Trasa

Píla, Papiernička – Chata pri rybníku – Panský dom – sedlo Skalka – horáreň Baďura – Rohožník

Vstali sme do daždivého rána, čo nám veľa radosti neurobilo, no aj tak sme sa vybrali poprechádzať sa po miestach, kde sa rekreujú ľudia, ovplyvňujúci tak významnou mierou náš život. Pravdu povediac, videl som už onakvejšie rekreačné strediská! Keď sme si napokon pozreli bazény napustené vodou, na ktorej nočný mráz vytvoril celkom slušnú kryhu, pomysleli sme si svoje o personáli, starajúcom sa o areál RZ Papiernička.

Kým sme sa naraňajkovali, počasie sa natoľko umúdrilo, že vyšlo slnko a mali sme počas celej túry krásne, slnečné počasie. Zbalili sme pár vecí do batoha, naň som si namontoval solárnu nabíjačku a mohli sme vykročiť. Bránu nám otvorili diaľkovým ovládačom a ocitli sme sa na ceste do zvernice. Dúfal som, že vstup do zverníka bude otvorený, lebo žena by istotne nerada liezla cez plot. Mali sme šťastie, brána bola otvorená. Elegantne by sa dalo dostať aj potokom, lebo plot nahrádza len zopár hompáľajúcich sa lát namiesto pletiva.

Po pár minútach sme na ľavej strane cesty zbadali skromný pomníček Rudolfovi Poizlovi, ktorý v roku 1969 tragicky zahynul. Po celkom kvalitnej asfaltke sa nám išlo dobre a vôbec nás to nelákalo kráčať po okolitých vrcholkoch kopcov. Za tento rok mám chodenia s GPS partiou vyše hlavy. O ďalších desať minút sme na pravej strane cesty zbadali na lúčke kopu cukrovej repy a samozrejme posed. Nech mi niekto nehovorí, že z neho len pozorujú kŕmiacu sa zver!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta mierne stúpala, vedľa nej tiekol Kamenný potok a na ďalšej lúčke sme našli kopu balov sena a starých rožkov. Na obzore som zbadal betónový výpust z priehrady a vo svahu nad korytom potoka malý domček bez okien. Vcelku by ma zaujímalo, čo by to mohlo byť. Vyšli sme na priehradný múr a na hladine jazera plávali malé kryhy. Aj okolité kopce nabrali bielu farbu, v Malých Karpatoch napadol prvý sneh. Od jazera napravo viedla do mierneho svahu lesná cesta a za malým plôtikom stála chatka pri rybníku, patriaca Smolenickému lesnému závodu. Za ňou na svahu nad prítokom Kamenného potoka sme našli pekný altánok na grilovanie.

Podľa mapky, stiahnutej z internetu, sme mali za zákrutou uvidieť rázcestie troch ciest a mali sme sa vybrať doprava. Nič také tam nebolo, a tak sme ďalej kráčali po asfaltke. Povedľa ďalšieho prítoku Kamenného potoka išla doprava hore lesná cesta a zvedavosť nás prinútila vybrať sa po nej. O 10 minút sme prišli na veľkú lúku a na nej stál obrovský senník, kde by sa vyspala snáď aj rota vojakov! Posed bol samozrejme taktiež, veď lúka bez posedu, to snáď v Malých Karpatoch ani neexistuje. Pri spätnom pohľade nás zaujali krásne sa trblietajúce konáriky, obalené zmrznutou vodou. Slnečné lúče v nich vytvárali desiatky malých slniečok a my sme sa kochali.

Vrátili sme sa napokon na asfaltku a kráčali ňou neustále dohora. Keď som bol už nervózny, kam prídeme, rozhodol som sa z nej odbočiť doprava na lesnú cestu. Kráčali sme snehom a solárna nabíjačka sa mohla začať testovať naplno. Okolie sa mi začalo zdať povedomé, a keď som zbadal kopu sena, zakrytého modrým igelitom, uvedomil som si, že sme pod Krvavým bukom a blížime sa k Panskému domu, a teda ideme úplne správne. Panský dom je bývalá horáreň na veľkej lúke. Žiaľ, ako mnohé bývalé horárne, je v dezolátnom stave. Polovica strechy je spadnutá, ale stále sú miestnosti, kde sa dá v prípade nečasu prespať. Prezreli sme si vnútro horárne a pokračovali sme po lesnej ceste smerom na sedlo Skalka. Prešli sme ponad potôčik a v miernom klesaní sme narazili na malú maringotku. Má síce celé okná, no dvere sú vyvalené, ako aj piecka. Vo vnútri je sedačka, stôl a ak by sa nasadili dvere, tiež by sa tu dalo prespať.

Dvadsať minút od horárne sme prišli k rebríku cez oplotenie zvernice. Toto bol snáď prvý rebrík cez oplotenie obory. Veľmi ho privítali turisti, najmä účastníci Pochodu bankových úradníkov, ktorí si tadiaľto skracovali cestu na Hubalovú. Preliezli sme do sedla Skalka a sneh sa skončil. Modrou značkou sme začali klesať po lesnej ceste na asfaltku do Rohožníka. O 15 minút sme dorazili k senníku plného voňavého sena a boli sme na asfaltke. To som vedel, že plánovaný autobus z Rohožníka nestihneme, ale veď pôjde ďalší. Na rázcestí stojí napravo biely kríž - 21. decembra 1964 tu zomrel Peter Štefek. Pre jeho blízkych to boli určite smutné Vianoce.

O pár minút za ďalším rázcestím je jazierko a okolité stromy nesú staré stopy po bobroch. Či tu ešte stále sú, sme však neskúmali. Zato sme sa vybrali prezrieť, po lesnej ceste idúcej doľava, nový senník. V hornej časti má dvierka a viem si veľmi živo predstaviť voňavý nocľah v jeho náručí.
Vrátili sme sa na asfaltku a o 15 minút sme boli pri odbočke k lomu pre cementáreň. V lese bolo počuť hlasy a onedlho sa po lesnej ceste doknísala plne drevom naložená V3S-ka. Zima je tu a drevo je asi stále najlacnejšie palivo pre miestnych. Chce to okrem povolenky aspoň štvoro párov pracovitých rúk.

Do hodinky sme boli na autobusovej zastávke v Rohožníku. Keďže nám autobus nemal hodnú chvíľu ísť, vybalili sme poživeň a na slniečku sme sa kŕmili a vypekali. Vcelku nás prekvapil autobus SAD Trnava. Nebol vypísaný na cestovnom poriadku, no doviezol nás do Bratislavy.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek