Heli Kraft Klettersteig

Cesta z Bratislavy na parkovisko v lyžiarskom stredisku Hochkar trvá asi 3 hodiny. V minulosti bol záverečný úsek spoplatnený, bola tu „Maut Strasse“, avšak majiteľ vlani skrachoval a nový mýto zrušil. V septembri 2013 sa neplatilo ani za cestu a ani za parkovanie. Auto som odstavil na parkovisku pri dolnej stanici sedačkovej lanovky. Hneď nad parkoviskom ide cestička, po ktorej sa treba vybrať doprava. Miestami sa vyskytujú oranžové smerové tabule ukazujúce cestu k ferrate, ale na dôležitých rázcestiach chýbajú. Smer je však zrejmý. Treba zájsť do kotla a z neho vyjsť pomedzi kosodrevinu ku skalnej stene.

Heli Kraft Klettersteig otvorili v roku 2006. Je to ferrata, ktorá vystúpa hore úvodnou vežou, následne kúsok zlezie a potom pokračuje takmer horizontálne až k samému záveru. Jej náročnosť je C/D. Istená je oceľovým lanom, kolíkmi a kramľami. Trasa má jeden trojlanový a dva dvojlanové mostíky, ale jej najväčšou atrakciou je „balkónik“. Je to úzky drevený hranol, ktorý je zavesený na lanách pod výrazným previsom. Na tomto úseku chýbajú stupy na nohy, človek musí kráčať po hranole. Ten ale nie je pevný a pod nohami trochu „ubieha“. Je to mimoriadne atraktívny prvok. Cesta je veľmi dobre zaistená, bezpečná a pekná. Keby z nej bol zaujímavejší výhľad, bola by jednou z najatraktívnejších, aké som absolvoval. Keďže traverzuje skalnú stenu otočenú na sever, vidno z nej iba lyžiarske stredisko a zalesnené nezaujímavé predhoria Álp.

Hochkar

Hali Kraft končí pri menšom kríži. Vedie od neho chodníček na hrebeň a od hornej stanice lanovky široký chodník na Hochkar (1808 m). Z vrchola kopca je nádherný kruhový výhľad. Škoda, že južne položený Hochschwab bol zahalený v oblakoch, ktoré sa kopili do výšky. Z Hochkaru som schádzal hrebienkom západne od lyžiarskeho strediska. Spod sedla je dobre vidno skalnú stenu, v ktorej je zaistená cesta Heli Kraft.

Hľadanie ferraty

Po návrate na parkovisko som sa cez Palfau a Altenmarkt bei Sankt Gallen presunul do údolia potoka Laussa. Je tu nádherný kaňon. Kdesi v dolnej časti sa na ceste objavil chlapík na koni v koženej veste a s klobúkom ako z Westernu. Scout. Ukázal mi, aby som zastavil a už som videl, o čo ide. Po ceste zháňali kravy do dediny. Rohaté potvory išli ako malé tanky. Keby ich Scout neodtláčal od auta, zostal by som bez spätného zrkadla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zaparkoval som pri Karlhutte a vybral som sa na ferratu. V ruke som mal obrázok z Internetu, podľa ktorého som našiel kopec. Problém bol v tom, že naň neviedol žiaden chodník. Jednou roklinou som sa vyliepal kúsok nahor, ale nebolo to ono. Zišiel som na lúku pod kopcom a dôkladne som sa zahľadel na obrázok. Vrchol kopca sedel, určite je to tento, ale žľaby dolu boli rozmiestnené ináč. Opäť som sa pustil hore, tentoraz inou dolinkou, ale nemalo to zmysel. Vrátil som sa do auta. Mal som so sebou popis prístupu na ferratu a v ňom uvádzali, že auto treba odstaviť na parkovisku, ktoré sa nachádza asi 3,5 kilometra za sedlom Hengstpaß. Tak som sa vyviezol do sedla a cestou späť som sledoval kilometre. Ejha, Karlhutte leží iba 2 kilometre pod sedlom. Keď som prešiel 3,5 kilometra, na ľavej strane cesty som zbadal mohutnú skalnú stenu s horolezcami a bolo zrejmé, kam mám ísť. Kde som dal oči, keď som tadiaľto prechádzal pred čosi vyše hodinou?

Geiler Hengst Klettersteig

Odstavil som auto a vybral som sa na zaistenú trasu. Lezie na predvrchol kopca, ktorý som si všimol už prv, ale z trochu inej strany. Od cesty prejdete asi 300 metrov a ste pri nástupe. Cesta Geiler Hengst bola postavená v roku 2012. Je teda celkom nová. Istená je lanom a malými oblými kramľami. Má dve časti. Dolná je nenáročná, pohodová. Nachádza sa tu neveľmi dlhý trojlanový most. Nad dolnou časťou sa ide chvíľu pomedzi stromy a kríky a človek príde k dlhočiznému dvojlanovému mostu. Na strome je pribitá výstražná tabuľka, ktorá upozorňuje turistov na to, že nasleduje veľmi náročný úsek, z ktorého niet úniku. Len som sa usmial: „Takých výstrah som už videl...“ a vkročil som na most.

Začalo to byť adrenalínové. Most je poriadne dlhý a na opačnom konci sú laná od seba vzdialené o čosi viac. Zatiaľ to však ušlo. Problém sa objavil na druhej strane, keď som zistil, že tam akosi zabudli zatĺcť kolíky, či kramle, na nohy. Visiac na lane som prerúčkoval k prvej minikramli a mal som dosť. Takto to veru nepôjde. Bolo treba zmeniť „techniku“. Skala je zvislá, ale napriek tomu, že je vápencová, je pomerne drsná. Laná nie sú naťahané zvislo, ani horizontálne, ale šikmo. Takto nemôžete využiť skoby ako oporu na nohy. Treba sa chytiť lana rukami, ohnúť sa do akéhosi luku a nohami sa zaprieť do skaly. Takto nejako sa ferrata dá zliezť.

Na topografickom plániku sú vyznačené úseky náročnosti C, D a E, ale v skutočnosti to je jedno E-čko za druhým, kde-tu prerušené D/E-čkom. Na bergsteigen.com udávajú náročnosť ferraty E, ale na klettersteig.de E/F. Druhé sedí viac. Športová trasa je nad dvojlanovým mostom najťažšou zaistenou cestou, akú som kedy prešiel. A to som absolvoval aj F-kovú Arenavariantu na Burgeralm Klettersteig.

Na skale nie je mobilný signál. Keď sa človeku čosi stane, nie je jednoduché zavolať pomoc. Keďže trasa ide cik-cakovito v podstate zvislo nahor, je cez ňu zhora spustené konopné lano. Predpokladám, že nato, aby človek mohol v prípade potreby zlaniť, alebo aby ho pomocou lana dokázali záchranári dopraviť dole.

Na zaistenej trase sú minikramle iba na miestach, kde si človek potrebuje precvaknúť karabínky. Každé také miesto som vítal ako spasenie, a keď bolo v dosahu, okamžite som načiahol nohu a stúpil som na ňu. Iba raz som zle odhadol vzdialenosť a stúpil som do prázdna… Ešte že som sa držal lana ako kliešť. Keď človek minul naozaj všetky sily, čaká ho „bonus“. Posledný úsek ide na hranu skaly v previse. Týmto miestom našťastie tortúra končí. Nasleduje schádzanie, ktoré je náročnosti B/C až C, no to je po E/F-ku malinou.

Záver

Popísané obe zaistené cesty sú moderné a mimoriadne atraktívne. Treba povedať, že náročnosť obidvoch je na bergsteigen.com podcenená. Keby človek vedel, do čoho ide, asi by sa najmä na Geiler Hengst pripravil trošička ináč. Nie je to E-čko, akých sú mraky, ale pomerne dlhé a poriadne adrenalínové E/F-ko. Asi je vhodné liezť ferratu, keď je človek čerstvý a oddýchnutý. Rozhodne sa na ňu netreba púšťať, keď má človek v nohách už jednu zaistenú cestu s prechádzkou na kopec a k tomu pár hodín šoférovania.