Hiking.sk HIKING.SK Posledná zastávka pred cestou na hory

Svet

Návšteva u Santa Clausa

22. 04. 2014
Naša okružná cesta Fínskom sa pomaly blíži k bodu obratu. Poobede sme prekročili polárnu kružnicu, na ktorú upozorňuje pri ceste obrovský snehuliak pri malom obchodíku a kaviarničke. Samozrejme, že sme sa všetci pod snehuliakom a pútačmi s obrysmi Laponska a nadpisom Napapiiri Artic Circle vyfotili. Čakal nás trošku iný NP, ako sme doteraz navštívili a tradičný kemp na brehu jazera.

1. deň

Nature Center – Isokuru Restricted zone – Karhunjiromalampi – Annikinlampi – Noitantunturi – Nature Center

Kemp Pyhäasteli

Autobus nás vykladá na obrovskom parkovisku s betónovými budovami informačného centra NP Pyhä Luosto a reštaurácie Glacier. Je tu lyžiarske stredisko, sedačkové lanovky a to všetko okolo na naše pomery „kopčeka“ vysokého 540 m. Hoci svieti slnko, odporúčajú nám zobrať si aj teplejšie oblečenie a hore na kopci to vo vetre oceníme. Popri bežkárskom mostíku ponad cestu, popod sedačkovú lanovku sa vyberáme na okruh NP. Prichádzame k dreveným panelom s názvami a vzdialenosťami k rôznym miestam v NP. Úsmev na tvári nám vyvoláva Oravalampi. Prichádzame k zrubom. Je tu grilovací prístrešok, dreváreň a luxusná latrína. Človeku je trošku smutno, že také jednoduché stavby u nás neexistujú alebo majú minimálnu životnosť.

Schádzame po dlhokánskom drevenom schodisku 40 výškových metrov na drevený chodník, ktorý nás povedie úplne inou prírodou, na akú sme vo Fínsku boli doteraz zvyknutí. Stromy sú o poznanie menšie. Hájikom prichádzame k jazierku, po ktorého okraji sa chodník mení skôr v mostík. Sme akoby v úžľabine a naľavo a napravo sa strmo hore dvíhajú skalnaté svahy, často bez jediného stromu. Chodník lemuje zábradlie z hrubého konopného lana. Trošku sa tomu čudujem, no chodník sa trochu hojdá a pre pohodlie a bezpečnosť to nie je zlý nápad. Niekto poznamenáva, že sa cíti ako v Tatrách. Prechádzame ešte popri jednom jazierku, a potom chodník končí v kamennej pustine. Treba prejsť kus po skalách a tu nám vedúca zájazdu na nich ukazuje stopy po posune ľadovca pred tisícročiami. Ocitáme sa v akomsi kotli, všade naokolo sa strmo hore dvíhajú skalnaté steny a na horizonte hore vidíme vysokánsky stožiar, ku ktorému smerujeme. Po stene padá dolu tenučký prúžok vodopádu, ktorý asi napája tunajšie jazierka. Z kotla sa musíme dostať 80 výškových metrov nahor po drevenom schodisku. Poviem vám, že to celkom dalo zabrať. Hore sme sa cítili ako na okraji priepasti Macocha a k okraju som sa veľmi nepribližoval.

Lesíkom sme sa dostali k útulni a prístreškom. Partia sa vrhla na čučoriedky, napriek tomu, že ich už 10 dní jedli nepretržite. Bol to fakt až komický pohľad na zhrbených, pobehujúcich ľudí okolo chaty. Bola relatívne malá, ale samozrejme vybavená plynovým sporákom, antikorovými kachľami a s nachystaným drevom. Jediná nevýhoda miesta bola neprítomnosť vody a bolo si ju treba doniesť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Väčšina z nás sa vybrala napokon čučoriedkovým svahom hore k vysielaču. Pasúcim sa sobom sa to veľmi nepáčilo a odbehli preč. Postupne sa nám otváral fantastický výhľad do šírej krajiny. Tak malý kopec a výhľady sťa z Kráľovej hole. Vysielač a zosilňovač boli oplotené, ale aj tak sme sa po skalách vybrali na najvyšší bod kopca. Krajina sa pod nami zelenala, v diaľke bolo vidno jazero a pod nami boli budovy konečných sedačiek. Že tam môže byť dobrá lyžovačka, sme sa presvedčili, keď sme zjazdovkou išli kolmo dolu 300 výškových metrov a boli sme radi, že máme paličky. Taká bola strmá. Zišli sme k budove s nadpisom Snow Games. Boli tu voľne uložené snežné skútre, snežnice. Určite tu v zime ľudia na nich vyvádzajú.

Po dlhšej dobe sme spali v kempe. Všetci okamžite napichli na elektrinu, čo sa dalo. Nejako si dnešný život bez všetkých elektrovymožeností nevieme predstaviť. Pred večerou sme sa vybrali hromadne do sauny. Boli dve a v dvoch várkach sme sa vystriedali všetci záujemcovia. Namiesto jazera sme vybiehali do veľkého bazénu s nepríjemným bahenným dnom, a tak sme v ňom nepostávali, ale po zaplávaní si posedávali naokolo. Je tu malé múzeum s pôvodnými obydliami Saamov (známi ako tzv. Laponci). Soby sa voľne prechádzajú kempom a ráno sa dokonca usalašili v pieskovisku pre deti a nechali sa fotiť zblízka.

2. deň

Dedina Santa Clausa, prehliadka Arktikum múzea v Rovaniemi, NP Rokua

Po raňajkách sme sa autobusom presunuli do dediny Santa Clausa. Ťažká komercia, zameraná na presun peňazí od turistov k obchodníkom. Samé obchody s morom suvenírov, poštou, odkiaľ môžete poslať domov pozdrav s dodaním za pár dní alebo na Vianoce. Navštívili sme aj samotného Santa Clausa. Návšteva je síce zadarmo, ale fotiť sa tam nesmie a ak chcete fotku, ako sedíte po jeho boku, ponúknu vám ju za 29,- €. Nuž tak ju nemám! Kúpil som domov fínske vianočné čaje, postavičku kyprej Fínky v pôvodnom kroji a poslal pohľadnice. Vianočné stromčeky a sane pôsobili trošku divne uprostred leta, ale evidentne je záujem.

Autobus nás potom previezol do Rovaniemi, hlavného mesta Laponska. Nemci ho po uzatvorení mieru medzi Fínskom a Sovietskym zväzom, keď sa museli stiahnuť do Nórska, úplne vypálili a nanovo ho vraj postavili v pôdoryse sobieho parožia. Navštívili sme obrovské Arktik múzeum. Je v ňom zachytený život pôvodných obyvateľov Laponska, vojna medzi Fínskom a ZSSR, flóra a fauna severu, ale aj postupná modernizácia života po II. svetovej vojne. Naozaj veľmi zaujímavé múzeum. Žiaľ, fotiť v ňom bolo zakázané a, na rozdiel od niektorých, som to aj dodržal.

Napokon sme sa boli pozrieť v podnikovej predajni svetoznámeho výrobcu nožov Marttinni. Srdce každého chlapa muselo radosťou a túžbou búšiť. Od mininožíka až po riadne nožiská, pre poľovníkov, rybárov, turistov. Na čepeľ vám priamo v obchode vygravírovali na počkanie akýkoľvek nápis. Veľmi som sa musel ovládať, aby som ku kope nožov a nožíkov, čo mám doma, nepridal aspoň jeden. Ale bola to ťažká skúška!

Autobus nás ďalej previezol do najstaršieho a najmenšieho fínskeho NP Rokua. Tvorí ho riedky borovicový les, zelené, biele, strieborné lišajníky, jazerá a mokriny. Táborili sme 800 m od autobusu na brehu jazera s piesočnatým dnom, v ktorom sme sa po postavení stanov o polnoci kúpali.

3. deň

Pikajärvi – Pookivaara – Leirikaskus – Syvydaukaro – Pikajärvi

Musel som o 4.30 h ísť na malú potrebu, a tak som si povedal, že je zbytočné si ísť ľahnúť a vybral som sa s litrovým jogurtom v tetrapaku na túru. Hoci popŕchalo, ako jediný deň vo Fínsku, dalo sa to vydržať. Popri jazere som prišiel na rázcestie a vybral som sa doľava hore miernym kopcom. Na jeho vrchole boli dve útulničky a vysokánska veža s domčekom na vrchu. Vraj je z nej nádherný výhľad do krajiny a slúži na pozorovanie vtáctva. Dostal som sa len na tretie poschodie, potom som to vzdal. A tak ma potešilo zistenie iných, odvážnejších, že domček bol zatvorený a zbytočne liezli hore.

Hoci mi značenie hovorilo niečo iné, vybral som sa po lesnej ceste a aj tak som napokon prišiel k stavenisku veľkého rekreačného centra na brehu ďalšieho jazera. Doteraz tu bývali tábory mladých v obrovských celtových stanoch, teraz robotníci, ktorí prichádzajúc autami na stavenisko, nechápavo hľadiaci o 6.00 h ráno na turistu, bagrami, buldozérmi a veľkými ťahačmi s nákladmi budujú niečo luxusné. Dážď na chvíľu zhustol, tak som sa obrátil na cestu späť do kempu. Narazil som na značku, po ktorej som sem pôvodne mal prísť, a tak som sa po nej vybral. Prišiel som k prírodnému amfiteátru. Drevený chodník a schody popri paneloch, objasňujúcich postup a zánik doby ľadovej, ma doviedli k priehlbine s lúčkou uprostred lesa. Vznikla vraj prekrytím ľadovcovej kopy hlinou a postupným roztápaním ľadovca. Takýchto lúčok je v NP neúrekom.

Veľmi fascinujúca bola chôdza pieskovým chodníčkom pomedzi biele lišajníky. Ostro sa vynímali v okolitej zelenej prírode. Zvláštny bol tiež pohľad na borovice, akoby stojace na koreňoch v pieskovom svahu. Po návrate do táboriska a raňajkách sme sa autobusom presúvali do NP Salamajärvi. Cestou sme sa zastavili na pumpe a reštaurácii Vaskitello. Majú tu vraj tisíc zvonov od najmenších po obrovské. Maličké si môžete kúpiť a na veľkých zazvoniť.

Koirasalmi – Vartimenkierros – Tavilampi – Heikinjärvenneva – Pyydyskoski – Pahkahongaulahti – Koirasalmi

Autobus nás doviezol do kempu na brehu dvoch jazier. Postavili sme stany a vybrali sme sa s Mirom na túru k pozorovateľni vtákov. V NP bol terén okolo jazera skalnatý, zarastený machom. Ďalej v lese boli mokriny, po ktorých sa dalo ísť len po drevených mostíkoch. Často, kam len oko dovidelo, bola okolo nás mokrina, z ktorej vyrastali malé, tenké stromčeky.

Vyšli sme z mokriny na pevnú zem a prišli sme k malému táborisku na brehu jazera. Boli tu len drevené prístrešky, ohnisko a neodmysliteľná dreváreň. Pani s dvomi malými chlapcami chytali v jazere ryby, ktoré bez problémov môžete chytať bez rybárskeho lístka. Les okolo nás sa stal brezovým, čo bolo po večných boroviciach osviežením zraku. Často sme po mostíkoch prekračovali potoky s čiernou – rašelinovou vodou, v ktorých rástli lekná. Veľa stromov na brehu padlo a ich koreňový systém, obalený hlinou, tvoril hradbu nad vodou.

Po čase sme prišli ku kameňom, ktorých usporiadanie pripomínalo rieku. Pomedzi stromy sa tiahol možno 20 m široký "tok kameňov". Prešli sme cez ne a pokračovali ďalej. Z mokrín, po ktorých sme išli, vyrastali malé žlté kvietky, ktoré sme sa celkom úspešne pokúšali odfotiť, bez pádu do mokriny. Dorazili sme k ďalšiemu táborisku. Vedľa útulne bol postavený stan, pri mostíku vybiehajúceho do jazera priviazaný čln. Nikto tam nebol, a tak sme pokračovali k rozhľadni.

Z drevených chodníkov sme odbočili do borovicového lesa so skalnatým podložím. Chodník nás doviedol k rozhľadni, čo by u nás bol poľovnícky posed. Boli tu už piati z nášho zájazdu. Nech sme pozerali akokoľvek pozorne, nevideli sme žiadne vtáky. Miro so zoomom našiel síce niečo biele v diaľke, no ani na fotke sme nerozoznali, čo to bolo. Po asi polhodinke som sa rozhodol vrátiť do kempu a zanechal som Mira v pátraní po niečom živom.

Vracal som sa trochu inakadiaľ, ako sme prišli. Tak som sa dostal k ďalšiemu táborisku. Fínskom je radosť vandrovať. Určite človek má kde zložiť hlavu a nájde vždy nachystané drevo, latrínu, ohnisko s grilovacím roštom. Jediný problém je veľkosť krajiny. Cesty sú fantasticky kvalitné, výtlky sme nevideli žiadne. Ako funguje stopovanie, neviem posúdiť.

Po návrate na táborisko sme sa postupne schádzali v prístrešku pri ohníku. Táňa zobrala do rúk gitaru a strávili sme typický táborový večer pri ohníku a speve. Po 22.00 h sme sa slovenská sekcia vybrali do sauny a z nej sme vybiehali si zaplávať do jazera. Toľko ako vo Fínsku som sa snáď dokopy nekúpal za posledných desať rokov. Mnohí si na druhý deň požičali člny a veslovali k ostrovčekom, kde je vtáčia rezervácia. Náš pobyt vo Fínsku sa dostal do záverečnej fázy a stále nás ešte čakali nové zážitky.

Pokračovanie uverejníme nabudúce

Fórum 2 príspevky
Návšteva u Santa Clausa 22/04/14 14:51 2 príspevky
Najnovšie články
 
Túra Z Krupiny do Vyhní cez Kozelník 1 Prakticky všetky dlhšie túry, čo som absolvoval v Štiavnických vrchoch, začínali, končili, prípadne prechádzali ich srdcom, samotnou Banskou Štiavnicou. Tak teraz si plánujem niečo iné. Trasu, ktorá ju obchádza širokým … » celý článok dnes Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Túra Rudná magistrála za 6,5 dňa Rudná magistrála so štartom v Stolických vrchoch a koncom v Zlatých Moravciach očami menej skúseného turistu, prejdená za šesť a pol dňa. Prečítajte si ako to ... » viac včera Mikuláš Vidán Stolické vrchy, Veporské vrchy, +
PR Dovolenka v Pieninách: Červený Kláštor, plte na Dunajci, či Tri koruny Dovolenka na Slovensku je výborný nápad. Tento itinerár sme pre Vás pripravili v spolupráci s rodinným podnikom Antiqua Villa, ktorý svojim hosťom sprostredkúva jedinečné zážitky a ... » viac 19/07/21 sponzorovaný článok Slovensko
Najnovšie články autora
 
Túra Zliechov – Strážov – Čierny vrch – Sokolie – Pružina Ďalší diel Koruny Strážovských vrchov sa vyvíjal od dvojdňovky s prespaním v útulni v sedle Samostrel, cez dvojdňovku s prespaním v Čičmanoch, či v hoteli Kľak. Keďže sme sa ako trojica nevedeli nejako dohodnúť a do toho … » celý článok 22/07/21 Miroslav Svítek Strážovské vrchy
Túra Limbach – Malý Javorník – Klokočiny – Pernek S Jankom z Brezovej pod Bradlom sme sa na poslednej spoločnej túre dohodli na tejto a dúfal som, že sa pridá žena a po pol roku aj kamarátka. Zostali sme napokon v besnej horúčave len my ... » viac 14/07/21 Miroslav Svítek Malé Karpaty
Túra Ostrý vrch, Babky a Čiernachov Skoro presne po roku som sa opäť chystal do Soblahova, aby som v rámci Koruny Strážovských vrchov vystúpil na Ostrý vrch a k tomu pridal Čiernachov. Popod oba kopce som šiel zopárkrát, ... » viac 01/07/21 Miroslav Svítek Strážovské vrchy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Návšteva u Santa Clausa 22/04/14 14:51 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Fínsko – Laponsko (laponsky Sápmi / fínsky Lappi): Národný park Pyhä Luosto, NP Rokua a NP Salamajärvi
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 540 m n. m.
    • min: 220 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 670 m
    • klesanie: 670 m
  • Vzdialenosť
    • 60 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 28.07.2013
  • Nocovanie
    • kemp Pyhäasteli, Pekäjärvi, Koirasalmi
  • Voda
    • dostatok dostupnej vody
  • Doprava
    • zájazdový autobus CK
0.28 (0.12)