Trasa

Doľany – Skalka – Nad Jarkami – Zabité – Doľany (trasa na mape)

Všetko začalo ešte vlani v lete, keď sme s Monikou a našou malou Čili vystúpili na Čiernu skalu a obdivovali výhľady na rozsiahle doliny pod nami. To spustilo najprv spomienky. Dávno, veľmi dávno sme prešli na bicykloch trasu na Solírov a išli hrebeňom Šišoretného, ale do týchto miest sme sa nikdy príliš nedostali. Keď sme tak sedeli na skale a obdivovali širokú dolinu ovenčenú horami, chodilo mi hlavou, že by bolo dobré sa tam dolu pozrieť. A teraz prišiel správny čas. V príprave na výlet som obzeral najmä Geldek, kam som sa na hanbu sveta ešte nikdy nedostal, ale zrak mi pri štúdiu mapy padol na kopce Skalka a Sklený vrch. Tam chceme ísť!

Z Dolian

Autíčko nechávame pri fare v Doľanoch a hneď robím prvú chybu. Namiesto toho, aby som našu minivýpravu viedol na západ a potom na sever na lesnú cestu, ktorá by nás doviedla na svahy Skalky popri lokalite Deväť dubov, vykročil som rovno do doliny, ktorou by sme sa mali vracať späť. Až keď opúšťame obec, nazerám do mapy, ale už sa nám nechce vracať. Po ľavej ruke máme mierne zasnežený, poriadne strmý svah, ktorý sa nám nechce zdolávať, tak ideme ďalej, však nejako sa to utrasie. Hoci v nížinách nebolo ani zmienky o snehu, tu kráčame po ujazdenom zľadovatenom povrchu až k starej pálfyovskej papierni, ktorá tu stojí od 18. storočia. Pri nej nachádzam dolinku s náznakom chodníka, dávnejšie tu hádam zvážal traktor drevo. Odbočujeme tam, snehu razom pribúda a všade vidíme stopy zvierat.

Opäť vychádza na víkend zamračené, clivé počasie, tentokrát aj s nárazovým vetrom. Hlboko v lese ho až tak nepociťujeme, užijeme si ho až neskôr. Žľab, ktorým vystupujeme, je pomerne strmý, dáva nám celkom zabrať, snehu pribudlo, aj keď na snežnice to nie je. Len na jednom mieste Monika hromží, lebo sa prepadáva nad členky a keďže si nenavliekla gamaše, tak jej sneh končí v topánkach. "Už nikdy nepôjdem na žiadnu zimnú turistiku," atď., pomáham jej nasadiť si návleky a po občerstvení sa čajom z termosky pokračujeme do strminy nad nami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Lesnou cestou pod vrchol

Podľa mapy by mala byť nad nami nejaká cesta, ktorá by mala naberať výšku šikmo sprava doľava a naozaj, po chvíli ju zbadám. Tam je terén najstrmší. Monike objasňujem techniku zakopávania, s ktorou sa dá stúpať aj do strmého svahu, tu musíme preraziť vrstvu až do kamenistého povrchu, nakoniec sa aj s pomocou "céčkových" podrážok vydriapeme hore a sme na ceste. Nedávno tu muselo ísť terénne auto, jeho stopy nás budú sprevádzať dlhšie.

Ako sme vystúpili do väčšej nadmorskej výšky, vchádzame do oblasti, kde predchádzajúcu noc bola mrznúca hmla a les naberá čarovnú podobu. Osuheľ na kmeňoch a konároch neustále priťahuje objektív môjho aparátu, ktorý mám, ako vždy, zavesený pri páse, stále pripravený zachytiť niečo pekné alebo zaujímavé. Cvak a ďalších 25 MB je zaznamenaných na karte.

S pribúdajúcou výškou pribúda poryvov vetra, stromy vydávajú vŕzgavé zvuky, ktoré by uprostred noci vyvolávali pocit filmového hororu. Na jednom mieste opúšťame stopy auta, lebo keška, ktorá by tu kdesi mala byť, je viac vľavo. Pred nami sa objavuje skalnatý hrebienok, štveráme sa priamo na vrchol hory Skalka. Celkom obstojne fučí vietor, ak ešte pred dvomi týždňami na Krupinskej planiny pri Pláštovciach bolo iba clivo, dnes je úplne nevľúdne.

Na skalách Skalky

Hrebeň je pomerne úzky, osuheľ na stromoch je poriadna. Vietor na chvíľu trhá mraky a pomedzi stromy vidno susedný vrchol Skleného vrchu. Keď sa poniže objaví drevený kríž, rozpoviem Monike jeho históriu. Keď v roku 1945 tadiaľto prechádzal front, obyvatelia dediny sa báli a poslali dvoch mladých chlapcov ukryť sa na Skalku. Ale na Sklenom vrchu mali Nemci palebné postavenie a keď sa zvedaví chlapci objavili na protiľahlom vrchu, vojaci sa domnievali, že by to mohli byť partizáni, nelenili a guľometom ich postrieľali.

Pozerám sa na vrch oproti, pokúšam sa predstaviť si tú udalosť, smrť vo voňavom jarnom vzduchu, úplne na konci vojny, ech, zlý osud to bol. My máme sneh, menšiu víchricu, driapem sa po skalách, lebo hľadám kešku. Je to typický malokarpatský tvrdý kremenec, nachádzam skrýšu a ideme ku krížu. Pod nohami máme - pre Malé Karpaty nezvyčajné - čučoriedky, ale v zime z nich nemáme nijaký úžitok. Aj keď sa v nevľúdnej víchrici dlho nezdržíme, moje zmysly sú naštartované na 120 % a vnímam jedinečnosť skrytého pokladu. Skaly, stromy, čučoriedky, mrazivý vietor, tragédia uviaznutá v čase, vlastne máme šťastie, že sme tu práve teraz, počasie dáva nášmu výletu správny rámec. Obdivujeme vyrezávaný kríž, do ktorého sa vtelil veľký smútok matiek a otcov a potom je čas ísť ďalej. Schádzame dolu, zelená značka z Častej je prekvapivo blízko, tam stretávame partiu mladých, čo pre istotu uväzujú na vôdzku psa - vyzerá ako pitbull.

Popri zvernici

Nachádzame sa v známom teréne, prechádzali sme tadiaľto s Monikou v neskorej jeseni pred 27 rokmi, vtedy sme nocovali na Kolovrátku a túra mi veľmi utkvela v pamäti, lebo kvôli chorobe a pobytu v nemocnici to bol pre mňa nadlho posledný pobyt v prírode. Teraz je zima, sneh a objavujú sa nám scenérie, ktorým dominuje Geldek. Na jednom mieste sa výhľady otvárajú, aj tu sa realizoval nejaký holorub. Zo dvakrát prechádzame bráničkami v plote a pod Geldekom chvíľu uvažujem, no vzhľadom na to, že vrchol je zahalený v mrakoch a výhľady nestoja za nič, odkladáme výstup na inokedy. Tým pádom je najdramatickejšia časť vychádzky za nami.

Dolinami do Dolian

Spod Geldeka prechádzame romantickými lúkami, potom prichádzame na križovatku značiek "nad Jarkami", kde sa naša trasa ostro zatáča na východ. Zdanlivo nezáživné chodenie údoliami je oživené pohľadmi na stromy, machy, potôčiky, turistika nie len o dramatických výhľadoch, ale aj o cite pre detail, radosti z pohybu a láske k najobyčajnejším prejavom prírody. Ako sa v zime cíti zvláštna zelená riasa na kmeňoch bukov? Kde je líška, ktorej stopy vidíme vedľa chodníka? Ako chutili bukvice, čo tu spod snehu vyrývali diviaky?

Po dvoch kilometroch pochodu prichádzame k horárni Zabité, kde sa na dvoch jazierkach korčuľujú ľudia, stretávame aj turistov s batohmi a oproti nám uteká aj bežec. Musíme si dávať pozor, lebo sneh je miestami na ceste ako ľad, vyhľadávame mäkké miesta po okrajoch, nemáme chuť sa rozpleštiť na zemi. Klesáme pomedzi hory, po pravej ruke sa dvíha masív Skleneného vrchu a potom Skalky, pokúšam sa rozoznávať tvary hôr, ktoré sme prešli, na jednom mieste objavujem začiatok zvážnice, na ktorú sme sa predtým škriabali žľabom.

Na konci túry tesne pred dedinou ešte nachádzame nad dolinou zvláštne miesto, kde v drevenej ohrade vidíme niečo ako miniatúrny amfiteáter s ohniskom a prístreškom, ktorý zrejme slúži ako bufet. Tušíme, že tu bývajú nejaké zaujímavé akcie, ale nič bližšie sa mi nepodarilo zistiť. Prekvapenie nás čaká pri aute, lebo okolo kostola stoja zástupy ľudí, až potom sa ťapnem po čele, Hromnice, preto tu je toľko ľudí. Krátka túra je za nami, napriek nepríjemnému počasiu to bola pekná zimná vychádzka a hovoríme si, že do okolia sa ešte chceme vrátiť.