Overtúra

Neveril by som, aký problém je zohnať skromné ubytovanie v menej vychytenej oblasti v januári! Po dlhšom skúmaní máp sme sa zamerali na Starú Horu pri Sebechleboch (zvažovali sme, bohužiaľ márne, aj Žuhračku, či obecnú chatku vo Chválení pri Tekovskej Breznici). Hovoril som s majiteľom chaty "Pod lipami" na Starej Hore a dohodli sme sa, že podvečer vyrazíme autom a v Sebechleboch sa mu ozvem. Okolo ôsmej večer mu vyzváňam na mobil a nič. Či sa mu niečo stalo, zostane záhadou, no nakoniec sme dorazili do blízkej Banskej Štiavnice a "na blind" nachádzame štýlové ubytovanie v penzióne Kachelman. Ráno ešte raz pozerám na internete Starú Horu, dovolám sa pánovi, čo tam náhodou práve v tej chvíli strihá vinič na chate, dohadujeme sa a už aj fičíme za ním.

Napriek clivému počasiu sa onedlho kocháme námestíčkom s kostolíkom a tradičnými vinárskymi domčekmi. Dávam sa do reči s majiteľom chaty a hneď z neho vypadne ospravedlnenie, že zabudol upozorniť, že prenajíma iba celý objekt. Pri zmienke o cene si uvedomujeme, že by to mohla byť dobrá ponuka len pre veľkú partiu. Milý pán nám aspoň ukazuje chatu a potom vlastnoručne čakanom vytesanú pivnicu v tufe. Je tam vlhko, ušľachtilé plesne a sudy, v ktorých je vraj pravda. Po zmienke o patáliách so zmiznutým majiteľom druhej chaty nám s ospravedlnením načapuje fľašu bieleho a červeného, krásne to vonia, peniaze odmieta a zachraňuje česť ubytovateľov komunity na Starej Hore. Lúčime sa, ňúrame pomedzi domy, vyberáme ešte kešku, fotíme a ideme smerom na Pečenice. Chystáme sa tam na náučný chodník k Spečenému valu a ubytovanie hádam vyriešime neskôr.

Slovenský Čínsky múr

Spečený val patrí medzi fascinujúce záhady, tak to chceme vidieť. Nevie sa kto a prečo ho postavil ani kedy. Popri kaštieli (bývalý kláštor) v Pečeniciach sa vyberáme po zelenej značke a s ňou ide aj značka náučného chodníka do romantického údolia Jabloňovky. Vychutnávame si pohľady na potok, stromy a uvedomujeme si, že namiesto januárových mrazov tu panuje - ako keby - neskorý november. Vytrvalo postupujeme proti prúdu potoka. Až po nejakom čase zisťujeme, že sme kdesi museli minúť odbočku k valu, ale neprekáža, výlet si vychutnávame aj tak, mimochodom, najfotogenickejšie sú machnaté balvany. Obraciame smer, konečne mám signál, a tak objavujeme kešku pri kaplnke, ku ktorej sa predierame lesom, v ktorom prekvapivo nachádzame ukryté jazierko.

Po tejto krátkej prechádzke chceme konečne vyriešiť ubytovanie, nakoniec nás v jednom obsadenom penzióne pošlú do hotela Jantár v Dudinciach. Hotel je skromný, ale čistý a obsluha veľmi ochotná, tak zostaneme na dve noci. Po ubytovaní využívame podvečerný čas a ideme si pozrieť ďalšie miestne atrakcie: Tesárske dúpence (dúpänce) a Tesársku roklinku. Bohužiaľ je už príliš tma na nájdenie kešiek, ale aj tak je návšteva týchto miest veľkým zážitkom. Na tomto odkaze nájdete trasu výletu v Pečeniciach aj k Tesárskej rokline a dúpäncom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Plášťovce – Šípka – planina Brezovo – bývalé arborétum Feľaťa – Dolné Rykynčice – Plášťovce (trasa v mape)

Na kopec Šípka

Ráno vyrážame do blízkych Plášťoviec, kde nechávame auto pod kostolom a páči sa nám, že za plotom ho hlučne stráži veľký pes. Dedinka si žije svojím pokojným životom, obdivujeme miestny kaštieľ, kde sídli cirkevná škola. Tam odbočujeme do kopca, aby sme sa prešli po najjužnejších výbežkoch Krupinskej planiny, ktorá má sopečný pôvod. Nie je tu nijaký značený chodník, dnes to bude o staručkom kompase a papierovej mape. Spomínam si, že sestra kedysi tvrdila, že otec jej spolužiaka bol údajne významný geograf-geológ a volal sa Žákovský. Vtedy (cca 1972) sme v papiernictve obdivovali buzolu s označením KOMPAS ŽÁKOVSKÝ. Moja sestrička mi s kamennou tvárou tvrdila, že ho nazvali na počesť spolužiakovho otca a až teraz po 40 rokoch si ťapnem po čele - veď to mohol byť český výrobok a kompas žákovský (s malým ž) bol názov tovaru. Musím sa jej opýtať, ako to vtedy myslela.

Teraz sa pozerám do mapy s prastarým kompasom v ruke, prechádzame popri tabuli zvestujúcej, že sme práve prešli prírodnou rezerváciou Šípka (ktorú sme pošliapaním traktormi vyjazdenej cesty nenapraviteľne sprznili) a vychádzame vysoko nad obec, kde vidíme romantické vinohrady a z lúk zrazu zbadáme v diaľke vyššie horstvo Börzsöny [čítaj Böržöň]. Predierame sa nevýraznou cestou ponad posledný plot, až sa ocitneme v lesíku s veľkým množstvom stôp po zveri. Kompas je opäť v akcii, tak ideme krížom cez les a na vrchole kopca nachádzame čudný objekt. Vyzerá ako oltárik s krížom s prvkami animizmu, lebo na krížiku je položený srnčí paroh, je tam pribitá podkova a ako obeta slúži cukrík. Záhada, mystické miesto s kresťanským symbolom s prvkami pohanstva.

Nezdržujeme sa, ideme presne po hrebeni a nachádzame našu pôvodnú lesnú cestu. Ideme po nej, lebo smer podľa kompasu sedí. Sprava sa napája iná cesta, po ktorej sa blíži nejaký pútnik. Hugo šteká, ale potom vrtí chvostom, prehodíme pár slov a upozorňuje nás, že je tu veľa diviakov. Aj sa čudujem Monike, lebo medvediu rolničku má daromne v batohu, medveďa sa priam vášnivo bojí, no osobne mám omnoho väčší rešpekt pred diviakmi.

Na planinu Brezovo

Cesta je blatistá, v noci muselo silno pršať a problémom je, že cestu čerstvo opravovali buldozérom a bahno sa nám lepí na topánky. Ideme radšej lesom, snažím sa nájsť samotný chrbát masívu, predierame sa podrastom, potom nás prijme ihličnatá hora a veľmi nás prekvapujú záhadné stavby z nakopených balvanov. Spomeniem si na Spečený val, no toto nie je líniová stavba. Hugo ako obvykle vylezie hore, lebo má rád dobrý výhľad, urobím pár fotiek a ideme ďalej.

Kúsok odtiaľ narazíme na veľkú lúku, ale po pár metroch sa vraciam, lebo nejaká dobrá duša celú plochu poorala a pod nohami mám priam kráľovsky lepivé blatko. Skúšame to na ceste, ale tá bola splanírovaná buldozérom a bahna je tam ešte viac. Čaká nás priam nekonečný úsek, kde kľučkujeme hľadajúc najlepší povrch, ale aj tak máme na bagandžiach pol kila blata. Našu púť oživí len akýsi luxusný posed, kde je posteľ s oblečenými perinami, kresielkom a stoličkou, no dvere sú zamknuté.

Keď si zúfame, buldozérom upravená cesta konečne odbočuje doľava. Tam na spadnutom kmeni stromu obedujeme. Je na ročnú dobu teplo, ale aj tak nás po chvíli strasie zima, toto je najväčšia nevýhoda zimnej turistiky. Ale konečne nás netrápi bahno, len miestami obchádzame mláky. Krajina je pekná, sme na planine, na ktorej je veľa lúk a lesíkov. Stále je zamračené a veterno, je tu clivo.

Umierajúce arborétum Feľaťa

Na jednom mieste vidíme zvyšky plota s bráničkou, fotoaparátom zaznamenávam pôsobivú aleju ihličnanov a ďalej na ošarpanej ceduli zistíme, že tu bývala bažantnica. Uvažujeme, že si skrátime cestu do Rykynčíc a tak urobíme "vľavo bok" a kráčame popri okraji areálu, keď zrazu zbadáme akési tabuľky. Dochádza nám, že tu kedysi muselo byť arborétum, ale je to len minulosť. Až doma nachádzam po dlhšom pátraní na internete, že do márnosti pustne arborétum Feľaťa založené v roku 1958. Niekedy mi zostáva rozum stáť…

Necestou údolím Vlčinského potoka

Schádzame podľa kompasu hustým lesom na cestu, po nej sa vyberáme ďalej, ale po čase zisťujem, že by sme sa dostali priďaleko od ďalšieho etapového cieľa, a tak to chceme strihnút cez les, čo znamená prekročiť údolie. Prekonanie rokliny bolo prekvapivo ťažké, blato sa na strmej stene žľabu veľmi šmýkalo, Monike som musel podať dlhý konár, aby sa v mojich stopách vôbec vyštverala. Len náš Hugo je ako ľahkonohý Elf, ktorý sa nikde nešmýka ani nezabára. Kým pomáham Monike s dlhým drúkom, spozorujem periférnym pohľadom nejaký pohyb vedľa mojej hlavy. Zľaknem sa, no zároveň zisťujem, že Hugo vyliezol ako koza po spadnutom kmeni stromčeka a z výšky zvedavo sleduje, ako Monika hrabe rukami-nohami v zúfalej snahe nezošmyknúť sa pár metrov späť do koryta vyschnutého potoka.

Val obrov?

Sledujeme prť a oplatí sa, lebo neskôr obdivujeme muflóny a čriedu laní, ideme okrajom akejsi rokliny a prekvapuje ma, ako hlboko sa voda zahryzla do podkladu. Nechce sa nám druhýkrát zliezať do rokliny Vlčinského potoka, a tak sa dostávame takmer naspäť na planinu, opäť sme na okraji pooraného pasienku. Ideme okrajom lesa, keď zrazu nachádzame najväčšie prekvapenie celej výpravy: "Toto je snáď Spečený val!" Tento slovenský "Čínsky múr" je len v troskách, no v lese navŕšené balvany hovoria jasnou rečou. Toto je dielo ľudských rúk, mohlo by pochádzať z doby bronzovej a niektorí autori ho zaraďujú až do čias pyramíd. Sme fascinovaní, fotíme, skúmame a nasávame ducha miesta. Toto bol zlatý klinec víkendu. Áno, dočítal som sa, že u nás má dĺžku najmenej 60 km, ale ani vo sne som nedúfal, že po debakli pri Pečeniciach sa všetko rozuzlí práve na improvizovanej túlačke okolím Plášťoviec, lebo sa mi zdá, že oproti predpokladanej línie sme priďaleko na východe.

S úsmevom si spomeniem na horúčkovité debaty o uzávere území v národných parkoch, najmä v Tatrách, a hoci to aj mňa rozčuľuje, práve takéto túlanie sa po horách je pre mňa skutočne pádnou odpoveďou. Nemusím sa nijako stresovať zákazmi, obmedzenia kladie iba vlastná únava, boľavé svaly a slnko, čo skoro zapadá za obzor. Ani pes po nás neštekne a my si to skutočne vychutnávame. Stále blúdime lesom, zdá sa bez konca, kráčame popri vale, no nakoniec sa to celé poddá a sme na okraji porastu, kde je vytvorená čerstvá erózna strž, ktorá dokonca ohrozuje cestu a zabila aj neopatrnú srnku, čo našla smrť v jej hlbine.

Rykynčice

Nakoniec klesáme poľnou cestou do dediny. Čas pokročil, plánovaný výstup na protiľahlý hrebeň sa nám asi nepodarí zrealizovať. Čochvíľa sa objavia vinice, chaty, potom kostolná veža a v Dolných Rykynčiciach skúmame autobusové spojenie do Plášťoviec. Zabudnite! V sobotu popoludní sa nikam necestuje, treba sedieť doma.

Bežne sa asfaltkám vyhýbam, ale 4 kilometre sú celkom pekná vychádzka. Zdochol pes, takmer nijaké auto, len pekná krajina popri šumiacej riečke Krupinica. Obdivujeme svahy nad našimi hlavami, predstavujem si dunenie sopky, ktorá tu vyvrhla lávu a pyroklastické prúdy, ktoré potom veky, vetry a voda vymodelovali do dnešnej podoby. Po celkových 17 km sme pri aute, nikdy by som nepovedal, že v turisticky málo známom regióne Hontu zažijeme toľko romantiky, mystiky a mystérií na kopčekoch, ktoré by si takmer nikto nevybral za cieľ. Netušil som, že uvidíme aj Spečený val, na mieste, kde sme ho vôbec nečakali.

Dohra

Pre poriadok treba ešte dodať, že v nedeľu bol náš pozitivizmus ťažko skúšaný. Vybrali sme sa ešte na kešky. Napríklad kaštieľ v Hontianskych Moravciach má najlepšie roky za sebou. Je to veľmi smutný pohľad, ako chátrajú kedysi pyšné šľachtické sídla. Vidno, že ich bohatstvo pochádzalo z hodnoty produktívnej zeme, neskôr z obchodu, baníctva a manufaktúr, ale dnes je zdroj odrezaný a zámky so svojou predraženou prevádzkou sa väčšinou stávajú príťažou.

A 200-ročné ginko v Súdovciach vylepšené trafostanicou je dokonalé podobenstvo ochrany prírody na Slovensku. Nekultúrnosť, ľahostajnosť, neochota vysoliť peniaze na to, aby sa elektrické vedenia posunuli aspoň o pár metrov, ohyzdné okolie, ktoré bolo kedysi estetickým parkom s krásnym kaštieľom uprostred, no hrôza…

Náladu nám potom vylepšila lokalita Mačkáš pri Hontianskych Moravciach a počasím clivý víkend sme zakončili návštevou Brhloviec. Našťastie sme si nedali pokaziť celkový dojem z víkendu. Južný okraj Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny sa ukázal ako prekvapivo zaujímavý región. V Honte sme narazili na veľa krásy a zaujímavých vecí, aj keď niektoré veci sme pochopili až doma a teraz mám chuť sa vrátiť a niektoré lokality pozrieť ešte podrobnejšie, najmä arborétum Feľaťa si žiada viac ako len jeden náhodný prechod jeho okrajom.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek