Cesta k via ferrate

Východiskovým bodom prechádzky je parkovisko pod Mooshöhe. Z Bratislavy sa naň dá prísť autom za 3,5 hodiny. Pôjdete cez Amstetten, Weyer, Altenmarkt bei St. Gallen a v dedinke Unterlaussa zabočíte na sever. Pokračujete po asfaltovej ceste, ktorá sa za sedlom pri samote Mooshöhe zmení na štrkovú. Prídete až po značku zákazu vjazdu a na parkovisku vedľa potoka auto odstavíte.

Z parkoviska som vyrazil dolu popri potoku. Po ceste. Tá ide po trase bývalej lesnej železnice. Koľaje už nevidno, zostali však tunely. A cesta ide cez ne. Prvý, druhý, tretí, štvrtý... Sú tu preto, lebo dolina je hodne kľukatá a dosť úzka. Lemujú ju strmé svahy, ktoré zdobia skalné veže a vežičky. Zo svahov sa tu sprava, tu zľava rútia vodopády. Najkrajší je Schleierfall, ktorý padá zo skaly za štvrtým tunelom.

Via ferrata

Pred piatym tunelom je most a práve tu začína Triftsteig. Je to zaistený chodník, idúci prielomom potoka Großer Bach. Jeho náročnosť je A/B, takže nepotrebujete feratový set. Stačí, keď sa budete rukou držať istiaceho lana. Chodník je pohodlný, miestami je umelo zasekaný do skaly. Kramle a mostíky zo železných profilov sú len na miestach, kde sa svah zosunul či skala odlomila.

Vedľa chodníka kvitne množstvo kvetov. Červené aj žlté prvosienky, horce a akési azalky, čiže alpské ruže. Chodník ide často pod previsom, pričom z jedného sa liala voda. Prešiel som tadiaľ čo najrýchlejšie, ale aj tak ma trochu osprchovala. Na Triftsteigu som stretol iba dvoch turistov, a to napriek tomu, že bola sobota.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez tunely

Po prejdení via ferraty som sa na jej začiatok vrátil cez kopec. Vedie tadiaľ málo používaný, ale dobre vyznačený chodník. Z kopca je pekný výhľad dolu do údolia. V schádzaní ma prekvapil mŕtvy smrekový les. Zrejme aj tu šarapatia lykožrúty. Sme však v národnom parku, a tak mŕtve stromy zostávajú na svojom mieste.

Prešiel som cez kopec, zostávalo dostať sa na druhú stranu potoka. Na to slúži mostík, ale ako to vyzerá? Tuším ho zdeformovala povodeň. V strede má iba dve brvná bez zábradlia, a keď som po ňom prešiel, na doskách som si prečítal: „Zákaz vstupu!“

Za mostíkom som hneď pri ceste objavil huby. Smrčky. Na to som prešiel cez tri tunely a stál som na začiatku Triftsteigu. Mohol som sa vybrať dolu potokom po ceste. Via ferrata sa kľukatí, zatiaľ čo cesta ide cez tunely. Preto úsek, ktorý trvá via ferratou 1,5 hodiny, prejdete po ceste za iba 15 minút.

Cez Hochkogel

Prešiel som zaistenú cestu, tunely, údolia, čo mi ešte chýba? Predsa vrchol! Ako bolo spomenuté, túra, počas ktorej sa nedosiahne žiaden vrchol, sa ani nepočíta. A tak som sa vybral na Hochkogel. Cestou som míňal bývalú samotu Keixen. Z domčeka zostalo iba pár trosiek, no priľahlej lúke dominuje ovocný strom, ktorý v apríli nádherne kvitol.

Lesom, žľabom, zvážnicou a lúkami som vyšiel na Hochkogel (1157 m). Na kopec nevedie značka, iba vyšliapaný chodník. Hore sa nachádza obligátny kríž s vrcholovou knihou. Bonusom je výhľad. Ten je fantastický. Z Hochkogelu vidno celé Gesäuse, od kopca Tamisbachturm na východe až po Großer Pyhrgas na západe. Parádna panoráma. So sklamaním som zisťoval, že na vysokých kopcoch je ešte veľa snehu. Prechod cez Gesäuse bude musieť ešte pár týždňov počkať.

Z Hochkogela som zbehol na Anlaufalm. Je tu nádherná, šindľami obitá samota uprostred lúk. Bola prázdna, otvoria ju začiatkom mája. Lesom, ktorým tieklo množstvo potôčikov z topiaceho sa snehu, som zbehol do sedla Hirschkogelsattel a cestou som sa vrátil na parkovisko.

Záver

Málokedy človek vidí za jeden krátky výlet toľko zaujímavostí ako pri návšteve chodníka Triftsteig. A to som ešte nešiel ku Große Klause, pretože mi kúsok za Triftsteigom končila mapka, ktorú som si vytlačil z internetu. Národný park Kalkalpen ma zaujal, určite sa sem raz vyberiem na túru.