Príbeh

Divoký čučoriedka

06. 12. 2013
Keď prešla krutá a likvidujúca zima roku 1979, hrozilo našej chate, že sa položí. Žiadny lyžiarsky zájazd, žiadna škola oddávajúca sa kúzlu hôr. Preto sme boli nadšení, keď jedného dňa prišiel chatár a prehlásil: „Tak v druhom, treťom a štvrtom týždni prázdnin budeme mať detský tábor a dúfam, že sa nám aspoň čiastočne podarí nahradiť zimné straty.“ Boli sme naozaj veľmi radi. Chatár nás informoval o podmienkach detského tábora, pretože tento krát naozaj nešlo o „pioniersky tábor“.

Objednávka bola od „Družstevného zväzu roľníkov južného Slovenska“, a tí boli v tej dobe bohatí a radodajní. Už si nepamätám presne ich stravnú jednotku, len viem, že kým lyžiari mali v zime napr. 45,- Kčs, tieto deti mali stravnú jednotku cca 65,- Kčs. No a to bola jasná výzva. Chatár vytiahol tlačivá, ktoré hovorili o podmienkach pre hygienu stravovania, ubytovania, pre hygienu detí a pod. a my sme začali makať. Bolo jasné, že jedáleň Chaty pod Suchým musí byť len pre deti, a tak sme museli vytvoriť priestor pre prechodných turistov. V pivnici sme postavili pár stolov a otvorili sme bar, ktorý normálne fungoval cez okno z pivnice a ak pršalo, tak aj vnútri v lyžiarni. Celú chatu sme vyumývali, vydezinfikovali chlórom tak, že smrdela ako mestské hajzle, urobili nástenku a tešili sme sa aj na tie decká.

V sobotu ráno naštartoval chatár svoju Tatru 805-ku a so zavýjajúcim motorom sa spúšťal dolu Starohradskou dolinou. Pripravovali sme v kuchyni srbské rebierko s ryžou, lebo sme sa naivne domnievali, že deti by mohli mať kladný vzťah k pikantným jedlám a la paprika. Dosť dlho bol pokoj. A potom to prišlo. Najprv sa zjavila Tatra a s ňou chatár a vedúci tábora, a potom sa začali objavovať deti, od 6 do 14 rokov, ktoré horeli akoby ohňom a neverili, že by tak vysoko boli nejaké obydlia. V konečnom dôsledku k nám prišlo asi 45 detí a traja vedúci. Jeden starší pán v saku a tesilkách (vedúci) a dvaja milenci vo veku cca 20 - 25 rokov. Myslíte, že je to málo? Nám sa to zdalo tiež. Lenže pravda bola opakom. Títo ľudia mali absolútny prehľad o deťoch, deti ich milovali a rešpektovali a oni im naozaj nahrádzali rodičov, ktorí ostali doma. Zdá sa vám to nezvyčajné? Veď som na začiatku povedal, že to nebol pioniersky tábor, ale detský tábor zväzu družstevných roľníkov.

Deti boli šokované tým, aké svahy v skutočnosti existujú. Niektoré sa ihneď rozbehli dolu kopcom, lebo sa im páčilo, ako to ľahúčko ide. A keď naozaj nestačili preberať nohami tak, aby vyrovnali telo, leteli dolu svahom po bruchu a tvári a skončili s nepeknými odreninami. A tak chatár Tóno zasa štartoval Gaz a viezol hneď v prvý deň asi šesť detí na ošetrenie. Ujo vedúci sa len usmieval. „Viete,“ hovoril, „tento deti nikdy nevidel taká veľký kopec, a keď oni utekať, tak myslia, že letí ako vták. Lebo toto je naozaj divoký kopec.“ Len sme kývli hlavou, usmiali sa a žili ďalej. Lebo divoký kopec je divoký kopec. S tým sa nedá nič robiť.

Decká boli naozaj roztomilé a disciplinované. Treba dodať, že ich nikto neburcoval o siedmej ráno na budíček, nikto im nehovoril o láske ku komunistickej vlasti, nikto ich nestaval pred zástavu a pod. Deti mali pohodu a raj. A hlavne, ich vedúci ich mali veľmi radi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

No bolo aj pár problémov. V prvom rade, deti nejedli. Mohli sme im urobiť akékoľvek jedlo, decká sa v tom iba pošpárali a aspoň 50 % ostalo na tanieri. Dlho sme sa trápili, aby sme im vyhoveli a až potom nám starý pán, vedúci tábora, povedal: „Netrápte, pán határ, tie deti doma jedia len stehno a oni tak vykŕmené, že nebudú nič iné jesť.“ Keď stehno, tak stehno, hovorili sme si. Upiekli sme kurence, aby sme im aspoň čiastočne ulahodili a prešli na ich domáce návyky. Lenže takmer všetko sa nám opäť vrátilo do kuchyne. My sme boli prekŕmení, rovnako ako aj čuvač Andy, a boli sme sklamaní. A šéf len povedal: „Határ, oni nejedia kurence, len kačacie a husacie stehná.“ Zbalili sme svoju snahu do balíčka skromnosti a snažili sme sa uvariť aspoň skvelé polievky, ktoré deti mali radi. A deťom sa to páčilo. Len po každom jedle obsadili dolu v lyžiarni bufet a nakŕmili sa Tik-Takom a Pepsi-kolou. Keď sme o tom hovorili so šéfom tábora, tak nám povedal: „Nebojte, határ, tie decká majú najmenej jeden tisíc korún so sebou. Oni nič neobávajú. A ak minú, rodičia prinesú.“ My sme v tej dobe zarábali asi tak 2000 Kčs za mesiac.

Pokračoval deň za dňom. Deti aj ich vedúci si roztiahli po stoloch v jedálni obrovské výkresy a maľovali ostošesť. Ich šéf sa dožadoval neustáleho zásobovania pastelkami, vodovkami, štetcami a papierom a chatár Tóno len prevracal očami. Lenže – náš zákazník, náš pán. A tak sme verne slúžili. Treba povedať, že všetci boli naozaj príjemní ľudia a že rovnako ako my im, tak aj oni nám vychádzali v ústrety. A potom sa začali trošku nudiť a chceli sa vybrať na výlety. Jedného dňa pán šéf, ktorý sa nezriekol saka a tesiliek, povedal: „Pán határ, ideme na Jedľovinu okúpať s deťmi.“ „Veď dobre, ale nehlásili na dnes búrky?“ hovorí chatár. „Hlásili,“ odpovedá šéf, „ale to tam kdesi na juhu u nás.“ A vyrazili. Celá výprava sa po pár minútach stratila v lese a zmizla nám z očí. Možno to trvalo hodinu, možno dve, ale potom sa nám pred očami zjavili zmoknutí a vyzimení, pretože ich zastihla „naozaj taký veľmi divoký búrka“. Nuž výlet sa nepodaril.

A išlo sa ďalej. Raz šéf tábora zorganizoval výstup do sedla pod Suchým. A deti, úplne šťastné, vyrazili. Vyliezli na Javorinu, prešli lesom, ale zrazu po ceste niektorým zostalo zle a vracali. Celá výprava sa vrátila dolu do chaty a šéf hovoril, že pár detí „zjedlo nejaký divoký čučoriedka“. Chatár Tóno zasa štartoval Gazika a letel s priotrávenými deťmi do nemocnice v Žiline. Nakoniec všetko dopadlo dobre a deti sa uzdravili.

A potom sa vybrali dolu do Jánošíkovej doliny. Vraveli sme si: „Tam naozaj nemôže byť nijaký zádrheľ.“ Ale bol. Po hodine sa celá výprava vracia, decká zapuchnuté a v šoku a vedúci hovorí: „Ideme dolu a tento dievča vidí na konári lopta, a tak palicou dzigne do ten lopta a z tej lopta letí divoký včela a všetko deti dopichá.“ Decká sme natierali cibuľovou šťavou, dávali im obklady a túlili sme sa s nimi. Pán vedúci sedel v jedálni a rozdával pastelky a deti ho mali za tatka. A rovnako aj dvoch vedúcich, ktorí mali asi tak mesiac pred svadbou.

Ale my sme boli svine. Strašne sa nám páčila ich vrava, ktorá naozaj nebola podľa pravidiel slovenského pravopisu, a tak sme si trúfali. Mladá dáma mala ruku v gypse a keď som sa jej spýtal, čo sa jej stalo, tak mi povedala: „Spadol do mňa radiátor a zlomil ma.“ No a to bolo motívom v našej kuchyni. Všetci sme začali takto hovoriť. Vyzeralo to nasledovne: „Maja, očisti ten mrkva a pridaj do polievka. Urobíš taký?“ Chatárovi sme odpovedali: „Uvidíš, határ, čo stane? Ten decká všetko zjedia.“

Takto dobre sme si žili, varili ostošesť, bavili sa s tými bezvadnými deťmi a čas letel okolo nás. No a potom prišiel víkend. Už dávnejšie nám ujo vedúci hovoril, že za deťmi prídu ich rodičia a starí rodičia a napriek tomu, že ich varoval a povedal im, že výstup na chatu trvá tri hodiny a je to do „taký divoký kopec, aký ešte nevideli“, oni aj tak prídu. A aj prišli. Najprv nám telefonovali z Nezbudskej Lúčky, že tam zaparkovalo toľko moskvičov a žiguliakov, koľko v živote nevideli, a potom sa výprava pohla hore Starohradskou dolinou. No a šliapali. Stúpali a stúpali, v rukách kabely s potravinami pre svojich miláčikov... a zrazu sa na obzore pred chatou objavili babky, na hlavách tmavé šatky vytvarované do štítku a v rukách poriadne tašky. A tie milé detiská leteli za nimi dolu svahom a kričali: „Omama, opapa,“ a objímali sa s nimi a my sme mali z toho dobrý pocit. A potom sa všetci dostali až k chate a nastalo kŕmenie. Lenže deti boli najedené a ich babky a mamky zistili, že je všetko v poriadku. Keď nastalo neskoré odpoludnie, celá návštevnícka výprava sa zasa začala sunúť nazad do "Nezbuda". Hovorili sme si, že ich cesta určite poriadne poučila a vyliečila z návštevníckych chúťok. Ale mýlili sme sa. O týždeň boli na chate zasa. No poviem vám, divadlo ako noha.

Neviem, ako to povedať. Ale myslím si, že to bol jeden z najšťastnejších táborov pre deti. Dni nám plynuli ako voda v tichej rieke, decká boli milé a zhovorčivé a peniaze míňali, ako sa patrí.

Nakoniec prišiel čas rozchodu a my sme mali v očiach slzy. Spomínali sme na „divoký kopec, divoký búrka, divoký čučoriedka a divoký včela“ a mali sme tie decká naozaj radi. A napokon sa nám vryl do srdca prejav ich šéfa, ktorý povedal: „Pán határ, veľmi vážime, všetky deti milujú a ja sám a aj Marika a Janiš ľúbime tento hata. A celý personál. A tak pošleme ku vám celý oddiel futbalistov v zime na lyžovačku, lebo u vás bude dobre."

A tak sa aj stalo.

Tento príbeh a mnoho ďalších nájdete v Borovej knihe Karpatské horské.
Objednať si ju môžete cez elektronický objednávkový formulár.

Ilustrácia: Jirka Červinka

Fórum 11 príspevkov
Divoký čučoriedka 29/01/14 14:23 11 príspevkov
Najnovšie články
 
Túra (Ne)uspešné hľadanie stratených osád pod Drahovou Jedným z mála úspešných projektov lokálnych trás je NCH Ipeľ, ktorý svojim vypracovaním patrí k tomu zachovalejšiemu a hoc sa vyskytuje v kraji, ktorý turisti málokedy navštívia, vyzerá byť starostlivo udržiavaný za celý … » celý článok dnes Henrich Tomáš Stolické vrchy, Veporské vrchy
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme ... » viac včera Boro Tomis Príbehy
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok včera Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Divoký čučoriedka 29/01/14 14:23 11 príspevkov
0.88 (0.43)