Vo štvrtok po práci sa stretávame s Ivanou na bratislavskej autobusovej stanici Nivy a nastupujeme do autobusu z Čiech, ktorý má konečnú v Rimavskej Sobote. Niekde za Nitrou stretávame pokazený autobus a pohodlné cestovanie sa mení v trápenie v totálne našliapanom dopravnom prostriedku, ktorý navyše prichádza do cieľa so 45-minútovým meškaním. S trochou túlania málo osvetleným mestom napokon trafíme do ubytovne Rimava. Každý máme svoju dvojposteľovú izbu, cez chodbu sociálky a kuchynku. Ideme hneď spať, veď ráno vstávame na vlak s odchodom o 7.05 h.

Trasa

Hnúšťa – Laz – Polom – Kvakov vŕšok – Chata Tŕstie – Tŕstie – sedlo Korimovo – Tri chotáre – Nemcová, chata – Muránska Dlhá Lúka

Ráno je trochu rezko, no napokon ľutujem, že som nechal doma legionársku šiltovku. Vystupujeme v Hnúšti z motoráčika, za stanicou nájdeme smerovník a po zelenej vykročíme k nášmu dnešnému cieľu. Čaká nás niečo vyše 25 km a musíme chytiť autobus s odchodom z Muráňa o 16.30 h. Ivana je známa aj z oddielových akcií tým, že sa vždy drží vzadu a prichádza do cieľa dávno za prvými. Verím, že vo dvojici to nejako vyriešime, no napokon sa to stane kameňom úrazu našej spoločnej akcie a posledný deň idem radšej sám.

Zelená nás prevedie cez koľajnice a začíname stúpať lesom popri potôčiku. Hnevá ma množstvo plastových fliaš, pohodených v jeho okolí, teším sa fialkovým kobercom medzi suchým lístím. Prichádzame k prameňu, krytému drevenou stavbou. Tu by som si vodu radšej nenabral. Prekračujeme lesnú cestu, naľavo vidno chatovú osadu a prichádzame k cisterne. Tá je pravdepodobne napojená na studňu a z nej ide potrubie pod zemou asi do osady. Zvrchu je však spravený tiež výtok, a tak si môže smädný turista nabrať studenej, železitej vody.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ešte kúsok strmo stúpame, vyjdeme na lesnú cestu a zvážnicou ideme zdanlivo po rovine. V kalužiach je naukladané žabie potomstvo. Slnko začína pripekať a mne je jasné, že to bude o krátkych rukávoch. Prichádzame k vedeniu vysokého napätia a stúpame doprava hore k vyhliadke na údolie Rimavy v okolí Hnúšte pod nami. Vzduch nie je priezračný, a tak sa do diaľky nefotí dobre. Trošku klesáme a po niečo vyše hodine sme na červenej značke Cesty Márie Széchy pri smerovníku Laz. Ivana si hneď vynucuje prestávku. Dávam si sušiť prepotené tričko, jeme, ona telefonuje a veľmi sa jej nechce pokračovať. Začínam tušiť, že bude problém s autobusom. Po vyše polhodine sa dávame na odchod. Poľná cesta nás vedie lúkami, na moje potešenie kosenými. Otvára sa nám krásny výhľad na zasnežené Nízke Tatry a odľahlú horskú časť mesta Hnúšťa - osadu Polom.

Zavanie k nám známy odór. Kravy postávajú pri bale sena a prichádzame ku kravínu. Okolie je rozbahnené od mechanizmov, špatia ho zvyšky nepojazdných áut a strážia tri psiská. Jeden sa od strachu skrýva pod gazík, druhý by sa snáď nechal škrabkať a tretí by nás najradšej roztrhal v zuboch. Tak sa nezdržiavame a asfaltkou ideme do dediny. Pred ňou sa pasú na svahu ovečky s kozičkami a ich štvornohí strážcovia si nás na pokyn gazdu nevšímajú.

Dedinka vyzerá, že melie z posledného. Možno polovica domov vyzerá veľmi spustnuto. Za pohľad stojí len na modro natretý kostolík, a tak ideme ďalej. Za dedinou musíme uskakovať plne naloženému autu, zvážajúcemu drevo. Na lúke s padnutým posedom vyplaším myšiaka hôrneho a ignorujem Ivaninu snahu o pauzu.

Dochádzame na Kvakov vŕšok a na rázcestí stojí totálne zablatený terénny voz. Cesta stúpa dohora, a keď zbadá Ivana more podbeľov, už ju nič nezastaví. Skladá ruksak a trhá všetkým hlavičky, vraj na čaj. Ja si zatiaľ všímam prameň. Začína tu tiecť potôčik, a tak snáď aj v horúcom lete je v ňom voda.

Ivana chce už jesť, ale ja ju ťahám k turistickej chate. Veď nie sme ani v polovici cesty! Keďže si zapisujem nadmorskú výšku, je mi jasné, že nás ešte čaká vyše 200 výškových metrov. Pri ich zdolávaní nevládzem kráčať tak pomaly a vzďaľujem sa Ivane. Pri zvyšku polomu nachádzam prvý sneh. V horúcom dni to vyzerá dosť zvláštne! Prichádzam ku smerovníku, upozorňujucému na žltú odbočku ku Chate Tŕstie. Robím na ceste veľkú šípku z konárov a idem dolu svahom. Otvára sa mi krásny výhľad na Muránsku planinu a Kráľovohoľskú časť Nízkych Tatier. Stavitelia chaty vybrali skvelé miesto!

Dávam si sušiť tielko i tričko, obchádzam chatu a oplachujem sa vodou vytekajúcou zo studničky. Napokon si sadám na lavičku pri stene chaty, lebo ohnisko s lavicami je v tieni a okolo je ešte kopa snehu. Keď príde Ivana, dávame si hodinovú pauzu. Jeme a opaľujeme sa. Čas je neúprosný, a tak velím k odchodu. Na moje prekvapenie Ivana odmieta ísť po zelenej k smerovníku Tŕstie, ale ide späť strmo hore po žltej. Dohodneme sa na stretnutí pri smerovníku a veru ju tam čakám na môj vkus až veľmi dlho. Prečítam si zatiaľ informačnú tabuľu o masíve Tŕstia i Václavovi Vranom a spravím zápis do vrcholovej knihy.

Chvíľu ideme čučoriedím, míňame niečo, čo mi pripomína zákopy a napokon začíname klesať cestou plnou čerstvo odpílených konárov. V sedle Korimovo ide Ivana predo mnou a zle odbočí. Kričím na ňu, aby sa vrátila a začínam stúpať hore. Na lúkach sú šafrany a napriek tomu, že intenzívne fotím, Ivanu nevidím. Napokon, až keď fotím skalné okno, prejde okolo mňa bez toho, že by ma zbadala. Tak ju dobieham a ideme spolu. Dochádzame k smerovníku Tri chotáre a teším sa, že do Muráňa máme dve hodiny a autobus ako-tak stíhame. Zbiehame ku chate Nemcová, kde fúka nepríjemný vietor. Niet tu kde posedieť, a tak ideme strmo dolu lúkou. Za asfaltkou vidíme ešte jeden kolík so značkou. Navliekam si bundu a Ivana zatiaľ pokračuje po lesnej ceste. Po čase zistíme, že tam nie je značka, tak sa vraciame na rázcestie a ideme nižšou cestou. No ani na tej nenachádzame značku a mne sa nechce vracať späť. Veď lesná cesta musí končiť v dedine. Kráčam stále rýchlejšie a na rázcestí kontrolujem kompasom smer. Ukazujem, že musíme ísť doľava a až keď po strmej ceste vyjdem na lúky pred dedinou, zistím, že som sám. Ivana mi telefonuje, že kade má ísť. Nerozumiem tomu, predsa stále po ceste dolu! Je mi jasné, že toto nebude Muráň, no je mi to už jedno.

Idem popri potoku, ktorý tečie cez tunel (priepust) nedostavanej železničnej trate Revúca - Tisovec, čo som ešte nevidel. Prechádzam cez bývalé družstvo a som v Muránskej Dlhej Lúke! O dedinu vedľa. Márne volám dva razy Ivane, neberie telefón, a tak si dávam v krčme kofolu. Keď si obzerám kostolík, volá mi, že je na autobusovej zastávke. Po príchode zisťujem, že nám pôjde autobus, ktorý by mohol chytiť ten s odchodom z Muráňa o 17.15 h. Napokon skúšam stopovať, lebo Ivana sa dala do reči s Rómami, ktorí sa ponúkajú, že nás odvezú. Zastaví mi asi až piate auto a pán nás zavezie až do Tisovca. Jeho mama je vraj veľká turistka. Cestou míňame za Muráňom auto prevrátené na streche. Aspoň viem, kam leteli policajti a hasiči. Cestou sme debatovali o prezidentských voľbách a pri otázke: „Čo sme dlžní?“ nám pán odpovedal, že mám správne politické názory a že teda nič. V Rimavskej Sobote sme až za tmy. Po porade s miestnymi nachádzame skvelú a lacnú reštauráciu Fontána, vraciame sa na ubytovňu, dávame si sprchu a padáme do postelí. Veď ráno opäť ideme na vlak s odchodom o 7.05 h.

Pokračovanie putovania

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek