Príbeh

Ako som sa strašne zľakol

31. 01. 2014
Už sme sa rozchádzali na Nový rok z našej chaty, keď sa ku mne Roman pritočil a hovorí mi: „Poďme si dať ešte jeden.“ „No neviem,“ hovorím mu, „len aby sme to nejako neprehnali. Veď vieš, že sa hovorí – Ako na Nový rok, tak po celý rok.“ Roman sa len uškrnul a hovorí: „Ale na pamiatku Beliny by sme si jednu mali dať.“ Ostal som ako oparený. „Och, to už to má Belinka za sebou?“ pýtam sa. „Veru má, 26. decembra som ju pochoval.“ „No tak, to si teda musíme aspoň jeden či dva na jej pamiatku dať.“ A tak sme si dali dva či tri štamperlíky na pamiatku psa, ktorý ma najviac v živote vyľakal.

Musím povedať, že vo svojom živote som poznal iba štyroch psov. Myslím tým poriadnych psov. Psov, ktorí nepoznali oblečky či papučky, neboli kŕmené granulami, spávali v zime - v lete vonku v búde a u zverolekára boli iba na očkovanie proti besnote. Každý z nich bol tzv. pán pes, hodný svojho mena, pôvodu a rasy. Prvý sa volal Rigoš a bol to miešanec veľmi podobný Beline. Moje spomienky naň začínajú niekde od piateho roku môjho života. Rigoš celý život veril, že je chalan tak ako my. Všade chodil s našou bandou uličníkov, jedol s nami ešte zelené čerešne, na ohni upečenú kukuricu či zemiaky, karasov chytených na pytliacku udičku a upečených nad ohňom na prúte a tiež chleby od našich mamičiek, zlepené masťou a preložené riadnou dávkou cibule. Preliezal ploty, strážil nás a bránil, skrátka kamarát z útleho detstva.

Druhý pes môjho života sa volal Arby a bol to prekrásny čuvač. Kúpili sme si ho ako šesťtýždňové šteniatko a prežil s nami tri roky na chate a potom ďalších sedem rokov v Skalici. Bol to miláčik detí, obľúbenec v celej našej dospeláckej bande a strážca. Mal úžasnú schopnosť vtiahnuť brucho a predstierať, že je vyhladovaný psík. Všetci okolo chaty ho kŕmili a hádzali vyčítavé pohľady na mňa a moju ženu. To akože ho trápime hladom. Najvyšším ocenením Arbyka bolo to, keď jedna skalická teta prehlásila, že ten pes je ako „medový ledveď“. Chvíľu som sa jej snažil vysvetliť, že je to asi naopak, ale nedostalo sa mi pochopenia. A tak svorne s ňou tvrdím, že Arby bol ako „medový ledveď“. A punktum.

Tretím psom bol Dunčo, ktorého sme spoznali s kamošom Štelom na našom vandri a ktorý sa k nám pripojil na 2,5 dňa. Nikdy som nevidel múdrejšieho psa a poviem vám, že ak by sme nemuseli ísť domov autobusom cez polovicu Slovenska, tak by som mu ponúkol azyl. O Dunčovi som písal v článku V kopcoch, kde pramení Ipeľ. Nikdy som na toho psíka nezabudol a asi ani nezabudnem.

No, a posledným zo štvorice psov bola práve Belina. Belinu som spoznal na Romanovej chate v Mlynkoch. Bola to sučka, kríženec bradáča a vlčiaka. Stredný vzrast, čierne dlhé chlpy a úžasná, mierna a priateľská povaha. Nikdy zbytočne nebrechala, nežobrala jedlo, neskákala vám na nohy a milovala deti. Romanova dcéra ju priniesla ako šteňa z akýchsi stajní v Bratislave, kde ju chceli zabiť lopatou. Bol to úžasný pes. Keď sme sedeli pri ohni, Belina prišla občas k vám, položila svoju chlpatú hlavu na vaše kolená a nechala sa poškrabkať. Belina chodila ako duch. Našľapovala úplne zľahka a nedala sa zviesť zvieracím pachom. Len sa zastavila ako stavač, pozrela na vás a čakala, čo ďalej. Stačilo len pokynúť rukou a Belina išla ďalej. No a práve tento úžasný pes ma vyľakal tak, ako nikdy nič predtým. Teraz vám poviem, ako sa to stalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Niekedy, pred asi 10 - 12 rokmi, sme sa chystali na náš malý tradičný potlach. Bol to skôr výročný oheň, kde sme sa takmer všetci z našej osady a aj naši priatelia stretli, pokecali, popili a hrali a spievali pri ohni až do rána. Kotlíkový guláš a menší súdok piva bol štandard. Bol júl a nádherné letné a slnečné počasie trvalo dva týždne. Les bol vyhriaty a preteplený ako termoska a nádherné leto sa nám priam ponúkalo. V Mesačnom údolí nad osadou Mlynky (Mlýnky) sme mali pekné miesto, ktorému sme hovorili Trojuholník. Malá lúčka, z dvoch strán zovretá vysokým smrekovým lesom a z tretej strany potokom. Tu sme zapaľovali svoje táborové ohne. Pôvodne sme sa tam mali stretnúť až v sobotu ráno, ale bol som nedočkavý a nadržaný, že som sa v piatok pobalil, pripol gitaru na batoh a vyrazil zo Skalice. Za dve hodinky som bol na Mlynkoch, pozdravil som Romana a Libu na ich chate, dal si s nimi štamperlík slivovice, potľapkal Belinu a vyrazil na Trojuholník. Roman mi ešte zakričal, že ma možno príde večer navštíviť, ale to som nebral vážne, lebo som vedel, že má dosť roboty so senom a pod.

Na Trojuholník som prišiel asi o pol siedmej. Rozbalil som spacák, rozhodil ho do priehlbne medzi smrekmi, plnej mäkkučkého ihličia, prekryl celtou a vytiahol som si svoju malú „kuchyňu“ a začal som si to užívať. Vliezol som do potoka, kde mi takmer ihneď skočili do ruky dva celkom slušné pstruhy, ktorým sa evidentne nechcelo žiť. Vytiahol som alobal, položil naň dva plátky slaniny a na ne som uložil vypitvané pstruhy. Trošku soli, mletej papriky, rasca. Dobre som pstrúžiky zabalil, prepichol dve či tri dierky do alobalu a odložil. Potom som si nanosil drevo, ktorého bolo v okolí ajajáj a urobil si malé ohnisko. Vybehol som hore svahom a natrhal lístie z malinčia, jahodový list, kysličku a nakoniec najmladšie výhonky z mladých smrečkov. Dal som do ešusu a zalial vodou. Keď sa začalo zmrákať, zapálil som maličký ohník. Alobal so pstruhmi som strčil na okraj pahreby a ešus na dve väčšie polienka. O chvíľu bolo hotovo. Pstruhy boli upečené, voňavé a šťavnaté a zálesácky čaj bol ako elixír života. Dobre som sa najedol, dochutil čaj kvapkou rumu a troškou cukru a v tom momente mi patril takmer celý svet a vesmír. Veru tak. Pohoda v brušku, pohoda v duši a pohoda vo vesmíre.

Opieral som sa chrbtom o veľký smrek a takmer pri nohách predo mnou horel ohník. Bolo bezvetrie a les bol tichučký a vľúdny. Občas v diaľke zabrechali srnce a občas štekla líška, sem-tam húkla sova. Takmer úplný zážitkový gýč. No a k tomu som si vytiahol gitaru a potichučky som si hral a spieval pesničky, ktoré mi prichádzali na um. Popíjal som si môj výživný zálesácky čaj a bolo mi neskonale dobre. Hádam, že človeku už ani nemôže byť lepšie. Noc plynula najlepším možným spôsobom a mne pomaličky začali klipkať oči. Už som sa takmer zberal do spacáku, len som si povedal, že ešte nechám dohorieť poriadne oheň a potom pôjdem. Od pozerania do ohňa som bol dosť oslepený a v tme som takmer nič nerozoznával. A ako si tak sedím a brnkám do strún, zrazu mi z ničoho nič niečo zafunelo do ucha a čosi ma oblizlo. Neuveríte, ale je zaujímavé, kamaráti moji, že niektoré telesné funkcie sú asi spolu spriahnuté. Viem to, lebo v tom momente mi povolil tzv. zvierač v istej časti tela a naopak zaktivizovala sa mi črevná pumpa. Povedané ľudovo a prosto: Takmer som sa posral. Kmasol som hlavou do strany a videl som chlpatú zvieraciu vlčiu hlavu s bielymi tesákmi, asi tak 10 centimetrov od mojej. Inštinktívne som sa bleskovo prevalil nabok do ihličia a výkrik sa mi dral z hrude. V záchvate sebazáchovy som sa prekopŕcol nabok a tlačil ruky s gitarou pred seba. Už-už som chcel skríknuť, keď vtom som spoznal, že hrozný zver, čo ma chce zožrať, je Bella. Bella, Belinka, ten najlepší a najmilší pes posledných rokov, ktorého som poznal.

„Belina, ty sviňa jedna chlpatá, poď sem, nech ťa zabijem,“ kričím v šoku a Belina sa ku mne, vyvalenému v ihličí, hrnie a šťastná ma oblizuje. Chvostom vrtí ako zlodej so zámkom, kútiky tlamy stiahnuté až dozadu a viem, že sa smeje z toho, ako ma vyľakala. A to počujem praskanie konárov v lese a viem, že sa blíži asi aj Roman. Zrazu sa vynorí v skromnom svetle ohňa, škerí sa ako prasknutý bosniak a hovorí: „Čo si taký vyplašený, veď som hovoril, že ťa asi prídem pozrieť.“ No nezabili by ste ho?

A tak sa nakoniec rehoceme ako dvaja debili a vysvetľujem mu, prečo som vyplašený, prečo som sa takmer posral od strachu a prečo som veľmi rád, že ich obidvoch vidím. Zároveň prikladám na oheň a moja ospalosť je dávno preč. „Tak, aby si sa z toho šoku spamätal, priniesol som aj malý sodovčák slivovice,“ hovorí Roman. No povedzte, kto by si v takú chvíľu nedal. Slivovička je hladučká, voňavá, priateľská a všeobjímajúca a pekne nám otvára srdce i dušu. Asi aj preto ešte hodinku sedíme pri ohni, prespievame si pár pesničiek a potom, obaja unavení, sa rozlúčime. Roman sa vracia na chatu na Mlynkoch a ja sa súkam do spacáku. Obloha je nabitá hviezdami, Mesiac je asi na dovolenke, ale som určite v raji. Veď je mi to jasné. Okolo mňa je úžasná nočná príroda, pred chvíľou ma navštívil kamarát so psom, vypili sme sodovčák slivovice a môj spacáčik mi dáva svoje teplučké pohladenia. Práve takto to milujem. Naozaj neviem, prečo by som chcel niečo viac.

Tak toto je moja najlepšia a najúžasnejšia spomienka na psa, ktorý ma najviac v živote vyľakal. A je to zároveň aj moja tichá, ale o to vrúcnejšia spomienka na sučku Belinu, ktorú sme všetci milovali...

Knižky Karpatské horské; a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 13 príspevkov
Ako som sa strašne zľakol 06/02/14 06:32 13 príspevkov
Najnovšie články
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Basecamp Špeciál s tipmi na túry vo Vysokých a Západných Tatrách Turistická sezóna sezóna vo Vysokých a Západných Tatrách už začala. Množstvo turistických chodníkov, ktoré boli sedem mesiacov uzatvorené, je opäť k dispozícii návštevníkom. V ... » viac včera Soňa Mäkká Basecamp
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ako som sa strašne zľakol 06/02/14 06:32 13 príspevkov
0.78 (0.38)