Trasa

Tisovec, železničná stanica – Kordove lúčky – Hradová, Tisovský hrad – Hradová, vyhliadka – Tisovec, námestie – Pasiečky – Tŕstie – chata Tŕstie – Tŕstie, pomník – sedlo Korimovo – Urbanec – Tri chotáre – sedlo Dielik

Prvý deň sa štverám na vytúžený zubatý hrebeň

Keďže som po nočnej, tak do Tisovca prichádzam jemne ubitý vlakom od Brezna až neskoro poobede. Hneď ako vystúpim z motoráčika, sadám si na lavičku pred staničnú budovu. Môj cieľ, mohutný masív Hradovej, sa vypína priamo predo mnou. Ej veru, nie je mi všetko jedno, keď si predstavím, že tam hore sa chcem dnes vyškriabať. Čas letí a po tom, čo som sa turisticky ustrojil a cvakol úvodnú fotku, vyrážam. Cez priecestie sa okrajovou štvrťou Hámor preplietam popri malom kostolíku do bočnej uličky. Žltá značka ma vedie za poslednými domami do hustého porastu. Na zarastajúcej ceste stretám auto plné dreva. Miestni sa dosť čudujú, kam si to šiniem sám takto na večer. Po krátkom predieraní krovinami sa ocitám na malej trávnatej ploche so staručkými tabuľkami, označujúcimi miesto ako Kordove lúčky. Výhľad je obmedzený len na masív Strelnice a Voniacej.

Príliš sa nezdržiavam a po chvíli sa norím opäť do lesa. Miestami slabšie znateľným chodníčkom začínam stúpať a nekonečnými serpentínami zdolávať akési zvláštne strže v strmých svahoch. Po prekrížení zvážnice sa chodník opäť jemne stráca v hustom poraste. Môj orientačný zmysel ma však neomylne vedie kolmo na vrstevnice, až sa terén začína pomaly narovnávať. Popri historickej tabuľke s československým štátnym znakom sa ocitám v prírodnej rezervácii Hradová. Obdivujem strmé steny Okrúhlej skaly, na ktorú sa vraj dalo v minulosti dostať rebríkom. Dnes niet po ňom ani stopy, a tak pokračujem pod začiatok očakávaného skalného hrebeňa.

Keďže fúka čerstvý a studený vietor, obliekam si polartecovú bundu a malou retiazkou sa vyšvihnem na bralko. A v momente som omráčený. Predo mnou je vápencový hrebeň ostrý ako britva, vedúci na samotný vrchol Hradovej. Opatrné preliezanie vzdušného úseku si i s ťažkým batohom dosýta vychutnávam. Vysoké steny na oboch stranách sú miestami previsnuté. Výhľady sú naozaj výborné. Pod nohami sa mi rozprestiera malebné údolíčko Rejkovského potoka, za ktorým čnie vrch Ostrá nad Klenovcom. Vedľa je časť Tisovca a nad ním mohutné Tŕstie, kam by som sa mal pozrieť zajtra. Na opačnej strane je nepreberné množstvo vrcholkov Veporských vrchov na čele s Klenovským Veprom či Fabovou hoľou. Pekne tvarovaný je blízky hrebeň Kášteru. Po opojení zakrátko dorážam na v lese ukrytú vrcholovú čistinku s tabuľkami ohlasujúcimi Hradovú (887 m). Vedľa sa nachádza náučný panel so zaujímavými pikoškami o zaniknutom Tisovskom hrade i skalnom masíve.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Mrazivé večerné divadlo na ostrí Hradovej

Zachádzam ešte kúsok ďalej a objavujem miesto s výhľadom na masív Strelnice a (Tisovskej) Voniacej. V diaľke vykúka moja obľúbená Stolica. Na severe pútajú pozornosť roztratené lazy v okolí Petovcova či Hajnášu, nad ktorými čnejú bralá Veľkej Stožky a zalesnený (Muránsky) Kľak. Po čase sa vraciam skalným hrebeňom naspäť pred tabuľku rezervácie. Chcem si postaviť stan. Návštevný poriadok NP Muránska planina totiž ako jediný NP umožňuje nocovanie do 100 m kdekoľvek v okolí značeného chodníka s výnimkou rezervácií so 4. a 5. stupňom ochrany. S radosťou túto „špecialitu“ využívam, hoci nájdenie vhodného miesta je priam „mission impossible“. Stan je rýchlo zbúchaný a okrem fotonáradia v ňom všetko zanechávam. Opäť šprintujem hrebeňom, lebo západ slnka nečaká.

Na správne miesto doliezam s miernym meškaním a preto ihneď roztáčam svoje obľúbené fotohrátky. Nízke slnko sa rozpíja v rozmazaných mrakoch a sfarbuje ich do žltooranžova. Po okolitých horách, ktorým kraľuje Klenovský Vepor, sa plazia dlhočizné tiene a krajina je nesmierne plastická. Naproti tomu nad Nízkymi Tatrami práve zúri jedna z mnohých snehových prehánok. Bača dole na Rejkove zaháňa cinkajúce ovečky späť do salaša. Moje oči najviac priťahuje zubatý vápencový hrebeň pod nohami zakončený vyzývavou Okrúhlou skalou. Bralá sa farbia do ružova a v kombinácii s okolitými červenými a žltozelenými stromami vytvárajú najkrajšiu jesennú scenériu. Do toho fučí nepríjemný severák a mráz zachádza až do špiku kostí. Lenže sedím a vnímam to až do konca. Príroda sa opäť vybláznila a predviedla mi ďalšie neopakovateľné momenty. Atmosféra snov a určite jeden z najkrajších večerov sa končí a plný pozitívnych emócií sa vraciam ku stanu. Po večeri ma premáha únava a napriek tomu, že z lesa sa šíria rôzne strašidelné zvuky, vcelku rýchlo zaspávam.

Druhý deň bez východu slnka zliezam na moment do civilizácie

Ráno som mal ako vždy ambíciu fotiť východ slnka, lenže ako takmer vždy zostalo iba pri nej. Zisťujem, že obloha je beznádejne zamračená a nejaký „oskar“ nehrozí. A tak ešte chvíľu pokračujem v driemotách. Ibaže tie sa mi akosi pretiahli a časový sklz je opäť so mnou. Hádžem do seba rýchle raňajky, balím stan a zas sa škriabem na Hradovú. Rozhľad po okolitej krajine je dnes bez slnka a tieňov dosť fádny a nemá šťavu. Spravím pár dokumentačiek a po rozlúčke s magickým miestom míňam i vrcholové tabuľky.

Kúsok vedľa si obzerám odkryté malé zvyšky múrov niekdajšej pevnosti. Pokochám sa výhľadom a zisťujem, že obloha sa začína pretrhávať. „Škoda, že to neprišlo skôr,“ hovorím si. Žltou značkou pomaly zostupujem chodníčkom vinúcim sa pomedzi skalky až na parádne vyhliadkové miesto so slovenskou vlajkou na železnej tyči. Na tunajšej skalke sa veru oplatí zdržať. Pod nohami mám celý Tisovec zovretý masívmi Tŕstia, Strelnice, Kášteru a Hradovej. Skutočne impozantný výhľad rušený len miestnou vápenkou, ktorá pôsobí v okolitej malebnej krajine ako päsť na oko. Teší ma, že na oblohe začína vládnuť slnko a fotopodmienky sa vylepšujú. Preto si len s nevôľou nakladám na plecia ťažkú skriňu a režem jednu serpentínu za druhou v peknom smrekovcovom lese. Chodník ma z neho vypľúva na okraji mesta, odkiaľ je na tisovské hlavné námestie Dr. Vladimíra Clementisa len pár metrov.

Do opustenej krajiny tajomného Tŕstia

Chvíľu študujem centrálny smerovník a pozorujem miestny „malomestský ruch“. Potom popri rozvoniavajúcej pekárni a bočnou Muránskou uličkou opúšťam civilizáciu. Pri poslednom dome krátko debatujem s domácim pánkom a zo stromu si trhám pár chutných jabĺk. Sadám si do trávy oproti chátrajúcej železničnej zastávke Tisovec mesto a vychutnávam si výhľady, ktorým jednoznačne dominuje prudko sa dvíhajúci masív Hradovej. Okolitú panorámu dopĺňa Strelnica, Kášter a Ostrá. Neskôr sa opäť dvíham a lúčnym hrebienkom s pasúcimi sa ovcami pozvoľna stúpam v ústrety Tŕstiu. Strmší úsek lesom ma privádza k upravenému prameňu Čierna hora. Obďaleč stojí informačný panel, ale mňa najviac zaujme keramický hrnček s názvom studničky. S takouto kuriozitou som sa ešte nestretol.

Žltá značka ma vedie príjemným brezovým lesíkom na okraj lúk s výhľadom na bralá Šarkanice nad Martinovou dolinou na Muránskej planine či lazy pod vrchom Urbanec v protiľahlom svahu. Na ďalšej maličkej lúčke s chatkou sa mi tentoraz otvára výhľad na západ s Veporskými vrchmi, kde trčí Klenovský Vepor. Len škoda, že sa medzičasom opäť kompletne zamračilo a krajina tak prišla o svoje farby. Vytrvalo stúpam lesom a zarastajúcim rúbaniskom, až sa vnáram do prírodnej rezervácie Tŕstie.

Priznám sa, že sem som sa dosť tešil a prostredie ihneď napĺňa moje očakávania. Tmavý smrekový les doplnený o buky, brezy či borovice je vskutku nevšedný a pôsobí tajuplným dojmom. Podmáčaným úsekom ma vedie chodník z drevených brvien, ktorý má síce svoje najlepšie roky za sebou, ale účel stále spĺňa. Míňam ďalšiu studničku, až prichádzam ku kamennému pomníku Václava Vraného. Z infopanelu sa dozvedám, že to bol vedec študujúci miestne prostredie a tu umrel na prechádzke. Vykračujem si stále zvláštne vyzerajúcim lesom s malými lúčkami a čučoriedkovými kríčkami, až sa ku mne pripája červená značka - Cesta Márie Széchy, s ktorou dorážam na veľké rázcestie nazvané Tŕstie (1120 m).

Názov je trochu zavádzajúci, lebo samotný vrchol by podľa mapy mal ležať o kúsok južnejšie. Mierim k turistickej chate Tŕstie, kam je to doslova len pár metrov. Je samozrejme zatvoretá, a preto sa skladám na terase, kde vyberám neskorý obed alebo to radšej nazvime olovrant. No zostáva akási zima, lebo ani paštéte sa na chlieb príliš nechce. Výhľad je dosť chabý a zahŕňa iba omieľaný Klenovský Vepor trčiaci ponad stromy. Idem si ešte doplniť vodu z blízkeho prameňa, ale som dosť sklamaný, lebo je to takmer iba kvapkadlo. Voda je navyše ľadová, ako keby vytekala zo samotného ľadovca a úprimne som rád, keď je fľaša plná. Ešte si máličko glgnem a potom vyrážam na cestu.

Presun za nečakanými večernými zážitkami na lúky pod Korimovom

Pôvodne som mal nocľah naplánovaný v sedle Nemcová, ale kvôli meškaniu, ktoré sa ma drží celý deň, som ho operatívne vymenil za sedlo Korimovo. Na známom rázcestí si z mnohých možností vyberám červenú značku (Cesta Márie Széchy). Míňam zaujímavo rozvetvený buk, ktorý vyzerá ako nejaký Ent z Pána Prsteňov. Šliapem tichými lesmi sem-tam preloženými rúbaniskom s obmedzenými výhľadmi. Lesná cesta vyzerá, že je dlhšiu dobu nepoužívaná, lebo miestami zarastá. Keď sa začína podozrivo naťahovať, predsa len sa objaví sedlo Korimovo. Keďže mapa sľubuje kúsok poniže lúky, neváham a idem to opáčiť. A naozaj. Po pár metroch strmého klesania sa ocitám na peknej zvažujúcej sa lúčke.

Samozrejme, že som chcel fotiť západ slnka, ale to by nesmela byť obloha potiahnutá sivými mračnami. No nič, šou sa odkladá na inokedy. Rozhliadam sa po nejakom rovnom mieste pre stan, ktorý nakoniec budujem na spodku lúky vedľa kríkov. Je čoraz väčšie šero, varič spokojne hučí a večera pomaly bubloce. Keď mám plný žalúdok, balím veci dovnútra a zrazu začína mrholiť. Šokovaný pozerám, odkiaľže to prichádza a môj premokavý stan si len povzdychne. Našťastie sa to ukáže len ako trojminútový vtip, po ktorom zostávajú iba kvapky na streche môjho prístrešku. „Veď ráno ich utriem,“ hovorím si naivne. Ešte sa naposledy rozhliadam po okolí a vtom si všímam, ako z lesa vychádzajú dva jelene s laňou. Kvôli tme ma nevidia a pasú sa asi 20 m odo mňa. Tajím dych a nehybne pozorujem úžasné divadlo. Lenže keď mi začína tŕpnuť polovica tela, robím pohyb, čo okamžite registrujú a v sekunde miznú v temnote lesa. „Parádny zážitok,“ pomyslím si a vliezam do tepla spacáku, ktoré ma rýchlo uspáva.

Tretí deň začínam v chrumkavom stane v slnečnom počasí

Na východ slnka nevstávam, lebo by som ho aj tak nevidel, keďže lúky sú orientované na západ. Ale ranné svetlo ma predsa len nenecháva nečinne vylihovať v spacáku a čochvíľa som aj tak von. Je poriadna zima, na tráve aj na stane je prízemný mráz. Kvapky na stanovej látke sú primrznuté a nedostanem ich z neho len tak ľahko, ako som si myslel večer. No najdôležitejšie je totálne azúro na oblohe. Rudohorská krajina sa prebúdza a milosrdné svetlo sa posúva čoraz nižšie. Fotkám opäť dominuje Klenovský Vepor v zákryte s Hradovou, ktorá je svetlom a tieňom preťatá na polovicu. Dokonalé zadosťučinenie za nevydarený večer.

Po raňajkách sa púšťam na malý prieskum okolia. V kríkoch na okraji lúky nachádzam pár domov, z ktorých zostala len hŕba sutín. Je to škoda, lebo mohli byť peknými fotomotívmi. Aspoň že lúky sú stále kosené a zatiaľ nehrozí ich zarastenie náletovými drevinami. Rastie tu pár jabloní, ktorým sa nedá odolať. Primrznuté kvapky oškrabávam zo stanu plastovou fľašou. Vyzerá to síce bizarne, ale je to účinné. Následné zbalenie tábora je len formalitou. Slnko konečne vystúpilo dostatočne vysoko a začínam pociťovať jeho teplé lúče na tele. Znova trochu fotografujem. Keď cítim, že je toho tak akurát, venujem peknej lúke posledný pohľad a stúpam späť do sedla Korimovo.

Záverečné stúpanie, záverečné výhľady a cieľ v sedle Dielik

Zo sedla hneď pokračujem posledným stúpaním túry na vrch Urbanec (1011 m). Povaľujú sa tu skalky obrastené trávou, papradím a rôznymi kriačinami. Sledujem uzučký chodníček odbočujúci doprava. Následne značka vedie lesom, ktorý je po čase vystriedaný rúbaniskom s obmedzeným výhľadom na bralá Šarkanice a hrebeň Stolických vrchov. Na jeho okraji je rázcestie na Troch chotároch (stret katastrov Tisovca, Muráňa a Ratkovského Bystrého). Odtiaľto sa mi otvára posledný seriózny výhľad na krajinu. A ako inak, patrí príťažlivým krivkám Hradovej a Veporským vrchom s kraľujúcim Klenovským Veprom. Potom začínam ukrajovať záverečné metre do cieľa. Žltou značkou klesám obyčajným lesom, kde sa občas pozastavím akurát pri niekoľkých obrovitých bukoch. Po napojení na výraznejšiu lesnú cestu sa po chvíli ocitám na lúkach v sedle Dielik. Odbieham si ešte obzrieť pamätník na druhej strane cesty a potom sa v blízkom prístrešku ustrojím do civilizácie. Po príchode autobusu sa s tichým a malebným krajom lúčim.

Záver

Absolvoval som túru, ktorú som nosil v hlave dlhší čas. Ohmatal som si mnou doteraz neprebádanú oblasť a s radosťou môžem konštatovať, že som tu určite nebol naposledy. Najväčšie dojmy vo mne zanechal masív Hradovej s jeho ostrým vápencovým hrebeňom, ale nesklamalo ani Tŕstie či lúky Korimova. Počasie mi síce umožnilo zažiť iba jeden východ a západ slnka, no oba sa mi hlboko zapísali do podvedomia. Zvlášť večer na Hradovej patrí k top zážitkom, aké som v horách okúsil. A zmienku si zaslúži ešte jeden faktor. Za celú túru som v horách prakticky nestretol ani jediného človeka a nieto ešte turistu, čo sa mi poriadne dávno nestalo. Spolu s rôznymi aj nevšednými zážitkami musím potvrdiť, že išlo opäť o ďalšiu výbornú túlačku opusteným, malebným a tichým Slovenským rudohorím.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek