Na úvod

Eisenerz je banské mesto, kde sa ťaží železná ruda, avšak dnes nie pomocou šácht a štôlní, ale povrchovo. Priamo nad mestom sa vypína kopec Erzberg poobhrýzaný od bagrov. Ruda sa odvezie na spracovanie a hlušina sa vŕši na obrovskú kopu vedľa Erzbergu. Zdá sa, že ťažba postupne upadá a baňa sa mení na obrovské múzeum. Konajú sa prehliadky, počas ktorých sa návštevníci vozia na obrovských nákladných autách, ktorými sa prepravuje ruda. Pôvodne priemyselná oblasť sa začína zameriavať na cestovný ruch.

Keďže ferraty sú ideálnym lákadlom pre turistov, čo zistili aj u nás na Martinských holiach, začali ich stavať. Čím atraktívnejšie, tým lepšie. A tak sa stalo, že je oblasť Eisenerzu najbližšou destináciou pri Bratislave, kde nájdete nie jednu, ale hneď niekoľko veľmi zaujímavých istených trás. Cesta z Bratislavy do Eisenerzu trvá približne tri hodiny. Treba ísť na Seebenstein, Murzzuschlag a v oblasti Leobenu zahnúť na Eisenerz. V rekreačnej oblasti Präbichl sa prehupnete cez sedlo a dolu pod pod ním je mesto. V jeho dolnej časti je po pravej strane supermarket.

Kaiser Franz Joseph Klettersteig

Na trasu sme sa vybrali začiatkom júna. Ferrata zlieza skalnú stenu Seemauer, ktorá sa vypína nad severným okrajom jazera Leopoldsteiner See. Je náročnosti D a začína najťažším úsekom. Ďalej je lezenie ľahšie. Cesta prekonáva viac ako 800 výškových metrov, ale istená nie je ani polovica. Po prvom náročnom úseku som si myslel, že blúdim, ale po prechádzke lesom ferrata pokračuje. V úvode sa zlieza zvislá skalná stena, neskôr sa lezie na skalné veže a často sa ide rebrami. Počas celého výstupu je nádherný výhľad nadol na Leopoldsteiner See. Asi jedinou mrzutosťou je cintorín, ktorý sa nachádza kdesi pod ferratou a od ktorého sa stále ozývajú kvílivé žalmy. Na druhej strane, aspoň človek vie, že to nebude mať ďaleko, ak sa plne nesústredí na výstup.

Pred posledným úsekom ferraty sa opäť dlhšie ide po trávnatom svahu. Serpentínami. Nasleduje oblezenie skalného rebra a hrebienkom prídete k lanovému mostu. Prešiel som po ňom na druhú stranu a tam som zistil, že cesta ďalej nepokračuje. Tak som sa otočil a postupne mi to došlo. Lanový most totiž nie je jeden, sú dva tesne vedľa seba. Jedným máte prejsť ponad roklinu a druhým sa vrátiť späť. Priznám sa, že tak samoúčelnú atrakciu som ešte nevidel. Dá sa však povedať, že z mosta je celkom pekný výhľad nadol na Eisenerz.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rossloch Hohlen Klettersteig

Nad ferratou Kaiser Franz Joseph Klettersteig je viacero neznačených chodníkov, ale keď sa budete držať čo najviac napravo, prídete k miniferrate cez jaskyňu Rossloch. Nie je to jaskyňa, skôr hlbšie skalné okno. Vchod sa nachádza na skalnej stene Seemauer, len pár metrov pod hornou hranou, východ je smerom nahor a pôsobí ako hlbší závrt.

Trasa je striktne jednosmerná, čo je zdôraznené na tabuľke. Má obtiažnosť D/E a je najnáročnejšou zaistenou cestou v okolí Eisenerzu. Začína schádzaním dolu skobami po zvislej skale. Zostupom prídete k jaskyni, v ktorej je kratší lanový most. Za ním nasleduje lezenie hore klzkou skalou. Bolo po daždi a skala bola mokrá, takže sa na nej poriadne šmýkalo. Naviac, často sa tam lezú previsy. Na nohy sa spoliehať príliš nemožno, teba používať ruky. Keď som kdesi nad lanovým mostom narazil na karabínku, z ktorej visel rozstrapkaný koniec lana, veľa istoty mi to nepridalo. Vyliezol som von a zistil som, že som celý zašpinený od blata. Za mnou išiel jeden pár, ale ako som sa dozvedel neskôr v bufete pri Leopoldsteiner See, pani to nevyliezla. Zišla skobami dolu k jaskyni, prešla lanový most, a potom sa radšej rovnakou cestou vrátila späť.

Hochblaser a Seemauernsteig

Len pár metrov nad Rossloch Hohlen Klettersteig je Hochblaser (1771 m), z ktorého je nádherný výhľad na okolité kopce. Začiatkom júna sa medzi kosodrevinou ešte držal sneh, a tak sme zistili, že na kopec veľa ľudí nechodí. V snehu bolo vidno iba naše stopy. Cestou nadol sme išli po chodníku Seemauernsteig, ktorý je na pár úsekoch zaistený. Jeho obtiažnosť je A, čiže nepotrebujete žiaden ferratový set. Kto má problémy na začiatku Kaiser Franz Joseph Klettersteig, môže na výstup využiť práve tento chodník. Je atraktívny, otvárajú sa z neho pekné výhľady a cestou míňate zopár skalných veží.

Po návrate sme sa prešli okolo jazera Laopoldsteiner See. Na jeho priľahlom konci je reštaurácia a na protiľahlom bufet. Keď sme sa vrátili k autu, začalo pršať. Mali sme šťastie, že nás hodinová prietrž mračien nezastihla hore na skale. Keď lejak ustal, prezreli sme si Eisenerz. Je to pekné mestečko s úzkymi uličkami a nádherným gotickým kostolom. Je od neho parádny výhľad na Pfaffenstein, skalu, ktorá sa týči nad mestom.

Kaiserschild Klettersteig

Začiatkom augusta sme sa vybrali na Kaiserschild Klettersteig. Auto sme odstavili pri Gasthofe Gemeinde Alm (1019 m), ďalej treba ísť pešo. Kúsok po štrkovej ceste lemovanej elektrickými ohradníkmi, nato rúbaňou a vysokou bučinou. Za lesom sa pokračuje kosodrevinou, ktorú pretínajú skalné moria. Jeden úšust bol nový, asi z tohoročnej jari. Za šotolinou sa ide šikmou rampou. Takmer na konci rampy, keď sa človeku zdá, že za chvíľu bude v sedle, je vo výške 1690 m nástup na ferratu.

Kaiserschild Klettersteig má náročnosť D/E a bola postavená v roku 2007. Dosť sa ponáša na cesty Johann, či Anna v Dachsteine. Začína miernym previsom, ďalej sa lezú skalné platne, rampy, terasy, piliere... - jednoducho všetko. Ťažšie miesta striedajú menej náročné a počas celého výstupu má turista parádny výhľad na juh, na Eisenerzer Alpen. Myslím, že Kaiserschild Klettersteig je najkrajšou zaistenou cestou v okolí Eisenerzu. Škoda len dlhého nástupu.

Asi najväčšou atrakciou trasy je lanový most. Jeho dĺžka je 40 metrov a je dosť labilný. Istiace lano je o voľačo vyššie, takže som si pred vstupom na most musel upraviť ferratový set, no most sa dá obísť. Záverečný úsek za mostom je menej náročný. Končí na vrchole Kaiserschild (2033 m), ktorý sa vypína priamo nad Eisenerzom. Z kopca je nádherný kruhový výhľad. Na zostup sa odporúča chodník cez Koch Kogel, my sme pre krátkosť času schádzali v podstate rovnakou trasou, ktorou sme liezli nahor. Akurát ferratu sme vynechali. Dole na rúbani som zacítil jahody, a tak sme zhltli nejaké vitamíny. Celý deň bol úpek. Jediný prameň sa nachádza v bučine nad rúbaňou.

Frauenmauerhohle

Na poslednú vlaňajšiu prechádzku do okolia Eisenerzu som sa vybral koncom októbra. Sám. To mi umožnilo vstávať o niečo skôr. Auto som zaparkoval v zákrute nad Eisenerzom pred 7.00 h, ešte za tmy. A vyrazil som hore dolinou. Minul som Gsollhutte a prišiel som pod skalnú stenu Frauenmauer. V stene sa nachádza 600 metrov dlhá, voľne prístupná a lezením priechodná jaskyňa. Vytvoril ju topiaci sa sneh a nemá kvapľovú výzdobu. Napriek tomu je atraktívna. Počas sezóny ju môžete prejsť so sprievodcom, no prejsť ju sám s baterkou v ruke je oveľa atraktívnejšie.

Do jaskyne sa vchádza vybetónovaným schodiskom so zábradlím. Človek si zasvieti baterku a pustí sa do útrob hory. Trasa nie je nijako vyznačená, avšak spočiatku je zrejmé, kadiaľ treba ísť. Keďže sa kráča stále mierne nahor, jedno miesto som podcenil a zrazu sa podo mnou otvorila priepasť. Tadiaľto cesta nevedie. Kúsok som sa vrátil, preliezol som špáru a o pár minút som kráčal dnom priepasti, ktorú som videl zhora. V tejto časti je viacero úzkych priechodov, s väčším batohom na chrbte môže mať človek problém. Uprostred jaskyne je veľký dóm. Keďže bolo obdobie dušičiek, svietili tu kahance. Bolo to jediné miesto, kde bolo v jaskyni aké-také svetlo. Za dómom sa jaskyňa na viacerých miestach vetví, ale keď starostlivo sledujete zem pod nohami a vyberáte sa tadiaľ, kde je štrk najviac uchodený, nezablúdite.

Pri východe z jaskyne som stretol mládenca, ktorý išiel do jaskyne chvíľu predo mnou. Vnútri som ho však nevidel. Jaskyňu navštevuje často a odporúčal mi, aby som si ju prišiel pozrieť v zime. Vtedy ju zdobia obrovské cencúle. Kým som bol v jaskyni, na nebo sa vykotúľalo slnko. Nádherne osvetľovalo okolité skaly. Obehol som kopec a o 10-tej som bol dole pri aute. Odviezol som sa do Eisenerzu a vozidlo som odstavil na parkovisku pod Pfaffensteinom (kopec na úvodnej fotografii). A vybral som sa na Eisenerzer Klettersteig.

Eisenerzer Klettersteig

Na poslednom dome nad mestom človeka poteší kohútik na vodu, nad ktorým je nápis „Pitná voda pre smädných turistov“. Prejdete lúkou a pokračujete lesom. Občas sa z chodníka otvárajú výhľady na impozantnú skalu na vrchole Pfaffensteinu. Lesom sa stúpa dosť dlho, pretože nástup na zaistenú cestu je vo výške 1530 m. Má uvádzanú náročnosť C/D, čo sedí. Začína strmšou skalnou stenou, no potom pokračuje celkom pohodlne hrebeňom. Sú z neho nádherné výhľady nielen na Erzberg a Kaiserschild, ale aj na impozantný Großer/Veľký Buchstein v Gesause. Nasleduje traverz na najexponovanejšiu časť ferraty, na zvislú skalnú stenu. Vyššie sa sklon zmierni a špárou sa vylezie na vrcholový hrebeň.

Ráno boli v nížine hmly, ale v okolí Eisenerzu svietilo slnko. Bol nádherný deň a na trase bolo veľa turistov. Hrčili sa na vrchole Pfaffensteinu (1865 m). Ja som sa len poobzeral a chodníkom Markussteig (A/B), ktorý je istený železným zábradlím, som sa vrátil k nástupu na ferratu. Plánoval som vystúpiť nezaisteným chodníkom Pfaffenstein Westgrat obtiažnosti UIAA III. Prvú, menej exponovanú časť obtiažnosti UIAA II som ním išiel, no chodník nie je vyznačený ani vychodený. Kdesi má obliezať hrebeň sprava a tam som to vzdal. Na dnes bolo adrenalínu akurát dosť. Zacvakol som sa do ferraty a cez vrchol som sa zaisteným chodníkom Sudwandsteig (A/B) vrátil na parkovisko. Domov som prišiel tak, ako som vyrážal, teda za tmy.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek