Príbeh

Klobásy

28. 03. 2014
Je večer, niekedy v apríli či v máji 1979, sedíme v kuchyni na Chate pod Suchým a hráme kanastu. Zimná sezóna je za nami a letná ešte nezačala. Uprostred týždňa je chata prázdna, a tak sa počas dňa venujeme údržbe chaty a zásobovaniu. Stále je čo robiť. No a večer utužujeme kolektív, ako sa dá. Popíjame červené vínko, hráme karty alebo si len tak kecáme. Niekedy si k vínku zajedáme kúsok syra či slané tyčinky, niekedy domácu klobásu, ktorú si sami robíme a predávame turistom.

Klobása je to výborná, dobre ochutená, ale tá, čo ju pojedáme, je poriadne vysušená, a tak ju nevaríme, ale len krájame na tenučké kolieska. Okolo ôsmej večer zavelí chatár kuchárke Maji: „Nože skočte, Maja, do skladu pre dve či tri klobásy, nech máme čo zobkať.“ Maja sa nedá núkať a hneď sa berie, ale o minútu je späť a hovorí: „Chatár, toto sú posledné dve. Tak aby ste vedeli, že tam žiadne klobásy nie sú.“ „Fíha,“ hovorí chatár a hneď vykresľuje dramatický scenár, ako sa patrí: „Takže tu máme na krku letnú sezónu a tvárime sa ako nič. Vo Vrátnej sa pomaly grupujú Dederóni pred výťahom a chystajú sa na hrebeňovku, lebo sa strašne tešia, ako si dajú u nás klobásu a my máme prázdny sklad? No vidím, že tu je každému všetko jedno, ale takto to, vážení, robiť nemôžeme. Len karty mastiť, borovičku či červené víno chlípať, ale čo dáme turistom, to tu tuším nikoho nezaujíma. To sa veru musí veľmi rýchlo zmeniť.“

A tak, keď to chatár poriadne zdramatizoval, hneď začal veliť: „Boro a Jožo – vy zajtra ráno zabijete jednu ovcu, poriadne z nej oberiete mäso a ja so ženou ideme dolu do Žiliny a privezieme bravčové mäso a črevá. Koreniny máme, a tak sa hneď pustíme do klobás. A vy, Jozef, si nachystajte svaly a nabrúste nožíky na mlynčeku, lebo bude treba pomlieť tak aspoň dvadsať kíl mäsa. A vy, ženy, poriadne poumývajte vaničku, palice z udiarne a mlynček nech je ako z výstavy.“ No a tak sme sa zasa začali tešiť na našu klobásovňu, ktorú večer roztočíme.

Ráno sme s Jožom zabili najväčšiu ovcu, ja som vytriedil mäso, odrezal všetok tuk a dali sme to vychladiť na 110-nu, kde bol najväčší chlad. Jožo si hneď chcel uvariť ovčiu hlavu v kuchyni, lebo, ako on hovoril, to je bohovská pochúťka, ale vyhnali sme ho von, a tak si ju uvaril v kotlíku za chatou. Baby všetko vyumývali a už sme len čakali na príjazd chatárov. Prišli až okolo 16-tej hodiny, ale to nám neprekážalo. Mäsa mali plnú mäsiarsku lódňu. Hneď sme sa pustili do roboty. Chatárka s dievčatami prali črevá, vymývali ich, až boli krásne čisté, priehľadné a takmer voňavé. Jožo sa postavil za strojček a ja som s poriadne nabrúsenými nožmi rezal mäso na tenké dlhé pásy, potom na kocky a tie Jožo tlačil do strojčeka a, spievajúc si svoju obľúbenú pesničku o Benkoške, točil rúčkou mlynčeka, až z neho vyliezali dlhé mäsové hady a hromadili sa v detskej vaničke. Občas nám chatár nalial po borovičke, aby sme nestratili elán a aj preto, že sa s nami tešil na novú dávku čerstvých klobás. Čo sme vypotili prácou, sme doplnili vychladeným Ostravarom, ktorý bol v tom čase obľúbeným pivom v Malej Fatre. Mlynček sme mali veru poriadny. Žiadny maličký pre domácnosť, ale veľký, ako používali mäsiari. Šajba mala tiež poriadne veľké otvory a tak mletie mäsa celkom odsýpalo. Musím ešte povedať, že sme klobásy robili asi tak 4 až 5-krát do roka a turisti a aj my sme ich mali veľmi radi. Žiadne éčka, hydrolyzáty, sójové preparáty, zemiakové múčky či glutamany. Poriadne a poctivé klobásy boli výborným riešením pre prechodných turistov a tiež pomáhali vyriešiť problém s nedostatkom mäsa, ktorý bol v tej dobe celkom pravidelný.

Keď bolo všetko mäso pomleté, ujala sa ďalšieho procesu chatárka. Priniesla krásnu červenú mletú papriku, pašovanú z Maďarska, rascu i cesnak a začala svoju alchýmiu. Soľ pridala podľa váhy mäsa, ale ostatné miešala podľa chuti. Poviem vám, že namiešať tak asi 25 kíl mäsa nie je žiadna sranda. Priliala do mäsa časť studenej vody, ktorá kompenzovala vysychanie počas údenia a zrenia, vmiešala ju do mäsa, prisypala papriku a pridala cesnak a rascu. A potom opäť miešala a miešala, sem-tam si oblizla prst s namiešaným mäsom, a keď sa jej to zdalo dobré, rozohrial som panvicu a hodili sme na ňu za hrsť namiešanej zmesi. Keď sa to opieklo, každý dostal vzorku a všetci sme museli povedať, ako sa nám to páči. Ak bol výsledok dobrý, chatár zavelil: „A ide sa plniť!“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z mlynčeka sa vyhodil nožík a nasadil sa nadstavec na navliekanie čriev. A Jožo opäť stál za mlynčekom ako kapitán lode pri kormidle a dievčatá mu dávkovali do mašinky gule pomletého mäsa. Navlečené črevo sme na konci zauzlili a išlo sa na to. Črevo sa krásne plnilo, ja som odoberal a chatárka stáčala obrovské koleso klobásy na stole. Až sa črevo celé naplnilo, začala klobásy dávkovať. Stláčala ich a točila tak, aby boli klobásy rovnako veľké a váhovo primerané. A tak to išlo stále dokola, a keď bolo všetko naplnené, chatár priniesol palice z udiarne a my sme na ne vešali girlandy klobás. Bol to krásny pohľad. Ani vianočný stromček nemá krajšiu ozdobu. Tým, že bolo mäso pomleté pomerne nahrubo, vytvárala sa úžasná mozaika na klobásach a nádherná červená paprika ich sfarbovala do neodolateľnej farby. Až taká radosť. A keď bolo hotovo, pustili sa dievčatá do umývania a Jožo, chatár a ja, sme zaniesli klobásy do udiarne a povešali tam palice s klobásami. „Necháme ich najprv obschnúť,“ hovorí chatár. „Keď budú suché, zajtra ráno začneme údiť.“ A tým sa proces výroby klobás pre nás skončil.

Na druhý deň skoro ráno chatár rozložil v starom lavóre pred udiarňou oheň a keď sa urobila pahreba, všuchol ho do udiarne, zasypal oheň pilinami a prekryl akýmsi starým hrncom alebo čímsi podobným. To len preto, aby oheň nemal priveľa vzduchu a náhodou sa nerozhorel a klobásy sa neupiekli či nedajbože nezhoreli. Robili sme to tak vždy, a tak sme sa tomu až tak nevenovali. Údenie bola už len chatárova vec. Chatár chodil údenie pravidelne kontrolovať a večer povedal: „Ešte raz v noci prisypem piliny a už to nechám do rána vychladnúť. Nechcem klobásy príliš vyúdiť, lebo potom by sa nám rýchlo vysušili.“ Vedeli sme, o čom chatár hovorí a tak sme išli spať a všetci sme sa svorne tešili, ako si zajtra na raňajky uvaríme čerstvo vyúdenú domácu klobásu.

Keď som ráno vstal, bolo v chate podozrivo ticho. Myslel som si, že chatár ešte spí a personál tiež, a tak som sa šuchol do kuchyne, aby som si uvaril čaj. Len čo som otvoril dvere do kuchyne, hneď som vedel, že je zle. Ale nevedel som prečo a ako veľmi. Ale vyzeralo to kriticky. Chatár stál pri obloku a v očiach mal bes. Chatárka bola tiež hore, stála pri ňom, oči červené a výraz jej tváre svedčil o tom, že práve prežila nejaký šok. Až som sa zľakol. Na prípravnom stole boli vysypané dve palice klobások z udiarne, možno tak šesťdesiat kusov. Vyzerali úplne prepychovo. Nádherná červenohnedá lesklá farba, pekné tvary i kresba, skrátka jedna radosť. A čerstvá a nádherná vôňa dymu sa z nich šírila celou kuchyňou. Lenže čosi tu nesedelo.

„Čo sa stalo, preboha?“ pýtam sa. Chatár sa ku mne otočil a hovorí: „Boro, stala sa katastrofa. Chceš ochutnať klobásu?“ „Veď sa na to teším už dva dni. Tak naozaj by som si dal.“ Chatár na mňa pozrel akýmsi trpkým pohľadom a hovorí: „Tak poď sem a vyber si, ktorú by si si dal.“ „Ale veď to je jedno, robili sme ich všetky rovnako,“ hovorím. „Veru rovnako,“ odpovedá chatár. A potom utrhne jednu surovú klobásu, pred mojimi očami ju zlomí a strčí mi ju pod nos. „Tak čo, vonia ti, chceš si dať?“

Priatelia moji, verte mi, že by som rád nejako slušne popísal vôňu či skôr smrad, ktorý sa z klobásy vyvalil. Ale naozaj by som sa len zbytočne vykecával. A preto to poviem jednoducho - klobása veľmi intenzívne a odporne smrdela, ako keby ste črevá naplnili fekáliami. Prisahám, že to tak bolo. Smrad to bol hnusný a tak intenzívny, že ste sa museli dlho odhodlávať, aby ste si privoňali či skôr čuchli ešte raz. Bolo to hrozné. Pozrel som na chatára a mal už slzy v očiach. „A to tak všetky?“ pýtam sa v nádeji, že sa dá ešte niečo zachrániť. „Všetky, veru všetky. Už som ich rozlámal možno dvadsať alebo tridsať, ale je to len smradľavá odporná kopa hovien.“ Na to neviem nič povedať, a tak sa len nesmelo pýtam: „A to prečo? Čo sme urobili zle?“ Ale chatár len pokrčí plecami a volá ma do udiarne. Na paliciach ešte visia super krásne klobásy, ktoré by mohli fotiť do reklamy na kvalitné mäsiarske výrobky, ale my ich nemilosrdne hádžeme do fúrika a v sebe máme nekonečný pocit márnivosti. Občas, neveriac skutočnosti, nejakú zlomím, lebo sa mi nechce veriť, že niečo tak krásne môže byť také hnusné. Jój, priatelia moji, život je sviňa a stále nás presviedča, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Postupne prichádza zvyšok personálu a každý si rozlomí jednu klobásu a po privoňaní ich s hnusom v tvári odkladajú. Šokovaný chatár nám živo popisuje, ako si ráno privstal, lebo mal neodolateľne silnú chuť na klobásu. A tak si hneď dve uvaril a keď potom jednu rozkrojil, tak sa takmer povracal. „A vieš čo,“ hovorí mi: „Ani pes ich nechce. Od rána telefonujem kamarátom, čo sa mi stalo a nikto mi nevie povedať, kde sme urobili chybu. Človeče, veď robím klobásy aspoň dvadsať rokov, ale toto som ešte nezažil. A ani som o tom nikdy nepočul.“

Na chate zavládol smútok. Chatár si odložil asi desať klobás do plastového vrecka do chladničky, aby mal vzorky na ukážku a ostatné sme smutne zakopali na smetisko. Myslel som si, že ich vyhrabú a zožerú líšky, ktoré k nám pravidelne chodili loviť sliepky a mačky. Alebo medveď. Ale mýlil som sa, klobásy zostali zakopané.

Tak skončila naša májová výroba klobás. Chatár ešte dlho pátral po tom, čo sa stalo a vedeli sme, že musíme trpezlivo čakať. Slovo „klobása“ sme úplne vyčiarkli z nášho slovníka, pretože vyvolávalo veľmi silné negatívne emócie. Až asi o tri týždne prišiel chatár zo Žiliny, zvolal nás a hovorí: „Už viem, prečo sa nám klobásy pokazili. Chyba bola v tom, že sme mäso nemali dobre vychladené a ono sa nám v črevách zaparilo a skazilo. Vtedy som nemohol zohnať v Žiline mäso, tak som išiel priamo na bitúnok, dal som fľašu rumu na úplatok a oni mi potom predali, čo som chcel. Lenže to bolo úplne čerstvé a nevychladené mäso, a potom to tak zle dopadlo.“ A tak bolo konečne všetko jasné. Kolektívne sme si oddýchli, pretože sme všetci mali v sebe pocit, že sme to možno akosi zavinili my. No a až potom sme konečne mohli znovu začať výrobu našich skvelých klobás a verte mi, že sme veľmi dbali na to, aby sme mali mäso poriadne vychladené.

Knižky Karpatské horské; a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fórum 20 príspevkov
Klobásy 03/04/14 16:04 20 príspevkov
Najnovšie články
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Basecamp Špeciál s tipmi na túry vo Vysokých a Západných Tatrách Turistická sezóna sezóna vo Vysokých a Západných Tatrách už začala. Množstvo turistických chodníkov, ktoré boli sedem mesiacov uzatvorené, je opäť k dispozícii návštevníkom. V ... » viac včera Soňa Mäkká Basecamp
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Klobásy 03/04/14 16:04 20 príspevkov
0.91 (0.45)