej atmosfére. Počúvame zvonenie ich zvoncov, pokriky miestneho baču aj brechot jeho psov a s údivom sledujeme ich prácu pri usmerňovaní celého stáda. Po pol hodine na seba znovu vyhadzujeme ťažké batohy a vydávame sa na záverečné stúpanie. Čím sme bližšie k chate, tým viac turistov stretávame. Prekvapuje ma, akí sú všetci slušní, samé úsmevy, bonžúr, merci... páči sa mi takýto prístup.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chata Cabane de Susanfe sa nachádza vo výške 2102 m. Aj keď to pri prvom pohľade tak nevyzerá, prespí v nej 72 turistov. Nocľah s polpenziou stojí 48,- CHF (12,- CHF za nocľah pre členov OeAV + 36,- CHF polpenzia) a všetko je zorganizované v štýle najlepších švajčiarskych pravidiel. Pri vstupe do jedálne sa treba prezuť do kroksov, ktoré sú pekne podľa veľkosti zoradené v policiach pri dverách. Každá skupina, ktorá ma rezervovanú polpenziu, má svoj určený stôl s menovkou, batohy ostávajú v policiach a skrinkách v jedálni, hore do nocľahárne je dovolené si zobrať len najnutnejšie veci v košíku, ktorý by sa mal ujsť každému nocľažníkovi. Spoločná nocľaháreň vyzerá celkom luxusne (v porovnaní s matrazenlagrami v niektorých rakúskych chatách), aj keď trochu stiesnene. Zisťujeme, že okrem sandálov na prezutie sme sme so sebou brali zbytočne aj spacáky, keďže každá posteľ má vankúš aj paplón.

Krátko po našom príchode a ubytovaní sa spúšťa silná prehánka a nám nezostáva nič iné, len zasadnúť k určenému stolu. Dávam si najdrahšie pivo, aké som kedy v horách pil (0,3 l za cca 7,- CHF), chalani uprednostňujú víno. Po pol hodine prestáva pršať, ešte stále zostáva dosť denného svetla, a tak sa ideme prejsť okolo chaty. Cieľ zajtrajšieho výstupu, 3257 m vysoký Haute Cime, máme ako na dlani. Vidíme, že prakticky celá výstupová cesta je bez snehu, čiže všetok horolezecký výstroj mohol zostať v aute, resp. na Slovensku. Po prechádzke sa vraciame do jedálne, kde všetci netrpezlivo očakávajú večeru. Zakrátko prichádza, dokonca v troch chodoch (špargľová polievka, chilli con carne a detská výživa posypaná škoricou ako dezert). Okolo ôsmej sa jedáleň vyprázdňuje (čo je po skúsenostiach zo slovenských chát kultúrny šok), odchádzame do nocľahárne ako poslední chvíľu pred 22.00 h.

Deň druhý

V masových nocľahárňach sa málokedy dobre vyspím a noc sa nelíši od predošlých. Chalani vyzerajú byť na tom rovnako, ale na dobrej nálade nám to neuberá. Raňajkujeme pri stole, ktorý nám bol určený včera, našťastie sa nesplnia moje obavy a nedostávame ovsenú kašu, prípadne cereálie, ale chrumkavý, čerstvo upečený chlieb, maslo a lekvár. O 8.00 h sme pripravení, nepotrebné veci nechávame na chate, naspäť pôjdeme rovnakou cestou. Prvé stovky metrov vedú chodníkom, ktorý sme prešli včera večer. Je ideálny na začiatok túry, stúpa len mierne a pri rýchlom tempe, ktoré Martin nasadí, sa aspoň zahrejeme, keďže slnko je skryté za okolitými končiarmi. Poriadne začíname stúpať až pod sedlom Col de Susanfe, najprv rozľahlým snehovým poľom, potom suťovým chodníkom. V sedle vo výške 2494 m (rovnako vysoko ako náš Kriváň) sa pripája ďalšia výstupová trasa na vrchol, vedúca od chaty Auberge de Salanfe. Vychádzame z tieňa a vchádzame do úplne iného sveta. Ako šibnutím prútika mizne tráva a všetko zelené. Odteraz pôjdeme mesačnou krajinou a sprevádzať nás bude najmä suť a kamene.

Výstup na vrchol trvá ďalšie dve hodiny, je monotónny, neuveriteľne prudký a po tom, ako nám začne slnko piecť na hlavy plnou silou, aj veľmi namáhavý. Batohy sú síce o niečo ľahšie ako včera, ale to nemení nič na fakte, že od približne 2900 metrov stojí každý krok veľa síl. V určitých úsekoch je suť pohyblivejšia ako by sme si želali, čo ešte pridáva na náročnosti. V sedle Col de Paresseux (3054 m) nechávame ďalšiu časť vecí, zvyšných 150 výškových metrov vystúpame naľahko, len s vodou a bundami. Suťový chodník pokračuje ostrými serpentínami, len na krátkom úseku je prerušený skalami. Po vyčerpávajúcich troch hodinách stojíme na 3257 m vysokom Haute Cime. Je tu veľmi málo miesta, severná stena padá dolu viac ako tisíc výškových metrov, preto sme veľmi opatrní. Zhodujeme sa, že na takúto namáhavú horu sme ešte nevyšli, ale potom si len užívame výhľad. Môže to znieť ako klišé, ale pri pohľade na juh nám padajú sánky. V diaľke sa týči známa severná stena Grandes Jorrases a predovšetkým biely vrchol Mont Blancu. Namáhavý výstup určite stál za monumentálny výhľad.

Zostupu po suti sa všetci obávame, ale nakoniec ho zvládame bez ťažkostí. O dve hodiny sedíme opäť pri chate a obedujeme slaninu s cibuľou z vlastných zásob. Po obede balíme všetok nepoužitý výstroj a dávame sa na zostup. Najprv údolím do kaňonu, potom zaistenými úsekmi k vodopádu a na záver lesnými serpentínami. V tejto fáze ma bolí všetko od prstov na nohách cez kolená až po stehná, predsa len sme zišli viac ako 2200 výškových metrov. K autu prichádzame úplne vyšťavení. Haute Cime nie je technicky náročný výstup, kondične však dá zabrať. Naľahko sa dá absolvovať za 10 až 12 hodín, lepšie je však rozdeliť si ho do dvoch dní. V prípade pekného počasia ponúka nádherný výhľad na Mont Blanc, a ten vynahradí všetku námahu.