Nórsko

Milovníci prírody často označujú Nórsko za najkrajšiu krajinu Európy. Pravdou je, že tunajšia scenéria s fjordmi a ľadovcami je na kontinente ojedinelá. Nachádzajú sa tu stovky mohutných a vysokých vodopádov, takže až uvidíte desiaty, budete ich už možno mať plné zuby. Veľkým zážitkom je stáť na vyhliadkovej plošine Preikestolen („Kazateľňa“), ktorou je obrovský zvislý skalný blok vysoký 604 metrov, alebo pri rovnako impozantnej skalnej stene Trollveggen, ktorá je s viac než kilometrovou výškou najvyššou skalnou stenou Európy. Ľadovcové jazyky sa dajú najlepšie pozorovať v národnom parku Jostedalsbreen, ktorý je tvorený najrozsiahlejším ľadovcom európskej pevniny. Za pozornosť však stojí tiež menej navštevovaný, ale o to krajší sever Nórska, v čele so súostrovím Lofoty. Nemusíte sa báť, že v lete na severe zmrznete. Vďaka vplyvu Golfského prúdu je Nórsko výrazne teplejšie než iné oblasti sveta s rovnakou zemepisnou šírkou, takže sa vám môže ľahko podariť prechádzka po ľadovci v šortkách.

Švajčiarsko

Niekoľko desiatok štvortisícových vrcholov vzhliada na Európu zo Švajčiarska, krajiny, ktorej obyvatelia strážia svoje prírodné bohatstvo ako oko v hlave. Pre milovníkov divokejších (napr. balkánskych) krajín je Švajčiarsko až príliš uhladené a upravené, až príliš perfektné a tým pádom trochu „studené“. Možno áno, ale keď budete stáť na trojtisícovom vrchole Eggishorn a ako na dlani pod sebou uvidíte 23 kilometrov dlhý (bohužiaľ pomaly topiaci sa) ľadovec Aletschgletcher, tak nemôžete zostať chladní. Alebo keď vyrazíte na túru z Zermattu a zadívate sa na ihlanovitú siluetu Matterhornu, jednej z najznámejších hôr sveta, pri ktorej zdolávaní každý rok zahynie niekoľko horolezcov. Veľkým zážitkom je i turistika v oblasti Jungfrau. Perfektné značenie a turistická infraštruktúra je po celej krajine samozrejmosťou. Keď budete odchádzať, zastavte sa pri najväčších vodopádoch Európy Rheinfall na hraniciach s Nemeckom – je to tiež bomba.

Rumunsko

Krajina, ktorá bola dlho považovaná za európsku „divočinu“ a ktorá bola medzi horalmi od 90. rokov nesmierne populárna, dnes neoprávnene možno trochu vychádza z módy. Rumunsko je súčasťou Európskej únie, počet turistov sa zvyšuje a vybavenosť pre nich sa rýchlo zlepšuje. Málokto (možno s výnimkou generácie našich rodičov či prarodičov) si ešte dnes myslí, že ide o nebezpečnú krajinu. V mnohých horských oblastiach však Rumunsko stále divočinou je, takže keď sa vydáte na prechod opustených hôr, stretnete najskôr iba baču s ovcami (pozor na ovčiarske psy!) a Čechov. ;-) Pohorie Rodna na severe je známe trávnatými hrebeňmi pripomínajúcimi zakarpatské poloniny, krasové útvary si užijete v pohorí Apuşeni, trochu „prefláknutejšie“, ale nádherné, je pohorie Fagaraş a za pozretie stoja aj „jazernaté hory“ Retezat. V Rumunsku môžete tiež navštíviť českých krajanov v Banáte. Prednosťou tejto destinácie sú tiež priaznivé ceny (asi ako u nás), starobylosť a tradície, ktoré sa stále udržujú na chudobnom vidieku.

Bulharsko

Do Bulharska smeruje o poznanie menej českých turistov než do Rumunska (pokiaľ teda hovoríme o horách, nie o pobytových zájazdoch!). Pravda, je to ďalej a Bulharsko je tak pre predovšetkým individuálnych turistov trochu menej prístupné, inak má ale podobné výhody ako Rumunsko. Deväť z desiatich cestovateľov (hrubým odhadom) potvrdí, že triumvirát pohorí Rodopy, Rila a Pirin patrí k tomu najkrajšiemu, čo v európskych horách videli. Musala (2 925 m) je vôbec najvyššou horou Balkánu a cestu k nej si môžete skrátiť lanovkou. V horšie dostupných horách je však turistov samozrejme menej a stanovanie na hrebeňoch je veľká romantika. Pokiaľ chcete skúsiť iný variant, pozrite sa do pohoria Stara Planina s trávnatými hrebeňmi, ktoré pretína Bulharsko ako jeho chrbtica.

Pyreneje

Keď pôjdete po diaľnici z Francúzska do Španielska, prekvapí vás, kde sa tu z ničoho nič vzali tak vysoké majestátne hory. To sa ale dívate iba na nižšiu, východnú časť pohoria s vrcholom Pic Canigou, ktorý je významným symbolom pre Kataláncov. Najvyššie sú Pyreneje v strednej časti a výstup na vrcholy Pico de Aneto (3 404 m) a Monte Perdido (3 355 m) zvládnu len borci so slušnou fyzičkou. Jednoznačnou prednosťou Pyrenejí je ich pestrosť. Viac prírodných krás dostala do vienku španielska časť Pyrenejí. Je tu niekoľko národných parkov a každý z nich je niečím unikátny. V NP Ordesa y Monte Perdido stojí za vzhliadnutie hlavne kaňon Ordesa, ktorý nie je nepodobný americkému Grand Canyonu, a Rolandova brána - 100 vysoký a 40 metrov široký skalný priesmyk. NP Possets y Maladeta ponúka pohľad na ľadovec najvyššieho vrchu Pico de Aneto. A národný park Aigüestortes y Estany Sant Maurici zase vyniká neuveriteľným množstvom vody: jazerá, potôčiky, vodopády, pramene, priehrady… Aj keď sú Pyreneje v západnej Európe, prekvapujúco sa tu nestretnete s davmi turistov, s výnimkou veľmi známych miest ako je skalný amfiteáter Cirque de Gavarnie na francúzskej strane, kde padá vodopád Grande Cascade z výšky 422 metrov.

Zakarpatská Ukrajina

Geograficky veľmi blízke, ale pritom krásne hory ponúka Zakarpatská Ukrajina, ktorá bola medzi vojnami súčasťou Československa pod názvom Podkarpatská Rus. Charakterom podobné hory nájdete v Európe málokde, snáď len neďaleké poľské Bieszczady a rumunskú Rodnu. Odlišnosť spočíva v trávnatých hrebeňoch, horských lúkach, pre ktoré sa vžil názov poloniny. Nad hranicou lesa už nájdeme takmer výhradne poloniny. Musíte sa zmieriť s takmer nulovým značením ciest a pokiaľ budete chcieť spať pod strechou, tak tiež s nie vysokou kvalitou ubytovania. Veľkým kladom sú na Zakarpatsku nízke ceny (kurz ukrajinskej hrivny sa za posledné roky z pohľadu Ukrajincov výrazne zhoršil) a minimum turistov. V horách sa môžete stretnúť s pastiermi a kúpiť si u nich domáci syr alebo mlieko. Dobre vám tu bude s gitarou pri ohni na táboriskách. Predsa len frekventovanejšou je trasa na najvyššiu horu Ukrajiny Hoverlu, z ktorej potom môžete ísť po hrebeni smerom k vrcholu Pop Ivan pozdĺž bývalej československo-poľskej hranice, kde sú stále vidieť pätníky s označením „CS – P“.

Korzika

Pokiaľ máte radi hory i more, choďte na Korziku. Tam sú totiž natesnané na malom priestore horské štíty, farebné skaly i tiesňavy a na pobreží jedny z najkrajších pláží na svete. V Stredomorí je ďaleko suchšia vegetácia (známa tŕnistá macchia) a hory sú omnoho viac skalnaté, kráse výhľadov z tunajších sediel a vrcholov to ale nijako neuberá. Pretože je Korzika relatívne malý ostrov, často bude súčasťou panorámy i more, napr. pohľad z vrcholu Capo d´Orto na Portský záliv je úchvatný. Výstup na najvyšší vrchol Monte Cinto je dosť náročný a vraví sa mu niekedy tiež „Monte Rasovina“, ale vybrať si môžete i z menej náročných a predsa krásnych túr. Najzdatnejší sa môžu vydať na prechod celého ostrova po preslávenej trase GR 20. Úzke cestičky plné serpentín robia niektoré oblasti Korziky ťažko prístupnými, takže dostať sa na niektoré miesta autom vyžaduje slušné šoférske umenie, z rovnakého dôvodu je však ostrov ideálny pre cyklistiku.

Island

Podobne ako Monty Python by sme mohli povedať „A teraz niečo úplne iné“. Island je síce geograficky stále v Európe, ale vôbec sa nepodobá ani Nórsku ani inej európskej krajine. Dosiaľ činné sopky, lávové polia, bublajúce bahno, výrony pár a tryskajúce gejzíry tvoria priam „učebnicu geológie pre začiatočníkov“. A tiež si po návrate môžete doma z fotiek urobiť katalóg vodopádov, pretože tých uvidíte na Islande hromadu - jeden lepší než druhý. Zabudnúť by sme nemali na Vatnajökull, najväčší európsky ľadovec. Ostrov má pomerne veľkú rozlohu, ale je len riedko osídlený. To platí najmä o vnútrozemí, kam sa po zlých cestách dostanú len terénne autá či miestne terénne autobusy. Ďalší faktor, s ktorým musíte počítať, je počasie, ktoré je nevyspytateľné a veľmi premenlivé. Skoro vždy ale nájdete nejaké miesto, kde je pekne, stačí sa prispôsobiť. V najhoršom prípade strávite čas kúpaním v niektorom z termálnych bazénov, ktoré sú národnou posadnutosťou. Pokiaľ máme menovať jedno „top“ miesto, sú nim dúhové hory Landmannalaugar, najznámejším trekom je potom štvordenný prechod z týchto hôr do Thorsmörku.

Škótsko

Ak ste videli filmy Statočné srdce, Rob Roy alebo trebárs i Trainspotting, tak trochu poznáte charakter škótskej krajiny. Nepríliš vysoké, ale veľmi malebné zaoblené vrcholky pokryté zeleňou, ale s minimom stromov a lesov. Škótska príroda, to je skutočne bomba, ale sú tu dva faktory, ktoré mnoho turistov od návštevy Škótska odrádzajú. Prvým sú malé potvory anglicky zvané „midges“, česky muchničky a zoologicky správne pakomár škótsky. Ich nálety sú častejšie na západnom pobreží a iba keď neprší, nefúka a nesvieti slniečko, predsa však dokážu niekedy pobyt v regióne dosť znepríjemniť. Druhým faktorom je potom škótske počasie, pretože tu samozrejme prší častejšie než v našich zemepisných šírkach. Outdoorových nadšencov však trocha nepohody neodradí a naopak ich povzbudí fakt, že vzhľadom k vyššie zmieneným faktorom sú nádherné hory často ľudoprázdne. Však záujem o Škótsko medzi českými cestovateľmi neupadá, naopak stále rastie.

Slovinsko – Júlske Alpy

Ak hľadáte dobrý pomer cena/výkon, Slovinsko je pre Vás ideálnym variantom. Júlske a Kamnické Alpy sú od nás naozaj neďaleko, ešte o niečo bližšie je chorvátske pobrežie, kam prúdi každý rok zhruba milión Čechov. Rozkladajú sa na vcelku malej ploche a v podstate „na päťke“ sa tu môžete vyriadiť pri túrach najrôznejších obťažností. Dáte si do tela, ale uvidíte krásne vápencové vrcholy a skaly, priezračne čisté jazerá a tiež niekoľko vodopádov. Symbolom Slovinska je najvyšší vrchol Triglav, na ktorý by mal každý Slovinec aspoň raz za život vyliezť. Výstup na neho už je dosť náročný a je dvojdenný. Prespať môžete na niektorej z horských chát, stanovanie je v Triglavskom národnom parku prísne zakázané. V „Julkách“ vás čaká solídne značenie ciest a v exponovaných partiách (napr. pod vrcholom Triglavu) sú cesty zaistené reťazami. Pozor na počasie, keď prší, je vápenec klzký a pohyb v hmle tiež nie je žiadny med. Za pekného počasia ale možno nafotíte najkrajšie fotky v živote…

Autor: Petr Želiezko, majiteľ cestovnej kancelárie Mundo