Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Magurské s. – Veterný vrch – V. Ružbachy

Je mrazivé decembrové skoré ráno a na Magurskom sedle priamo v srdci Spišskej Magury sa stretávajú dvaja ľudia. Obaja majú radi túlačky v pohorí a čaká ich celodenný pochod, keďže je len deň po zimnom slnovrate a deň je sakramentsky krátky. Jeden z nich je Peter Miler a druhý som ja. Budeme čakať na východ slnka, a keď všetko klapne ako má, aj na západ najlepšie niekde v okolí Veterného vrchu. Snehu je v dolinách poskromne, no hore je ho dosť a najmä od Toporeckého sedla predpokladáme panenské neprešliapané chodníky. Poďte si pozrieť, ako to celé dopadlo.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+757 m stúpanie, -1089 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 22.12.2013
Pohoria
Spišská Magura
Trasa
Voda
Vyšné Ružbachy (minerálny prameň)
Doprava
Kežmarok (vlak, bus) - Reľov-Magura (Magurské sedlo, bus)
Vyšné Ružbachy (bus) - Stará Ľubovňa (vlak, bus)/Kežmarok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)

Trasa

Magurské sedlo – Pálenica – Toporecké sedlo – Kameniarka – Plontana – Veterný vrch – Zálažná dolina – kúpele Ružbachy – Vyšné Ružbachy

Prejsť si hrebeňovku od Veterného vrchu po Toporecké sedlo po modrej značke som mal v pláne na začiatku leta 2013, no bohužiaľ, nepodarilo sa mi to. To bol samozrejme impulz na ďalšiu vandrovačku. Keď sa mi naskytla možnosť prejsť si to s Petrom na snehu, neváhal som. Najmä po predlhých dňoch sivoty strávených na nížinách. Začiatok zimnej dovolenky sľuboval krásne zážitky v zasnežených horách a lesoch. Ešte pred východom slnka vystupujem z auta, teplomer ukazuje -7 °C a parťák tiež vystupuje z autobusu v Magurskom sedle. Mráz priťahuje, takže si hneď musíme dať za hlt ohnivej vody na zohriatie aj na pravé východniarske zoznámenie. Na dnešnej trase sme prakticky vopred dohodnutí, pôjdeme po modrej hrebeňovke, skončíme vo Vyšných Ružbachoch, a keď snehové podmienky dovolia, zájdeme aj na Veterný vrch - najlepšie pofotiť západ slnka. Snežnice nemáme a o snehových podmienkach vrcholových partií Spišskej Magury vieme svoje. Často vedia prekvapiť poriadnymi haldami snehu, často aj do neskorej jari. Preto dopredu nevieme odhadnúť, kam sa vôbec dostaneme.

Cez Pálenicu a Toporecké sedlo na hrebeň

Od turistického rázcestníka Magurské sedlo (949 m) sa vyberáme po starej rozbitej asfaltke smerom do Toporeckého sedla. Dnes je asfaltka neviditeľná. keďže je pod snehom, ale za normálnych okolností od jari do jesene je viditeľná a dá sa po nej s vysokým rizikom zničenia podvozku auta aj jazdiť. Bezpečnejšie je to na bicykli, keďže je to cyklotrasa. Cesta o chvíľu mieri medzi stromy, ktoré obmedzujú výhľad najmä na Tatry, preto ideme radšej po poli. Navrhujem, aby sme si hneď odskočili pár stoviek metrov na vrch Pálenica, z ktorého sú krásne výhľady a mám ho preto veľmi rád. Peter súhlasí, pretože ho doteraz vždy obchádzal. Medzitým sa začínajú najvyššie partie Tatier sfarbovať doružova od prvého svetla vychádzajúceho slnka. To nás zastavuje a prsty nám omŕzajú na spúšťach foťákov. S mrazom by to ale mohlo byť aj oveľa horšie, tak ako napr. pred rokom. Pohľadom odtiaľto dominuje Lomnický i Pyšný štít a viac doprava Ždiarska vidla a Havran. Nad ním ešte pekne svieti mesiac. V tomto krásnom sedle sa od jari do jesene pasú ovce, pobehujú ovčiarske psy, no dnes je tu len sneh a mocný vietor, ktorý nami lomcuje počas celého výstupu na Pálenicu (983 m). Po vystúpení na vrchol sa opäť krásne ukazujú Tatry a postupne strácajú ružový nádych. Očakávali sme inverziu, keďže počas dlhých predchádzajúcich dní o ňu na celom Slovensku nebola núdza, no žiadnej sme sa nedočkali. Medzitým kdesi spoza Spádika až Levočských vrchov vyskočil žeravý kotúč. Na opačnej strane obdivujeme poľské Tri koruny a vedľa naše Haligovské skaly a Pieniny. Vietor duje ako blázon, tak schádzame radšej naspäť a v poľovníckom prístrešku pod lesom si debatujúc dávame raňajky.

Vraciame sa na modrú v mieste ostrej zákruty, po ktorej pokračujeme neustálym miernym klesaním. Za zákrutou je pekné vyhliadkové miesto na sever až do Poľska. Popozeráme sa a kráčame ďalej v koľajach, ktoré vytvorili prechádzajúce autá. Dostávame sa do závetria a odrazu je to iná káva. Tichúčko, pokoj, všade sneh, biele stromy a nad nami modrá obloha. Takto pohodovo sa dostávame do Toporeckého sedla (802 m), ktorým som prešiel nespočetnekrát, keďže sa ním prechádza do mojej rodnej Veľkej Lesnej. Je tu veľká lúka, tabuľky ohraničujúce okresy Stará Ľubovňa a Kežmarok, drevený kríž a rozostavaný nový drevený prístrešok. Staré drevené posedenie je odstránené. Odtiaľto nás čaká od začiatku lesa strmé stúpanie k vrcholu Kameniarky. V týchto miestach je sneh neporušený, čo znamená, že pred nami tadiaľto poriadne dlho nikto nešiel. V podstate sme takýto stav očakávali. Nuž pomaly stúpame, užívame si to a skúmame stopy – pravdepodobne vlčie. To, že tu žijú vlci aj medvede v celkom hojnom počte je realita. Po nejakej dobe sa otáčame a opäť sa nám núkajú pohľady na Tatry, je vidieť aj dnešný začiatok - Magurské sedlo a nad ním vľavo sa týči Spádik (1088 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pravá hrebeňovka

Dostávame sa na hrebeň, doprava možno odbočiť na bezvýhľadový zalesnený vrch Kameniarky (935 m) alebo druhá možnosť stočiť to doľava po značke. Od tohto miesta som cielene po značke ešte nešiel, no v niektorých miestach na hrebeni som dávnejšie bol pri rôznych túlačkách po lesoch s kamarátmi alebo sme chodili zbierať čučoriedky. Preto som vedel, že na niektoré z miest musíme dnes natrafiť. Peter to nie raz po značke prešiel, tak sa poberám za ním. Hovorí mi, aké je to tu v iných ročných obdobiach, čo pre mňa určite do budúcna znamená ďalšiu túlačku.

Valíme si to hrebeni neustálymi klesaniami a stúpaniami, sú tu lesy, lúčky, rúbaniská, v snehu je veľa stôp lesnej zveri, výrazne sa oteplilo a nálada je úžasná. Zrazu vychádzame na väčšiu lúku, z ktorej je pekný výhľad na Tri koruny. Rozpamätávam sa, že som tu niekedy bol. Áno, je to oblasť zvaná Bukovina a boli sme tu pred pár rokmi na jar. Pokračujeme hore po lúke, nachádzame obrovské modré značky na stromoch a tie nás vedú ďalej. No ešte predtým sa nám z horného okraja lúky opäť krásne ukazujú Tatry, keď zbadáme prichádzať k nám zdola človeka. Je to mladý poľovník z vedľajšej dediny, pokecáme s ním a ideme ďalej cez les. Vychádzame na ďalšom mieste, ktoré mi je povedomé. Spoznávam oblasť zvanú Huty, kde sa chodievalo na čučoriedky. Opäť sú odtiaľto prenádherné výhľady. V diaľke počujeme brechať psy a ďaleko v doline vidíme akýchsi ľudí. Mám tip, že sú to poľovníci, tak volám kamarátovi, či to náhodou nie je on. Aká náhoda, že aj bol, no neprišli až ku nám hore. Na slniečku sa opäť najeme a frčíme ďalej bučinou a neskôr smrekovou mladinou.

Po kuse cesty sa dostávame na rázcestie, kde sa radíme, ako ďalej. Keby nebol sneh, nebol by problém. Išli by sme ďalej po hrebeni a skratkou by sme prišli na zelenú značku. Takto to mal Peter odskúšané. Ale v snehu je to horšie, bolo by to ďalšie stúpanie, ktoré sa nám veľmi nechcelo absolvovať. Volíme klasický postup po modrej a necháme sa prekvapiť, kde sa dostaneme. Cesta sa nám zdala nekonečná, aj sme veľa klesali, ale našťastie nás to nakoniec vypľulo na širokú zvážnicu prejazdenú autami. Hneď sa nám lepšie šliapalo. Má to ale háčik, že odtiaľto sa treba okľukou vracať naspäť na hrebeň. Celkovo sa nám úsek od spomínaného rázcestia nejako nezdal, značená trasa v teréne celkom nekorešpondovala s TuristickaMapa.sk ani s mobilnou navigáciou, nabudúce to podrobnejšie preskúmam. Po chvíli sme našťastie pri smerovníku Plontana (1040 m), od ktorého je po zelenej hore na Veterný vrch 50 minút alebo ďalej po modrej do Vyšných Ružbách necelé dve hodiny.

Nakoniec Veterný vrch a zostup

Zhodnocujeme časové možnosti, do západu je presná hodinka. Ale ten čas dnes letí! Smerujeme samozrejme na Veterný vrch a šomreme na nutnú obchádzku. Snáď stihneme západ, cesta je stále dobre schodná. Po vylezení späť na hrebeň nachádzame cyklosmerovník Plontana (1050 m). Výškové metre nám nejako nesedia, vraj len 10 výškových metrov rozdiel od posledného turistického smerovníka. Modrá cykloznačka odtiaľto smeruje buď na sever do Veľkého Lipníka (10 km), alebo na juh cez Panské lúky (7 km) do Podolínca (11 km). V sedielku na hrebeni nachádzame stopy po bežkároch, ale aj traktore. Výhľad najmä na sever do Pienin je božský, no čakajú nás ešte krajšie. Veterná kalamita na hrebeni sa dodnes pripomína polámanými stromami, vývratmi a našťastie aj hustými mladinami. Vďaka nízkym mladinám sú nám dopriate výhľady. Čas nás nekompromisne tlačí, za pár minút musíme vybehnúť na vrchol tesne vedľa Veterného. Je z neho kruhový výhľad a od leta viem, že je z neho aj lepší výhľad. Medzitým sa nám na južnej strane nad Vyšnými Ružbachmi a nad údolím rieky Poprad ukázala nádherná inverzia. Celý deň sme o nej vôbec netušili a na úplný koniec dňa nám hory pripravili prekvapenie! Vybiehame hore a na kopci nás takmer sfukuje neskutočne silný vietor. Staviam sa na vývrat, cvakám všetky svetové strany, ale vietor ma donútil zliezť. Asi musím pribrať. Peter to radšej ani neskúšal. V posledných lúčoch ho cvakám s tatranským pozadím, ešte sa tu zjavuje na naše prekvapenie bežkár a ideme ďalej. Keď sme tu, vylezieme aj na Veterný vrch (1111 m). Na ňom opäť divý vetrisko, názov teda sedí. Odtiaľto sledujeme inverziu nad Starou Ľubovňou a svetla je čím ďalej tým menej. Nastal čas vrátiť sa dole.

Rozmýšľali sme aj nad ukončením vo Veľkom Lipníku, no nakoniec sme sa rozhodli pre Vyšné Ružbachy. Trochu sme po hrebeni pokračovali po červenej, potom prudko odbočili doprava až sme prišli k poľovníckej chatke (uzamknutá). Tu sme si takmer v tme dali večeru a po neznačenom chodníku priamo na juh sme pokračovali dole. Bola to najkratšia trasa, ísť po červenej značke by bolo zbytočné chodenie potme navyše. Po prudkom klesaní nachádzame čistinku s krmoviskom a rovno nad ním posed. Pokračovali sme rovno, strmé klesanie v snehu bolo miestami brutálne. Nakoniec sme pri Zálažnom (Železný) potoku vyšli na upravenú cestu klzkú ako ľad. Takto v pokoji, tme a hmle sme hodnú chvíľu šliapali k prvých chatám. A od nich ešte ďalšiu štreku k prameňu v kúpeľoch Ružbachy. Tu si Peter nabral vodu aj domov a poza kúpalisko (s najstudenšou vodou na kúpanie, akú poznám) a Biely dom sme prišli do Vyšných Ružbách, teda do prvého otvoreného penziónu v dedine. Výdatne sa posilňujeme zopár tekutými Šarišmi, debatíme a hodnotíme perfektne vydarený deň, až kým nás moja manželka neprišla odviezť.

Záver

Trasa mala 21 km, ktoré sme dali za celý deň. Možno to niekomu príde málo, ale pri šliapaní v snehu a veľmi krátkom dni to bolo jednoducho tak. To je však nepodstatné. Oveľa dôležitejšie je, že to bol úžasný a plnohodnotný zimný deň v takmer ľudoprázdnych horách so skvelým parťákom. Bol nám dopriaty východ aj západ slnka, slnečné počasie aj neočakávaná inverzia. Veterný vrch opäť neostal absolútne nič dlžný svojmu veternému menu. Úplne na záver treba pochváliť značkárov za dobré značenie.

Fotogaléria k článku

Najnovšie