Z Dolian na Geldek alebo ako som sa v Malých Karpatoch stratil

Pozerám do mapy a vyberám miesto, kde som ešte nebol a odkiaľ by som sa mohol relatívne rýchlo vrátiť a pripraviť, čo som sľúbil. Mám chuť vydať sa niekde mimo značených chodníkov, kde by som dnes nikoho nestretol a mohol takto spoznávať okolie môjho nového bydliska. Začína ma pobolievať zub, do ktorého som pred dvomi dňami dostal od zubárky vložku, lebo ho vraj treba liečiť. O Geldeku som doteraz čítal iba na Hikingu a videl som aj zaujímavé zábery zo zvernice a počul názory, že sa tam dá pohybovať a keďže zakázané ovocie najlepšie chutí, voľba je jasná.

Z TuristickaMapa.sk si tlačím zväčšený detail, ktorý mi má byť pomôckou, keď zídem zo značky a má len dopĺňať originál mapu. A načo by som míňal farebný toner, stačí mi čiernobiela verzia. Pollitrová termoska s čajom bude stačiť, môže sa vyraziť. K termoske ešte narýchlo prihodím rukavice, veď čo keby sa zišli.

Trasa

Doľany – horáreň Zabité – Geldek – Častá

Auto zaparkujem v Doľanoch za poslednými domami a peši pokračujem po asfaltke k horárni Zabité. Čím viac sa k nej blížim, tým sa snehová pokrývka zväčšuje, no viac ako 10 cm snehu nie je. Pri horárni sa rozhodnem kuknúť do mapy, no čo čert nechcel, zisťujem, že mapa chýba. Ostala doma na stole. Neprekáža, mám jej čiernobielu verziu. Pokračujem po žltej, aby som ju po 500 metroch opustil a odbočím doľava na lesnú cestu. Z mapy si pamätám, že k zvernici mám ísť po lesnej ceste a potok musí byť po ľavej ruke. Všetko sedí a vychádzam z lesa na lúke s poľovníckym posedom a vidím ohradu. Zľava prichádzajú dvaja turisti, dáme sa do reči, spoločne si zanadávame na nezmyselné oplotenie a upozornia ma, aby som zaň nešiel, pretože počuli streľby a za plotom sa určite dnes niekto bude preháňať s flintou. A naozaj. Znovu počuť v diaľke streľbu. Rozlúčime sa a po chvíli sa vydávam v ich stopách do prudkého kopca popri plote. Je to v podstate predieranie sa mladou bučinou, ktorej iba plot zabránil v tom, aby nesplynula v jeden hustý nepriechodný porast. Sneh na lístí nie je v prudkom stúpaní žiadna výhra. Pridŕžam sa pletiva, miestami sa stáva jediným pevným bodom a doslova na ňom ostávam visieť. Našťastie sa z džungle rýchlo dostávam na schodnejší chodník. Všímam si, že stará ohrada je na niekoľkých miestach zdemolovaná zrejme padnutými stromami, no veľmi rýchlo ju opravili a staré pletivo prekryli novým. Ale aj tak sú miesta, kade by sa dnu dalo dostať a kadiaľ zver uteká zo zajatia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zbiera sa hmla, ktorá s pribúdajúcimi výškovými metrami hustne. Bolesť zuba naberá na intenzite. Stúpanie končí a kráčam po rovinke ďalej. Hmla v kombinácii so starými stromami vytvára pravú malokarpatskú atmosféru. Miestami je sneh nafúkaný a brodím sa takmer po kolená. Geldek má dva vrcholy. Krajší s výhľadmi sa nachádza za plotom a druhý ma dnes akosi neláka. Klesám teda popri zverníku v stopách mojich predchodcov na opačnú stranu kopca. Objavujem dieru v plote, cez ktorú o tri mesiace neskôr preniknem do zakázaného pásma.

Stopy pokračujú stále popri plote, no vpravo je vidieť zvážnicu zarastenú vysokou trávou, tak sa vydávam po nej. Hmla je čím ďalej, tým hustejšia a zvážnica ma dovedie na miesto s posedom, v ktorom nespoznávam postriežku, okolo ktorej som pred možno hodinou prechádzal. Celé miesto je pri pohľade z opačnej strany a v hmle akési iné. Vďaka tomu, že som si pri rozhovore s dvomi turistami nevšimol napr. taký detail ako bránu do obory, sa mi to zdá ako neznáme miesto, preto si po rýchlom pohľade do čiernobielej mapy poviem, že treba ísť po zelenej doprava. Chyba. Keby som sa vybral k posedu, som na správnej ceste a v mojich vlastných stopách sa vrátim k horárni Zabité. No niečo ma ťahá týmto smerom, možno som oťapený bolesťou, no som presvedčený, že tento smer je ten správny (nie, nie je to reklama tomu, čo rozdáva istoty).

Hmla a nafúkaný sneh na stromoch ponúkajú zaujímavé pohľady, fotím ostošesť a vôbec mi nenapadne, že by som mohol ísť nesprávne. Až keď sa mi zdá, že akosi dlho kráčam a stále mám po pravej strane plot, nedá mi to a trošku detailnejšie, samozrejme v rámci možností, skúmam čiernobielu pomôcku, ktorá je dosť rozpadnutá a premočená a v ktorej veľká časť trasy aj tak chýba a začínam sa rehotať sám na svojej blbosti. Veď idem síce správnym smerom, no sekol som sa o jednu dolinu. No čo už. Malé Karpaty nie sú Alpy a vždy si hovorím, že hociktorým smerom by som sa vydal, tak do večera skončím v civilizácii.

Na lesnej ceste vidím stopy po aute, ktoré to stočilo doľava, a preto ich nasledujem. Tadeto by som sa mohol dostať na asfaltku do Dolian. Po niekoľko sto metroch však stopy končia, s nimi aj cesta a je vidieť, že auto sa otáčalo. Vytlačená mapa končí Skleným vrchom, takže neviem, čo pokračuje ďalej. Vraciam sa na značku. Z hmly začína nepríjemne mrholiť a všetko na mne mrzne. Nerobím žiadne experimenty a držím sa zelenej značky. Počujem ruch hlavnej cesty a to je neklamným dôkazom toho, že civilizácia je na dosah. Opäť opúšťam značku, preštrikujem sa húštinou a vychádzam vo vinohradoch. Sánkujúcich detí sa pýtam, kde som: "Reku v Častej, Vy to tu nepoznáte, ujo?"

Anciáša vášho. Ako by som mohol, veď vo vašom veku som behal po iných kopcoch a nikdy som sa nestratil. To až teraz na staré kolená. Vidím kostolnú vežu a čo by to bolo za dedinu, keby pri kostole nemali krčmu. Sadám teda do prvej, ktorú vidím, zmrznutú bundu položím na stoličku a objednávam si čaj. Nastáva čas platenia a zisťujem, že peňaženka je takmer prázdna. No jasné. Veď som si povedal, že v bankomate sa zastavím na spiatočnej ceste. Na čaj ledva naškriabem, no pôvodnú myšlienku zviezť sa do Dolian po auto autobusom musím zavrhnúť. Peši sa mi 3 či 4 kilometre šliapať nechce. Šťastím je, že telefón funguje, volám môjmu potenciálnemu švagrovi, či nie je náhodou v Modre a či by ma nehodil po auto. Šťastie mi začína hrať do karát a o 15 minút je pri mne.

Záver

Všetko dobre dopadlo (ako inak by aj mohlo), vďaka poblúdeniu som spoznal ďalšie končiny Malých Karpát, stromček som stihol ozdobiť v termíne, čo chýbalo, sme dokúpili spolu s mojou polovičkou a Vianoce mohli začať. Na druhý deň som absolvoval dvakrát návštevu zubnej pohotovosti a zub šiel nakoniec po večeri, z ktorej som si užil tento rok len vôňu, z úst von. No, ak niekto z vás očakával z podnadpisu veľkú pátraciu akciu, príp. blúdenie na pokraji síl, tak sa ospravedlňujem. Veď aj bulvár sa riadi heslom – názov predáva.

Príjemné zážitky v horách bez blúdenia prajem.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek