Trasa

Fričovce – Široké – Patria – Rozsochy – sedlo Smrekovica – Markova skratka – Smrekovica – sedlo Petrovej hory – Zelená skala – Vyšný Slavkov, kameňolom – Vyšný Slavkov

Kto nemá v hlave, má v nohách

Musím povedať, že tento výlet bol jeden z tých, čo majú lepší koniec ako začiatok. Omylom sme vystúpili vo Fričovciach namiesto Širokého a po zistení, že najbližší autobus rovnakým smerom ide o dve až tri hodiny, sme radšej išli pešo popri asfaltke. Nebolo to až tak na škodu, pribudnuté kilometre sme nepocítili, no zato sa nám naskytol krásny pohľad na to, ako slnko postupne rozpúšťa všadeprítomnú hmlu.

A tuná sme to chceli začať

V Širokom bolo jasno, napojili sme sa na značku a začali vchádzať do lesa. Ešte pred archaickým rázcestníkom Kolbašská dolina je strelnica aj so strechou nad posedením, kde som si vynahradil zmeškané raňajky. Ako tak stúpame, zrazu asi 20 metrov pred nami prebehlo stádo sŕn. Je úžasné, ako ticho sa dokážu lesné zvieratá na rozdiel od človeka pohybovať v teréne. Zveri je v Branisku dosť, celý deň sme narážali na stopy jeleňov a diviakov. Podľa smerovky by sme mali dosiahnuť Patriu za zhruba 1,5 hodiny. Vedeli sme, že so všetkým fotografovaním budeme radi, keď prídeme do dvoch hodín. Predpoveď sa splnila presne. Cesta vedie cez množstvo úsekov poznačených výrubom, ktoré postupne otvárajú pohľad na všetky svetové strany. Obzvlášť pekne bolo vidno Bachureň, časť s vrchom Buče, Magura a sedlom pod Magurou. Oblasť sa oplatí spoznať bližšie. Profil trasy od Širokého po Patriu je charakteristický striedaním stúpaní a roviniek. Nakoniec nás tunel cez husté konáre ihličnanov ovešaných snehom doviedol až k druhému najvyššiemu bodu Braniska. Jediná vec, čo tu chýba, je nejaký stôl a lavice. Vrch je strategické miesto na oddych. Na malej lúke sa nachádza kríž, smerovník s vrcholovou knihou a pár vyšších pníkov, čo poslúžia na položenie jedla a pitia.

Na Smrekovicu

Zásoby pre žalúdok boli doplnené a môžeme pokračovať ďalej. Klesanie po severnej strane Patrie je pomerne strmé, no prvýkrát sa náš pohľad stretol so slovenskými veľhorami, vykúkajúcimi spoza preriedených stromov. O pár minút sa dostávame na rúbaň, luxusnú pozíciu pre každého fotografa. Výhľad na Spiš a ešte ďalej je úžasný. Pokračovali sme stále po žltej až do sedla Smrekovica cez panenský sneh. Prvé ľudské stopy sme našli až tam, v nedávnej dobe nikto zo Širokého zrejme hore nešiel. Na dosiahnutie Smrekovice bola zvolená Markova skratka, odbočka kolmo na vrchol asi 15 minút cesty západne po modrej od sedla. Tu bolo stúpanie najprudšie, ale zvládli sme to bez problémov a onedlho nič nebránilo vychutnávaniu si bezkonkurenčného výhľadu. Teplomer schovaný v prístrešku na vrchole hlásil niečo tesne nad -1 °C, no pocitovo sme kruto oľutovali našu zábudlivosť. Nikto z nás dvoch nemal rukavice a držať foťák v mrazivom nárazovom vetre nebolo pre prsty nič príjemné. Ako sa chlad dral pod nechty, narýchlo sa spravilo pár záberov a radšej sme zmizli do lesného závetria.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kocháme sa cestou do Slavkova

Žltá značka, vedúca do Vyšného Slavkova, sa ukázala ako neočakávane fotogenická. Iba chvíľku od vrchola sa otvoril výhľad na sever a ako sme išli ďalej, prudko klesajúci skalnatý odlesnený úsek poskytol ukážkový výhľad na Levočské vrchy a Tatry. Úzky chodník viedol cez mladé porasty až do hustého lesa. Podľa smerovníka je Zelená skala 1/2 hodinky chôdze od Smrekovice. Oplatí sa zastaviť a odbočiť ku skale, viem si tu predstaviť nádherné pozorovanie západu slnka. I toho sme sa dočkali, ale až nižšie, keď sme sa nechali zlákať ďalšou trojuholníkovou značkou vedúcou ku krížu nad Slavkovom (približná poloha). Kto nemá navigáciu, na mieste, kde značka prudko zatáča nadol, treba ísť v pôvodnom smere asi 20 m, stojí tam rázcestník. Na čistinke je kryté posedenie. Značka výhľadu nás doviedla prudkým klesaním k malej terase s krížom. Vidno dolinu s Vyšným i Nižným Slavkovom, kameňolom, Levočské vrchy, Tatry a pri lepšej viditeľnosti isto aj ďalej.

V prípade, že by sa niekto vybral smerom od Vyšného Slavkova, smerovník je možné prehliadnuť, a preto treba myslieť na odbočenie doľava po kolmom napojení sa na lesnú cestu po najprudšom stúpaní. Ešte predtým, ako sme sa spustili dolu kopcom, sme stihli odfotiť nádherné divadlo. Slnko v hlavnej úlohe rozpálilo oblohu do oranžova a zvlnené oblaky poskytli jemné ťahy na modrom podklade. Gýč, ktorý nikdy nesklame. Na hranici lesa badáme stádo sŕn, čo sa prišlo navečerať na lúku. Posledné desiatky metrov do dediny ešte obdivujeme fialovo-modrú oblohu a k zastávke autobusu dorážame za tmy. Jediná škoda, že sme nestihli ráno i východ slnka.

Záver

Počas celého dňa sme nestretli ani jedného človeka, čo hodnotím ako pozitívum. Branisko a hlavne Bachureň, kde som minule na prechode hrebeňa od Sabinova nevidel na úseku zhruba 20 km jedinú ľudskú stopu, čo by išla naším smerom, beriem ako pohoria samotárov. I preto si k nim začínam vyvíjať špecifický vzťah. Alebo väčšinu turistov odradila zima. Neostáva nič iné, len preskúmať trasy v lete, možno predsa v dobrom počasí na niekoho aj natrafím. Absolútne by mi ale neprekážalo, ak by sa tak nestalo.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek