Trasa

Lozzi, kemp l’Arimone (ATC Monte Cintu) – Refúgio de l’Erco (útulňa) – Lac du Cinto (pleso) – Monte Cinto (Monte Cintu) a späť

Dvojkemp l’Arimone a Monte Cintu má skvelú polohu na trávnatých plošinách v tieni moruší na skalnom výbežku nad dedinkou Lozzi (odkiaľ nás miestny “Pierre” zásobuje čerstvým ranným pečivkom) s krásnym výhľadom na veniec hôr. Noci sú príjemne svieže a tiché. Pred siedmou ráno sme pobalení a na skale pred kempom prežúvame raňajky. Vychádzajúce slnko prefarbuje okolité "panoramata" sýtymi odtieňmi. Voľný preklad Cinta je pás hôr, čo sedí. Z nášho južného pohľadu to nie je to žiadna monumentálna hora, len nenápadná pyramídka vystupujúca z tiahleho hrebeňa. Z iných svetových strán, to je iná reč - výzor hory aj navonok potvrdzuje úctyhodné 5. miesto v zozname ultraprominentných vrcholov Európy (viac o prominencii vo wikipédii - Topographic prominence). Ale o tom sa ešte presvedčíme.

O 7.15 h vyrážame, celé osadenstvo autobusu. Trasa pred nami sa dá rozdeliť na tretiny - spočiatku stúpa stráňami s hustým macchiovým porastom postupne k útulni Refúgio de l’Erco, ďalšia etapa vedie platňami širokej ľadovcovej doliny k plesu Cinto, aby v záverečnej časti prudko vystúpala suťou, neskôr po skalách na úzky hrebeň hory. Postačí nám litrovka vody, po ceste sú spoľahlivé pramene. Netreba podceniť pevnú turistickú obuv, terén je “vysokotatranského” charakteru a pre istotu si radšej obstarajte mapu - napríklad z francúzskeho verejného geoportálu.

Z kempu k plesu Lac du Cinto

Chodník z kempu plynulo stúpa pomedzi pichľavé macchie. Masív Cinta sa vypeká v rannom slnku, radosť fotiť. Zakrátko sme s Adush na chvoste skupiny, ktorá sa pozvoľna roztiahla na vzdialenosť stoviek metrov. Iných turistov nevidno. Niekoľkokrát križujeme vymletú štrkovú cestu, kľukatí sa naokolo a v závere úvodného päťstometrového výšľapu po nej prídeme na plošinu, v mapách označenú ako “parkovisko”. Axel by tu zaparkoval, ale inak je to len na tereňák. Nad parkoviskom sa kláti ruina “baru”, pred ňou posledných pár stoličiek z inventáru s luxusným výhľadom. Škoda chatky…

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skupina sa počká a hneď rozbehne ďalej - ešte kúsok hore do lúčnatého sedielka, odkiaľ vari sto metrov klesneme na dno mohutnej ľadovcovej doliny k útulni Refúgio de l’Erco. Kamenná chatka je v dobrom stave, voľne prístupná a pekne, účelne zariadená - spálňa tak pre dvanástich, jedáleň s pieckou, výdatný prameň poniže. Večerom sa tam vraj zvykne zastaviť správca, miestny pastier, vybrať nájomné pár eur. Fajn alternatíva voči kempom.

Od útulne opäť naberáme výškové metre pravým okrajom doliny. Značenie je sporadické, ale ani ho nie je treba, chodník je zreteľný, technicky stále nenáročný. Po dvoch hodinách si močíme nôžky v ľadovom plese Cinto v malebnom ľadovcovom kotli. Kúpanie by nebol žiaden problém, ale je cítiť, že jazierko rozmrzlo v júli. Potiaľto to zvládne naozaj každý, aj sviatočný turista a naša skupina sa delí na dve polovice. S Adush, samozrejme, pokračujeme na vrchol.

Od plesa na vrchol “strechy Korziky”

K mužíkom, ktorí nás vedú suťou, pomaly pribudli červené bodky, takže orientácia je naďalej bezproblémová a nálada výborná. K nej prispieva aj perfektné počasie záveru augusta. Suťový úsek je čoskoro vystriedaný technickejším lezením do skál. Morálku nežnejšej časti výpravy náhle dvíha hadík bielych prilieb v žľabe nad nami. Rota legionárov trénuje prechod horským terénom v plnej výzbroji, o pár chvíľ ich môžeme pozorovať z hrebeňa, ako vystupujú na vrchol Cinta. Jeho steny padajú prudko na sever do doliny, ktorá nám doteraz bola skrytá. Pod nimi sa trbliece strieborné pliesko, o ktorom nám Milan večer rozpovie ďalšiu z milo absurdných miestnych povestí. Na západ od nás sa otvoril výhľad na neďaleké pobrežné mesto Calvi, práve tam majú légie svoju základňu.

Vrchol je síce priam na dosah, ale z hrebeňa treba k nemu ešte asi sto výškových metrov zostúpiť a opäť vyliezť. Míňame vracajúcich sa legionárov, je to zmeska rás a národností, ozvalo sa aj pár Slovákov a Čechov. Po pár minútach sa objaví jednoduchý kríž a sme tu, celý ostrov máme pod nohami. Hory, slnko a more, presne toto sme si od dovolenky priali. Kiežby takéto chvíle vydržali dlhšie ako obvyklú polhodinku. Ešte finále súťaže o najväčšiu zbytočnosť vytrepanú na vrchol (škandál, vyhrala akási naberačka nad mojou lebkou kozy) a môžeme sa ťarbať nadol.

Návraty sú vždy smutnejšie, len kopírujeme výstupovú trasu s malou obmenou medzi plesom a refúgiom - preliezame vyhladené ľadovcové prahy prostriedkom doliny. Počas krátkej pauzy pri chatke nám zrazu rapotá nad hlavou žltočervený záchranársky vrtuľník a opakovane nalietava do steny. Akcia trvá prakticky do konca nášho zostupu do kempu, ešte celé dve hodiny. Snáď skončila dobre, Cinto inými trasami vie byť zrejme riskantné. Naša 25-kilometrová trasa nám zabrala plánovaných 12 hodín s prestávkami, sprievodca Milan to opäť odhadol presne. Po výdatnej večeri dlho do noci relaxujeme s karafami vínka v kempovej krčmičke a po nich tvrdo zalomíme pred ďalšou parádnou túrou, čo nám sprievodcovia pripravili na zajtra.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek