Trasa

Nemecký prameň – Veľký Tribeč – sedlo pod Veľkým Tribečom, Pustovníkov prameň – Malý Tribeč – Medvedí vrch – Javorový vrch – sedlo pod Rakytou – Krásny vrch – NCH – Skýcov (celý prechod na mape)

Na vrchol horstva

Pri Nemeckom prameni sa zobúdzame posilnení, síce trochu cítim predchádzajúce dva dni pochodu, ale slniečko nás víta do vyumývaného rána. Pociťujeme zreteľné ochladenie, fúka studený vetrisko, po rannej hygiene sa pri príprave raňajok treba zakutrať do zimnej vetrovky.

Nekonečne dlho mi trvá naberanie vody, po nočnom lejaku je potôčik ešte viac zakalený. Nakoniec využívam poznatok starého svišťa, že koloidné častice sa usadia na dne nádoby, treba len počkať. Pri troche trpezlivosti sa mi darí opatrne pozlievať ako-tak čistú vodu, ale výsledok je, že sa ráno nekonečne dlho motáme. Aha, už to mám - je tretí deň - nastupuje kríza… Keď sa konečne pobalíme, môžeme sa oddať výstupu dňa: 400 výškových metrov na vrchol Veľkého Tribeča.

Chladnejší vzduch mi vyhovuje, dobre sa v ňom kráča cestou, ktorá postupne naberá na strmosti. Často zastavujem, lebo čerstvá jarná zeleň, s kombináciou azúra a jasnej beloby oblakov, vytvárajú nezabudnuteľné obrazy. Dubiny sa miestami rozídu a umožňujú ďaleké výhľady - pozorujeme našu predchádzahúcu trasu - Žibricu aj vzdialený Zobor. Naše chlpaté blšky trochu zmenili správanie, mladý Hugo ešte stále vybieha dopredu, ale tam obvykle počká, kým ho dobehneme, zato staršia Čili sa spôsobne zaradila za moje päty. Občas ma kúštik predbehne, no potom múdro ustúpi nabok a nechá ma prejsť dopredu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z úbočia Veľkého Tribeča obdivujeme výrazný masív Veľkého Lysca a prvýkrát si uvedomím, že hľadím opodiaľ aj na ďalšie horstvo, v tomto prípade ide o Pohronský Inovec, ktorým sa začína Rudná magistrála - jeden zo snov, ktorému sa bude treba niekedy povenovať. Celkom vzadu na obzore sa objavilo Sitno v Štiavnických vrcho, kde sme s Monikou stáli na jeseň.

Chodník vytrvalo stúpa, občas sa zadýchame a oddychujeme, fotograf má vždy dobrú zámienku, môže sa tváriť, že by hrdinsky kráčal ďalej, ale treba zastaviť a cvaknúť ďalší záber (za 4 dni som ich narobil asi 400). V jednej chvíli sa pozerám pod nohy a pochopím, že toto už nie sú vápence, ktorými sme sa doteraz pohybovali, ale začína oblasť jadrových hornín, balvany sa mi zdajú ako keby magmatického pôvodu, ale až taký geológ nie som.

Opäť narážame na rozsiahle zvyšky valov, aj masív Veľkého Tribeča býval poriadnym hradiskom. Tesne pod vrcholom nás predbieha rodinka turistov, oddychujeme a opäť zbavujeme chlpáčov od kliešťov. Prekvapením je, že hoci sme zo psov stiahli desiatky krvilačných potvor, na nás ľuďoch sme nenašli ani jeden jediný kus. Keď konečne prichádzame na vrch, nebo sa zatiahne. Výhľady na tomto mieste nie sú takmer žiadne, tak po pár fotkách vrcholovej plošiny pokračujeme ďalej. Opäť raz sa nám v horách potvrdila zásada starého svišťa, že cieľom je cesta, nie samotný cieľ.

Pustovníkov prameň

Od vrcholu začína najprv mierny svah nadol a neskôr až žasneme nad skutočným rozsahom hradiska. Vidíme len zvyšky valov, ale ich objem je grandiózny, muselo sa to stavať buď veľmi dlho, alebo mali stavitelia nečakane veľa pracovnej sily. Onedlho sme dolu v sedle a hľadáme Pustovníkov prameň. Podľa topografického podkladu Shocartu nás čaká veľa vrstevníc, teda dlhší zostup, ale potom zisťujeme, že prameň je len zle zakreslený a k studničke je to len minútka, tak ako uvádza údaj z GPS databázy. Samotný prameň je veľmi elegantne zastrešený a pri ňom nachádzame pri ohni pomerne veľkú skupinu cyklistov z Topoľčianok a okolia. Bola to príjemná partia srandistov, opekali špekáčiky, z ktorých sa ušlo aj nám, mňam. My sme mohli povylievať z fliaš zvyšok vody s blatistou príchuťou a doplniť zásoby výbornej pramenitej vody. Pri ohni sme si uvarili cestoviny so všakovakými fajnovými prísadami, normálne by sme sa asi obišli aj s paštétovým chlebom, ale blízkosť vodného zdroja treba využiť, to je ďalšia dôležitá zásada starého svišťa - ak už treba na varenie vodu, potom je najlepšie to urobiť pri zdroji. Urobili sme si aj instantné cafe latte, ktoré chutilo lahodne, ale mám podozrenie, že v tom musela byť samá chémia, lebo nás po nej nielen dlho smädilo, ale zostala v ústach divná pachuť. Trochu by som to prirovnal k tomu, keď má chlap perfektnú rodinu, peknú a milú ženu a aj tak podľahne zvodom nejakej krásavice. Lahodné na prvý dojem, ale potom nasleduje veľa trpkosti v ústach.

Tak je to v živote, stále sa treba rozhodovať. My sme stáli pred dilemou, či pokračovať po červenej Ponitrianskej magistrále, dostať sa po nej tak ďaleko, ako sa dá a jedného dňa v nej potom pokračovať na Vtáčnik, alebo sa vybrať po hlavnom hrebeni. Pre mňa je trasa magistrály tak trochu záhadou, lebo červená sa mi obvykle spája s hlavným hrebeňom nejakého horstva, no v tomto prípade kľučkuje cez okrajové časti. Hrebeň reprezentuje zelená značka, snažíme sa teda od cyklistov zistiť, ako to tam vyzerá. Od nich sa dozvedáme, že najbližšie vhodné táborisko je v sedle pod Rakytou, v mape je tam naznačená studnička a potvrdzujú mi, že tam je dokonca jazierko. Keďže je pokročilá denná doba, rozhodneme sa vyraziť tam.

Javorový vrch

Opúšťame červenú a odteraz nás čaká iba zelené značenie. Najprv treba vystúpiť na Malý Tribeč, potom strácame výškové metre a stúpame na Medvedí vrch. Pýtali sme sa na medvede a vraj sa tu trvalo nevyskytujú, ale sú známe prípady, kedy sa sem zatúla maco z Vtáčnika. My sme veľa zveri nevideli, sem-tam srnka a sem-tam laň.

Hrebeň je oblejší ako v zoborskej časti, ale miestami nás čakajú kratšie strmé stúpania. Popruhy na batohu má omínajú, ale už som si akosi zvykol, dnes navyše skúšam pritiahnuť bedrové popruhy a nosiť váhu prevažne na bokoch. Funguje to celkom dobre, pleciam sa uľaví, ale očakávam, že budem mať otlačené boky. Zásada starého svišťa hovorí, že nie je dobré útrpne znašať batoh, treba trochu experimentovať, meniť sústavu remeňov a hľadať najlepšie kombinácie. Asi netreba zdôrazňovať ďalšiu zásadu starého svišťa, že ľahké a objemné veci treba dať dolu (napr. spacák), hmotnostne najťažšie veci treba dať čo najviac k chrbtu a vyššie, vtedy je ťažisko batoha správne umiestnené, nevykrúca turistu dozadu a lepšie sa udržiava rovnováha.

Môj batoh je už znesiteľnejší, lebo väčšinu jedla som niesol od začiatku a postupne sa zásoby zmenšujú. Aj tak máme dnes nejaký “spätný krok” a musíme pravidelne oddychovať. V jednom sedielku vidíme auto, nejaký chlap tam montuje novú schránku pre návštevnú knihu. Zdravíme sa, ale nezastavujeme a pokračujeme ďalej. Ešte niekoľko stúpaní a klesaní nás čaká a príde záverečný výstup na Javorový vrch - posledný vyšší vrchol na našej trase. Skutočne pozorujeme okolo seba v tejto oblasti viac javorov, samotný vrchol je skalnatý a je tam tiež schránka na knihu. V schránke sú aj 2 štamperlíky, ak by ste mali so sebou niečo ostrejšieho.

Okolo nás sa rýchlo mení počasie, sem-tam v diaľke hrmí, ponad údolie rieky Nitra vidíme Strážovské vrchy v závoji dažďa a vpredu, áno, to je Kľak! Naspäť zas vytŕča pomedzi stromy Veľký Tribeč, z ktorého sme práve zišli a vtedy zaduje vietor a kropí nás poriadna spŕška dažďa. Ledva stíhame navliecť návleky na batohy, Monika vetrovku a ja pončo, psov nestíhame zaodieť, tak ich berieme na chvíľu na ruky a skrývame pod náš odev, Hugo sa najprv strháva na plieskanie látky v krátkej víchrici, ale potom takmer okamžite v náručí zaspáva. Dážď netrvá dlho, zostáva po ňom iba mokrá tráva, naši ušatí zmoknutí spoločníci vyzerajú komicky, ale stále si užívajú výlet, lebo pre psovité šelmy sú vytrvalostné pochody druhá prirodzenosť.

Keďže sme dnes vyhlásili krízu, celkom obstojne ma bolia nohy, hoci podľa vzdialenosti sme až tak veľa neurobili, ale výškové metre urobia svoje. Začínam vnímať nedostatok energie, ale jedna Horalka to nespraví. Spomínam si, že niekde má byť búda a skutočne, za najbližšou zákrutou sa objavuje. Príliš nás interiér neočarí, lehátka sú ako keby pre Hobitov, veď takéto ubytovanie sa používalo v pionierskych táboroch. Smrdia tam myšacince, ale hlavná výhoda miesta je pohodlná lavička hneď vedľa. Tam načierame do zásob chleba, paštét, cibuľky, sušených paradajok a hneď sa cítim omnoho lepšie. Určite by sme to do sedla pod Rakytou zvládli aj bez večere, ale asi by som prekročil hranicu. Príručka starých svišťov hovorí jasne, že na horách nebýva dobré žmýkať telo cez hypoglykemické stavy, je lepšie si dať prestávku a posilniť sa. Výrazne sa ochladilo, obliekame si najteplejšie veci a aj naše blchy sa trasú od zimy.

Sedlo pod Rakytou

Záver dnešnej etapy vedie príjemným traverzom v úbočí bezmála 700-metrovej kóty Holienka, v jednej zákrute zistíme, že niečo sa na nás pozerá, aha muflóny! Chvíľu obe strany stoja a nehýbu sa, potom Hugo chytí vietor a rozbieha sa k nim. Rohaté tvory nepotrebujú viac vysvetlení a zbiehajú do doliny. Ešte zopár zákrut za stáleho klesania a objavujeme obvyklý žltý turistický stĺpik. Zhadzujeme batohy, mám dosť! Ale kde je prameň? Kde sľúbené jazierko? Chvíľu skúmame smerovníky a vtedy pomedzi stromy zbadám akúsi striešku. Ešte raz batohy na chrbát a ideme tam pozrieť. A skutočne - tu je malinké jazierko, utešený pohľad, lúka (a samozrejme posed), výhľady do doliny a nad tým všetkým klesajúce podvečerné slnko.

Toto je odmena! Rozhliadame sa, skúmame terén, nakoniec objavujem najrovnejšiu plochu ani 2 metre od hladiny vody. Studňu nikde nevidím, ale doniesli sme si dostatok vody od "tríbečského pustovníka", tak to zatiaľ netreba riešiť. Sme unavení, boľaví, ale stan stojí o chvíľu. Vtedy si všimnem, že stojí v ceste, po ktorej by mohla zver prichádzať k vode, tak na predpokladanú trasu zapichávam paličky a vešiam tam žltý pršiplášť na batoh.

Krízový deň končí, som dosť unavený a bez ďalších rečí zaľahneme do spacákov. Monika si pred spaním vyskúša, čo znamená ďalšia rada starého svišťa: spacák NEHREJE, len izoluje. Máme totiž výborné páperové spacáky, ale vliezla doň so studenými nohami a klepe ju kosa. V chlade organizmus odpojí končatiny od prísunu krvi (a teda tepla). Ak neprichádza teplo, nohy sú studené, a tak je jej zima, a tak teda organizmus odpája... atď. Monika sa zlostí takmer k slzám, nakoniec v polospánku preložím svoje nohy aj s celým spacákom cez jej chodidlá. Mne je totiž dosť teplo, v zazipsovanom spacáku ani neviem vydržať. Teraz konečne prechádza teplo odo mňa na jej nôžky a konečne môže zaspať.

Podvečer pristávajú na jazierku kačky, nečakaný zvuk nás trhne, Monika si v polospánku pomyslí: krokodíl! Neviem, či sa jej snívalo, že sme pri jazierku na safari v Afrike, ale tíško sa nad tým ešte dlho smejem. V noci sa preberie Hugo a šteká, lebo z lesa prichádza ryhanie jeleňa. Vtedy je už nad nami nádherná hviezdnatá obloha.

Ráno sa budíme v zarosenom stane, je zima a fúka vietor. Slniečko svieti, ale postupne ho zakryjú mraky. Kým zbalíme stan, opäť riešim vodu. Nikde nevidím vybudovanú studničku, do jazierka vteká pramienok vody, ktorý vyviera priamo na lúke. Nakoniec si nájdem malú tôňku, z jej povrchu opatrne naberám vodu do pohára a prelievam do fliaš tak, aby som nezvíril dno. V potôčiku vidím plávať gamarusy, čo je príznakom dobrej kvality vody. Celá operácia trvá vari 30 minút, potom si chystáme raňajky. Klasicky je to ovsená kaša, keď potom zalievam vriacou vodou čaj, tak sa prudko rozprší. Rýchlo balíme veci, schovávame všetko do batohov, na tie treba nepremokavé obaly na seba dávame pončá, Monika až plače od bezmocnej zlosti, opäť sme varením pritiahli dážď! Našťastie jej zlá nálada nikdy dlho nevydrží a o pár minút sa opäť smejeme.

Krásny vrch

Čaká nás teraz posledná fáza našej hrebeňovky, vraciame sa na zelenú značku a budeme stúpať najprv na Bukovinský a potom Krásny vrch. Tu vidno viac stôp po ťažbe dreva, vidíme rozsiahle plochy s vysadenými mladými stromami, ktoré sú pred vysokou zverou chránené latkovými plotmi. Je ich naozaj veľa, predpokladám, že latky nenakupovali v Baumaxe…

Charakter pohoria sa opäť mení, veľmi mi to pripomína žulový masív Malých Karpát v okolí Bratislavy v smere nad Pezinok a naozaj, zrazu vidím pod nohami žulové kamene. Cesta sa vinie v príjemnom profile, miestami treba opäť dupnúť, ale väčšinou je to len taká príjemná prechádzka, ktorá len testuje našu konečnú výdrž. Občas si sadneme, niet sa kam ponáhľať, lebo do zvoleného konečného cieľa - Skýcova to nemáme ďaleko. Opäť zaprší, ale už sa tým nedáme rozhodiť. Tu niekde nachádzame priamo na ceste čudný trus, najviac sa prikláňam k názoru, že mohol byť medvedí.

Pred Krásnym vrchom sa nechávame zlákať na vyznačenú odbočku k vyhliadke, tam obdivujeme výhľady do dolín, ale i pohľad späť na majestátny masív Javorového vrchu, na ktorom sme stáli včera. Kúsok ďalej si robíme na vrchole pri bývalom sklade zbraní z čias SNP posledný obed, je zábavné sledovať našich psov, ktorí už nepobehujú bláznivo, ako v prvý deň, ale úsporne sa nás držia a pri prestávke okamžite hľadajú nejaké pohodlné miestečko, kde sa môžu skrútiť do klbka a pospať si.

Skýcov a koniec

Odtiaľto treba len zísť do sedla, kde nachádzame asfaltovú cestu. Tu opúšťame zelenú značku, nechce sa nám putovať po asfaltkách, tak sa vydávame po starom náučnom chodníku Skýcov - Zlatno. Vzdialenosťou je to skratka, ale treba prekonať dve údolia. No z pohľadu scenérie je to čerešnička na torte, lebo z lúk sa nám otvárajú krásne výhľady, ktorým dominuje predovšetkým hrad Hrušov. Od Skýcova sa k nám blíži turista a pýta sa, či sa tadiaľto dostane na zelenú značku, čomu prisvedčíme. Neverím vlastným očiam - podopiera sa skutočným ľadovcovým čakanom. Hlavou mi v sekunde prebehne myšlienka, či tu náhodou niekto ešte stále nehľadá Leva Trockého (Lev Davidovič Trockij), veď na takomto mieste by som takúto výbavu naozaj nečakal!

Prehupneme sa cez posledný kopček a objaví sa obec. Tam sa usadíme pri obecnom úrade, onedlho prichádza autobus do Zlatých Moraviec, a tam nás vyzdvihne kamarát, čo sa vracia z chalupy a dovezie nás k nášmu autu.

Zhrnutie hrebeňovky

Máme za sebou 50 kilometrov a prešli sme ďalší hrebeňový prechod významného slovenského pohoria. Bolo to prekvapivo namáhavé, ale možno sme si len odvykli vláčiť stan a starať sa o všetky veci spojené s táborením. Ale celý čas som pociťoval tichú radosť, napriek všetkému nepohodliu by som nechcel byť nikde inde. Počas putovania som si uvedomil, ako sa deň za dňom mení scenéria, objavujú sa postupne pohoria, ktoré boli spočiatku neviditeľné. Ak sú to hory, kde sme už predtým stáli, človeku tak zvláštne poskočí srdce. Pomaly kráčať hrebeňmi, ohmatať si krajinu vlastnými nohami, vymazať biele miesta, to je silný spôsob, ako dostať vlasť do svojho srdca.

Jazdím veľmi veľa autom a stále mi padá zrak na najrôznejšie kopce, na ktorých som stál. Okolo Tribeča jazdím dávno a často, teraz sa pri nových cestách budem v duchu usmievať. Spomienky pri pohľade na hrebene hôr silno fungujú, zvlášť ak sú spojené s niekým, koho máš rád.

Súvisiace odkazy

Fotogaléria celej hrebeňovky
Celá trasa hrebeňovky na mape
Predchádzajúca časť hrebeňovky

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek