Trasa

Donovaly – Zvolen – Zvolenská hoľa – Malý Zvolen – Zvolen – Nová hoľa – Donovaly

Pri mojich častých prechodoch autom cez Donovaly som si nemohol nevšimnúť dva relatívne ľahko dostupné kopce nad horskou osadou i priesmykom. Teda hovorím o veľkofatranskej strane sedla. Môj prvý plán dostať sa na ne bol začiatkom októbra 2012, keď sme trávili krásny predĺžený víkend vo Vyšných Revúcach a na veľkofatranských kopcoch, no posledný deň pobytu sa počasie pokazilo a plán menom Zvolen vtedy stroskotal. Neprešli však poriadne ani dva týždne a pri prejazde západ – východ – západ našej krajiny som si na Donovaloch naplánoval cestovnú prestávku a vybehnutie hore - splniť si resty. Čo príjemného ma tam stretlo, som vskutku nečakal.

Piatok

Základom celého plánu bol skorší odchod z práce tak, aby som na Donovaloch bol ešte v dobrom čase, teda aby som stihol vybehnúť na Zvolen, prípadne aj prejsť masív Zvolena a počkať na západ slnka. Podarilo sa, cesta zo západu po R1 trvala cca 2 hodiny. Kedysi bolo cestovanie na trase omnoho komplikovanejšie, dlhšie, ale aj zábavnejšie. O tom, ako to bývalo, si môžete prečítať na prvých stranách knižky Miša Diviaka. Auto ukladám na odpočinok pred poslednou pravotočivou zákrutou stúpania na miniparkovisku. Čas mám veľmi dobrý a nad hlavou krásnu modrú oblohu, čo mi naznačuje pekné pokračovanie dňa. Pozriem na Zvolen a nechám sa prekvapiť, ako ma prijme pri premiérovej návšteve.

Z hlavnej cesty odbočujem doľava na červenú značku, najprv idem pomedzi domčeky a o chvíľu som za nimi, predo mnou je krásny jesenný les, ktorým budem musieť prejsť hore. Pred dreveným mostíkom odbáčam doľava rovno hore, pretože tak bol vychodený chodník. Stúpanie bolo ozaj chutné, a keď som hodnú chvíľu nevidel značku, napadlo mi, že som asi mal ísť cez mostík ďalej. Neskôr som zistil, že to tak bolo. V podstate sa však nič nestalo, pretože smer bol viac ako jasný a musel by som byť riadny zelenáč, aby som poblúdil. Po vyjdení z lesa som na lúke a vidím v diaľke vrcholový kríž. Lúky sú pekne žlté od jesennej trávy a posiate väčšinou osamotenými stromami. Nasleduje stúpanie krížom cez lúku a ocitám sa v sedle medzi Zvolenom a Novou hoľou. Okamžite sa mi otvárajú úžasné výhľady na Nízke Tatry s mohutnou Prašivou, Chochuľami a pokračujúcim hrebeňom, obrovský Salatín, Veľký Choč, zvolenský hrebeň a na horizonte si kraľuje tatranský Kriváň. Som ohromený, pretože výstup mi trval pol až trištvrte hodiny a výhľady mám ako niekde inde po dvoch hodinách šliapania.

Po nenáročnom hrebienku pokračujem po červenej a po chvíľke sa dostávam na vrchol Zvolen (1403 m). Schádzam poniže ku krížu na skalnatej vyhliadke, odkiaľ mám pod sebou Donovaly. Nad nimi sa ťahá krásny hôľny hrebeň od Kečky cez Handliarku až po výrazný Kozí chrbát (1330 m), ďalej za hrebeňom na horizonte snáď správne identifikujem najvyššiu Poľanu (1458 m), trochu na východ by mal byť výrazný (Ľubietovský) Vepor (1277 m) s veľmi zaujímavým tvarom. Skrz Hiadeľské sedlo vidieť v diaľke Klenovský Vepor (1338 m). Krásne výhľady! Je vidieť aj vrcholovú stanicu lanovky na Novej holi. Časovo som na tom tak dobre, že do západu slnka mi ostáva fúra času. Rozhodujem sa či budem len sedieť, alebo pôjdem ďalej. Môžem ísť na Motyčiansku hoľu (nesprávne Motyčskú) po červenej alebo po žltej na Malý Zvolen, čo časovo bude asi akurát. Vyberám si druhú alternatívu a dobre som urobil. Ukazuje sa mi značná časť veľkofatranského hrebeňa od Krížnej cez Ostredok, Suchý vrch, Ploskú, Čierny kameň, Lysec, Minčol, Rakytov, Skalnú Alpu až po Smrekovicu. Medzi Minčolom a Rakytovom dokonca na horizonte jasne vidieť krivánsku časť Malej Fatry. Za Skalnou Alpou som ešte našiel vykúkať vrchol Stohu. Úžasné pohľady, kvôli tomu sa určite oplatí šliapať hore.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vykračujem si po hrebeni ležérnym tempom a úplne relaxujem a čistím si hlavu pri výhľadoch. Celý čas na mňa najviac pôsobí majestátny Rakytov. Asi aj preto, lebo pred dvomi týždňami som na ňom stál a užíval si jedny z najkrajších výhľadov v živote. Zoomujem si aj na Čierny kameň a spriadam plány do budúcna, pretože naň ešte čas nevyšiel. Sledujem Ploskú, ktorá odtiaľto vyzerá úplne nevinne, no zdanie klame. Tiež nám pri výstupe na ňu dala zabrať, bosorka jedna. No, a stačí otočiť hlavu na opačnú stranu a brutálne svahy nízkotatranskej Prašivej a Chochúľ vyrážajú dych. Sú majestátne a tiež okamžite plánujem ich návštevu. Prichádzam na akúsi vyvýšeninu, resp. Zvolenskú hoľu vedľa chodníka, chvíľu postojím a frčím nenáročným terénom ďalej zvolenským hrebeňom. Neustále sa otáčam doprava a doľava a foťák stále cvaká. Okrem Kriváňa vidieť Vysokú a Gerlachovský štít. Predo mnou je opäť kratučké nenáročné stúpanie a pri obzretí vidím celú trasu krásneho vyhliadkového hrebeňa. Ocitám sa na vrchole Malý Zvolen (1372 m), kde si sadám, oddychujem a obdivujem všetky krásy navôkol. Okrem všetkého spomínaného odtiaľto vidieť napríklad Ružomberok alebo aj Západné Tatry. Všetko je zapadajúcim slnkom nádherne nasvietené a tiene začínajú byť pekelne dlhé. Dá sa odtiaľto pokračovať po žltej dole cez Končitú do Nižnej Revúcej (podľa tabuľky 1,5 hodiny), čo musí byť tiež krásna trasa. Musím naspäť k autu a tuším, že o chvíľu prídu najkrajšie minúty dňa.

Vraciam sa tou istou trasou a všetka tráva sa začala krásne zafarbovať. O chvíľku som zažil doslova zlaté minúty. Suchá tráva všade dookola mňa nabrala úplne zlaté farby, čo som v takej intenzite ešte v živote nemal možnosť zažiť. Boli to úžasné chvíle, pomaly som si po zlate vykračoval a vytešoval sa. Všade ho bolo plno a všetko bolo moje. Úplne najkrajší v tej chvíli bol Rakytov a samozrejme na druhej strane hrebeň Nízkych Tatier. Boli to jedny z najkrajších momentov, aké som v horách mal možnosť zažiť. Slnko bolo úplne na horizonte, zlato začalo po chvíli pomaly miznúť, tak som zrýchlil krok, nech čo najmenej idem dole v tme. Ešte posledné obzretie na bezmenný kopček na hrebeni, dostávam sa na Zvolen a slnko práve zašlo. Ešte schádzam ku krížu a sledujem farebnú oblohu. Teraz ma čaká čo najrýchlejší zostup v šere k lesu a v lese je úplná tma. Z neho vychádzam pár desiatok metrov od spomínaného mostíka a lúkou sa dostávam k domom a aj k autu. Maximálne spokojný a so zážitkami nad očakávanie sadám do auta a vyrážam na východ.

Nedeľa

V nedeľu je opäť krásny slnečný deň, opäť mám trasu na západ cez Donovaly, tak prečo opäť nepokúsiť šťastie v horách o nové zážitky? Auto odkladám oddychovať na tom istom mieste ako v piatok, avšak trochu neskôr a opäť s cieľom Zvolen. Zdola vidieť na vrchole kopu ľudí a na oblohe hŕbu paraglajdistov. Veď je krásny nedeľný deň, ľudia si ho evidentne užívajú. Do sedla medzi Zvolenom a Novou hoľou som vybehol za pol hodinky. Nad hlavou mi lietalo plno krídel a rozmýšľal som aj nad tým, aké to musí byť úžasné lietať si a pozerať sa na svet zhora. Jednoducho fantázia, život musí v tej chvíli byť gombička. Zatiaľ som nemal príležitosť sa k takejto adrenalínovej zábave dostať, ale rád by som to vyskúšal. V sedle si hovorím, že si odbehnem najprv pozrieť k hornej stanici lanovky, je to iba 5 minút, a až potom pôjdem na Zvolen, lebo do západu času dosť. Na Zvolen som sa toho dňa nedostal...

Po vystúpení na Novú hoľu (1370 m) som ostal ovalený neskutočne obrovskou nízkotatranskou Prašivou a Chochuľou, ako keby boli na dosah ruky. Tak som obišiel stanicu lanovky, ktorá ma hneď prestala zaujímať a začal som hľadať nejaké vhodné miestečko na fotenie. A našiel som ich požehnane. Opäť bol okrem iného aj výhľad na Vysoké a Západné Tatry, časť Starohorských vrchov, Poľanu a Slovenské rudohorie. Skláňajúce sa slnko tieňmi neskutočne modelovalo krajinu a vrchy do úžasných scenérií a som sa len prizeral a fotil. Nastali aj nádherné zlaté minúty, ktoré len kúsoček zaostávali za piatkovými, pretože piatok bol neskutočný. Ak by som nezažil piatok, dnešok by viedol. Po nasýtení najmä hrebeňa Prašivej a Chochúľ obraciam zrak na Kozí chrbát a jeho krásne nasvietený lúčny hrebeň až po Kečku. Tam raz tiež musím ísť. Salatín a jeho okolie s nízkotatranskou Tlstou je odtiaľto tiež nádherný.

Pomaly sa vraciam na vrchol a čakám na západ, ktorý bude o pár minút. Vrchol Zvolena je prázdny, poslední paraglajdisti dolietavajú a aj ľudia odtiaľto sa vytrácajú. Ostávam sám, pozerám na posledné lúče dopadajúce na Zvolen, Rakytov, Tatry, Salatín, Veľký Choč, Prašivú a kopu ďalších vrchov a zažívam pocity úplného resetu od civilizačného zhonu. Hlava sa mi úplne vyčistila. A úplne najneuveriteľnejšie na tom je to, že je úplne zadarmo! O chvíľu slnko zaliezlo kdesi za Majerovu skalu, no ešte nejaký čas som ostal sedieť a vychutnávať si božský pokoj pri oranžovej oblohe. Na horizonte sa teraz v ostrom kontraste čiernej a oranžovej zjavujú stožiare na Krížnej. Postupne všetko zahalila tma, Donovaly pekne zasvietili a opäť som maximálne spokojný mohol ísť potme dole. Sem-tam som si v lese kvôli chlpáčovi aj preventívne zapískal a šťastlivo som sa skotúľal k autu. Štartujem a je mi ľúto, že musím odtiaľto odísť.

Záver

Za dve neskoré popoludnia nad Donovalmi som prežil dve úžasné, doslova zlaté hodiny. Keď niekedy pôjdete cez Donovalský priesmyk, všimnite si na prvý pohľad nenápadné kopce a kľudne im venujte čo i len pár hodín zo svojho života. Určite z nich neodídete sklamaní, tak ako ani ja. Reset hlavy je zaručený.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek